Boh ho oslovil, keď skrachoval

Na generálnej audiencii v stredu 17. júna, ktorá sa konala opäť v pápežskej súkromnej bibliotéke, sa Svätý Otec zameral na postavu Mojžiša. Na záver pripomenul aj Deň svedomia.
VN SK 18.06.2020
Boh ho oslovil, keď skrachoval

V tichu madiánskej púšte sa Boh zjaví Mojžišovi v podobe horiaceho kríka. Snímka: wikimedia commons

„Pri našom postupnom preberaní témy modlitby si uvedomujeme, že u Boha nie je záľuba vyhľadávať si takých prosebníkov, ktorých modlitba by bola ľahká. Ani Mojžiš nebude nijakým chabým partnerom v dialógu, a to už od prvého dňa svojho povolania.

Boh Mojžiša povoláva, keď je z ľudského hľadiska skrachovaný. Kniha Exodus nám ho predstavuje v Madiánsku ako muža na úteku. Za mlada súcitil so svojím ľudom a postavil sa aj na obranu utláčaných. Avšak zanedlho odhaľuje, že aj napriek dobrým predsavzatiam z jeho rúk nevychádza spravodlivosť, ale násilie.

Takto sa roztrieštili sny o sláve. Mojžiš už nie je sľubným funkcionárom určeným na rýchlu kariéru, ale tým, kto premárnil príležitosti a teraz pasie stádo, ktoré nie je ani len jeho. A práve v tichu madiánskej púšte Boh privolá Mojžiša k zjaveniu horiaceho kríka.

Bohu, ktorý hovorí, ktorý ho pozýva opäť sa ujať starostlivosti o izraelský ľud, Mojžiš oponuje svojimi obavami, svojimi námietkami - nie je hodný tej misie, nepozná Božie meno, Izraeliti mu nebudú veriť, má jazyk, ktorý sa zajakáva.

Slovo, ktoré sa na Mojžišových perách objavuje najčastejšie, v každej modlitbe, ktorou sa obracia na Boha, je prečo. Prečo si ma poslal?“

Nezabudol na svoj ľud
„Poverený Bohom, aby odovzdal Zákon svojmu ľudu, zakladateľ Božieho kultu, prostredník tých najvyšších tajomstiev - neprestane kvôli tomu mať úzke vzťahy solidarity so svojím ľudom, osobitne v hodine pokušenia a hriechu. Je vždy  spätý s ľudom.

Mojžiš nikdy nestratil pamäť ohľadom svojho ľudu. A toto je veľkosť pastierov - nezabudnúť na ľud, nezabudnúť na korene. Mojžiš je natoľko priateľom Boha, že s ním môže hovoriť z tváre do tváre, a zostáva natoľko priateľom ľudí, že zakúša milosrdenstvo pri ich hriechoch, pri ich pokušeniach, pri tých nostalgických poryvoch, v ktorých sa ako exulanti vracajú do minulosti a spomínajú na časy, keď boli v Egypte.

Mojžiš nezapiera Boha, no nezapiera ani svoj ľud. Mojžiš teda nie je autoritatívnym a despotickým vodcom. Aj napriek svojmu privilegovanému stavu neprestáva patriť k tomu zástupu chudobných v duchu, ktorí žijú tak, že dôvera v Boha je pre nich viatikom, proviantom na ich ceste.“

Modlitba príhovoru
„Takto sa tým najvlastnejším spôsobom modlitby pre Mojžiša stane príhovor. Jeho viera v Boha je v plnej jednote s otcovským cítením, ktoré prechováva k svojmu ľudu. Písmo ho zvyčajne predstavuje s rukami vystretými nahor, k Bohu, takmer akoby svojou postavou robil most medzi nebom a zemou.

Dokonca aj v tých najťažších momentoch, ba i v ten deň, keď ľud odmieta Boha i jeho samotného ako vodcu, aby si vyrobil zlaté teľa, Mojžiš necíti, že by mal svoj ľud dať nabok. Nezapiera ani Boha, ani ľud. Je mostom, je orodovníkom. Aký pekný príklad pre všetkých pastierov, ktorí musia byť mostom.

Preto ten názov pontifex: mosty. Pastieri sú mostami medzi ľudom, ku ktorému patria, a Bohom, ktorému patria skrze povolanie. Postoj príhovoru je vlastný svätým, ktorí sa pripodobňujú Ježišovi a sú tak mostami medzi Bohom a jeho ľudom. Mojžiš bol v tomto zmysle tým najväčším prorokom o Ježišovi, našom advokátovi a orodovníkovi. A aj dnes - Ježiš je ten pontifex, je ten most medzi nami a Otcom.“

Deň svedomia
Na záver Svätý Otec zareagoval na Deň svedomia, inšpirovaný svedectvom portugalského diplomata Aristidesa de Sousu Mendesa, ktorý sa pred osemdesiatimi rokmi rozhodol nasledovať hlas svedomia a zachrániť život mnohých Židov a ďalších prenasledovaných.

„Kiež sa vždy a všade rešpektuje sloboda svedomia a kiež každý kresťan dáva príklad dôsledného súladu so správnym svedomím, osvetleným Božím slovom.“

Tento portugalský diplomat bol od roku 1940 konzulom vo francúzskom meste Bordeaux, čo podliehalo vláde vo Vichy, ktorá kolaborovala s nemeckým nacizmom. Napriek pokynom vlastnej vlády sa rozhodol vydávať portugalské víza, a tak zachránil ľudí utekajúcich pred nacistickým vyhladzovaním.

Za tri dni vydal utečencom okolo 30-tisíc víz. Na prvé napomenutie od vlády z Lisabonu reagoval slovami: „Ak mám byť neposlušný, tak radšej nech je to voči príkazom ľudí než voči príkazom Boha.“

Ešte v tom istom roku ho vláda stiahla do Portugalska, kde bol potrestaný. Aristides de Sousa Mendes zomrel v roku 1954 v Lisabone a v roku 1966 mu inštitút Jad Vašem priznal titul Spravodlivý medzi národmi.