Naša ekonomika ochorela

„Naša ekonomika je chorá“ - upozornil pápež František počas katechézy v rámci generálnej audiencie 26. augusta. Zdôraznil pritom veľkú sociálnu nerovnosť vo svete, ktorá sa pandémiou koronavírusu ešte viac prehĺbila.Katechézu predniesol Svätý Otec opäť prostredníctvom televíznych kamier z pápežskej bibliotéky.
VN SK 03.09.2020
Naša ekonomika ochorela

Svätý Otec František mal 26. augusta poslednú generálnu audienciu bez prítomnosti veriacich v Apoštolskom paláci. Snímka: profimedia.sk

V poradí štvrtú katechézu cyklu Uzdraviť svet Svätý Otec zameral na posilnenie nádeje v súčasnej kríze, pričom vysvetlil ďalší z princípov katolíckej sociálnej náuky, ktorým je univerzálne určenie bohatstva zeme. Tento princíp s jeho sociálnym, ekonomickým a ekologickým dosahom je významný pre zápas s aktuálnou krízou po pandémii.

Riziko straty nádeje

„Zoči-voči pandémii a jej sociálnym dôsledkom sú mnohí vystavení riziku straty nádeje. V tomto čase neistoty a úzkosti pozývam všetkých, aby prijali dar nádeje, ktorá prichádza od Krista. To on nám pomáha plaviť sa po búrlivých vodách choroby, smrti a nespravodlivosti, ktoré nemajú posledné slovo o našom konečnom určení.

Pandémia však zvýraznila a prehĺbila sociálne problémy, predovšetkým nerovnosť. Niektorí môžu pracovať z domu, zatiaľ čo pre mnohých iných je to nemožné. Niektoré deti aj popri ťažkostiach môžu pokračovať v školskom vzdelávaní, zatiaľ čo pre veľmi veľa iných detí sa to prudko prerušilo.

Niektoré mocné národy môžu vydávať peniaze na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo pre iné krajiny by to znamenalo dlhové zaťaženie do budúcnosti.

Tieto príznaky nerovnosti odhaľujú sociálnu chorobu; je to vírus, ktorý pochádza z chorej ekonomiky. Musíme to povedať jednoducho - ekonomika je chorá.

Je to ovocie nespravodlivého ekonomického rastu, ktorý neprihliada na základné ľudské hodnoty. V dnešnom svete iba malý počet veľmi bohatých ľudí vlastní viac než celý zvyšok ľudstva. Je to nespravodlivosť, ktorá volá do neba!“

Sme správcami zeme

„Tento ekonomický model je zároveň ľahostajný k poškodzovaniu spoločného domu. Nestará sa o spoločný dom. Sociálna nerovnosť a zhoršovanie životného prostredia idú ruka v ruke a majú rovnaký koreň - je ním hriech chcieť vlastniť a chcieť ovládať bratov a sestry; chcieť vlastniť a ovládať prírodu a samotného Boha.

Ale toto nesedí s plánom stvorenia.

,Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo´ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2402). V skutočnosti zem ,tu bola pred nami a bola nám daná´ (Laudato si´, 67). Bola daná od Boha ,celému ľudskému pokoleniu´ (KKC, 2402).

Preto je našou povinnosťou zabezpečiť, aby sa plody zeme dostali všetkým, nielen niektorým. Toto je kľúčový prvok nášho vzťahu k pozemským dobrám. My sme správcami dobier, nie ich pánmi.

,Predstavitelia politickej moci majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva’ (KKC, 2406). Malo by sa tak diať na zaistenie skutočnosti, aby to, čo vlastníme, dávalo prínos spoločnosti.

Majetok a peniaze sú nástroje, ktoré môžu slúžiť poslaniu. Ľahko ich však premieňame na ciele - či už individuálne alebo kolektívne. Keď sa toto stane, dochádza k narušeniu základných ľudských hodnôt. Homo sapiens sa deformuje a stáva sa istým druhom homo œconomicus – v tom nedobrom zmysle – druhom človeka individualistického, vypočítavého a panovačného.

Často zabúdame, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, a tak sme bytosti sociálne, tvorivé a solidárne; bytosti s nesmiernou schopnosťou milovať. Napriek všetkému sme najviac spolupracujúcimi bytosťami spomedzi všetkých druhov a prekvitáme v spoločenstve, ako je zrejmé zo skúseností svätých.“

Akí vyjdeme z krízy?

„Keď posadnutosť vlastnením a panovaním vylučuje milióny ľudí z prístupu k primárnym dobrám; keď ekonomická a technologická nerovnosť je taká, že trhá sociálnu štruktúru; keď závislosť od neobmedzeného materiálneho pokroku ohrozuje spoločný dom - potom nemôžeme len stáť a pozerať sa. Je to skľučujúce, preto sa nemôžeme iba nečinne pozerať!

S naším pohľadom upretým na Ježiša a s istotou, že jeho láska koná prostredníctvom spoločenstva jeho učeníkov, musíme konať všetci spoločne – a to v nádeji, že vytvoríme niečo iné a lepšie. Kresťanská nádej, zakorenená v Bohu, je naša kotva.

Nádej podopiera našu vôľu deliť sa a posilňuje aj naše poslanie Kristových učeníkov. Veď Ježiš sa s nami podelil o všetko.

Toto pochopili i prvé kresťanské spoločenstvá, ktoré tak ako my prežívali ťažké časy. Prví kresťania si boli vedomí, že tvoria jedno srdce a jednu dušu; dávali všetky svoje majetky do spoločného spravovania, a tak svedčili o hojnosti Kristovej milosti.

Pandémia nás teraz všetkých uviedla do krízy. Ale nezabúdajme: z krízy nemôžeme vyjsť rovnakí. Buď vyjdeme lepší, alebo vyjdeme horší. Toto je naša voľba.

Budeme po kríze pokračovať v ekonomickom systéme sociálnej nespravodlivosti a pohŕdania starostlivosťou o životné prostredie, o stvorenstvo, o spoločný domov? Porozmýšľajme.“