Boh je nenávidený, ale nepozná nenávisť

Svätý Otec František sa v stredu 13. mája prihovoril veriacim na generálnej audiencii opäť v živom prenose z bibliotéky Apoštolského paláca. Pokračoval v cykle katechéz o modlitbe druhou časťou, ktorej dal názov Modlitba kresťana.
VN SK 14.05.2020
Boh je nenávidený, ale nepozná nenávisť

Svätý Otec František sa v kaplnke sv. Marty modlil osobitne za zdravotné sestry a ošetrovateľov. Snímka: profimedia.sk

Pred katechézou pápeža Františka zaznel úryvok zo Žalmu 63:

Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe. Moja duša sa vinie k tebe, ujímaš sa ma svojou pravicou“ (Ž 63, 2 - 5. 9).

Modlí sa celý človek
„Urobíme dnes druhý krok na ceste katechéz o modlitbe. Modlitba patrí všetkým; ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú srdce.

Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Toto tajomstvo v nás sa modlí. City sa modlia, ale nedá sa povedať, že by modlitba bola iba citovým prejavom. Rozum sa modlí, ale modlitba nie je iba úkonom rozumu. Telo sa modlí, ale s Bohom môžeme hovoriť, aj keď sme v ťažkej invalidite. Je to teda celý človek, čo sa modlí; modlí sa jeho srdce.

Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých; niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí.“

Boh nežnej tváre
„Modlitba kresťana sa, naopak, rodí z niečoho zjaveného; toto ty nezostalo zahalené v tajomstve, ale vstúpilo do vzťahu s nami. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré neustále slávi zjavenie Boha, čiže epifániu.

Prvé sviatky liturgického roka sú oslavou tohto Boha, ktorý nezostáva skrytý, ale ktorý ponúka svoje priateľstvo s ľuďmi. Boh zjavuje svoju slávu v betlehemskej chudobe, v kontemplácii mudrcov, v krste v Jordáne, v zázraku na svadbe v Káne.

Modlitba kresťana vstupuje do vzťahu s Bohom nežnej tváre, ktorý nechce vzbudzovať strach u ľudí. Toto je prvá charakteristika kresťanskej modlitby.

Ak boli ľudia zvyknutí približovať sa k Bohu trochu ustráchaní, trochu vyľakaní z tohto očarujúceho a hrôzou napĺňajúceho tajomstva, ak boli zvyknutí uctievať ho so sluhovským postojom, podobným tomu poddanému, čo sa chráni pochybiť v úcte voči svojmu pánovi, tak na druhej strane kresťania sa obracajú na neho s odvahou osloviť ho dôverne menom Otec.

Kresťanstvo zo vzťahu s Bohom vylúčilo každý feudálny vzťah. V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako poddanstvo, otroctvo alebo vazalstvo; avšak slová ako zmluva, priateľstvo, prísľub, spoločenstvo, blízkosť.

Ježiš v svojej dlhej rozlúčkovej reči učeníkom hovorí: ,Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene’ (Jn 15, 15 - 16).“

Boh je trpezlivý
„Veď toto je bianko šek: Všetko, o čo budete prosiť Otca v mojom mene, dám vám to!

Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v Otčenáši nás Ježiš naučil obracať sa naňho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko. Nezáleží, či sa vo vzťahu s Bohom cítime nedostatoční. On nás má stále rád.

Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme. A niekedy klope na srdce, ale nie je nanucujúci, čaká. Trpezlivosť Boha s nami je trpezlivosťou otcovskou, niekoho, kto nás veľmi miluje. Povedal by som, že je to trpezlivosť otca i mamy zároveň.

Skúsme sa všetci modliť takto, že vstúpime do tajomstva zmluvy. Vložiť sa v modlitbe do milosrdného objatia Boha, cítiť sa zahrnutí do tohto tajomstva šťastia, ktorým je trojičný život, cítiť sa pozvaní, ktorí si nezaslúžili toľko úcty.

A opakovať Bohu v úžase modlitby: Je možné, že ty poznáš iba lásku? On nepozná nenávisť. Je nenávidený, ale nepozná nenávisť. Pozná iba lásku. Toto je Boh, ku ktorému sa modlíme. Toto je žiariace jadro každej kresťanskej modlitby. Boh lásky, náš Otec, ktorý nás čaká a sprevádza nás.“