Žeravé uhlíky viery pod popolom

V úvode svojej katechézy vysvetlil, že sa často zamieňa s lenivosťou. Tá je však dôsledkom acedie, nie príčinou. Keď je človek nečinný, apatický, hovoríme, že je lenivý. „Ale ako učí múdrosť starovekých otcov púšte, často je koreňom tejto lenivosti acedia, čo z gréčtiny znamená nedostatok starostlivosti.“

BEZ CHUTI A ZMYSLU

Acedia je „veľmi nebezpečné pokušenie, nedostatok záujmu o vlastný život“. Nemožno s ním žartovať. „Človek, ktorý sa stane jeho obeťou, je akoby zdrvený túžbou po smrti, pociťuje odpor ku všetkému, vzťah s Bohom sa stáva nudným a aj tie najsvätejšie skutky, ktoré kedysi hriali srdce, sa teraz zdajú zbytočné. Začína ľutovať plynutie času a mladosť, ktorá je nenávratne za ním.“

Pripomína to depresiu. Človek stráca chuť, nevidí zmysel, všetko sa mu zdá márne. Stráca záujem plniť si sny. Ako jediné východisko sa javí nepremýšľať a dať sa len tak unášať. „Človek by chcel byť ako omráčený, mať prázdnu myseľ. Je to tak trochu ako zomrieť vopred a to je nepekné.“

TRPEZLIVOSŤ TU A TERAZ

Na duchovné znechutenie, nudu pápež odporúča „trpezlivosť viery“. Hoci by človek chcel uniknúť z reality, „byť niekde inde, treba mať, naopak, odvahu zostať a prijať Božiu prítomnosť vo svojom tu a teraz, v situácii, aká je“.

Pápež zdôrazňuje, že hoci by bolo znechutenie obrovské, treba nad ním zvíťaziť za každú cenu. Pokušenia frustrácie neobchádzali ani svätcov. „V ich denníkoch nájdeme stránky, na ktorých sa zverujú s neznesiteľnými chvíľami, so skutočnými nocami viery, keď sa všetko zdalo temné. Títo svätci nás učia prechádzať takouto nocou trpezlivo a prijať biedu svojej viery.“

V kritických chvíľach môže pomôcť stanoviť si dosiahnuteľné ciele a oprieť sa o Ježiša, ktorý nás nikdy neopúšťa. Naša viera, hoci by aj prechádzala nocou acedie, nestráca na hodnote. „Naopak, je to pravá, veľmi ľudská viera, ktorá napriek zaslepujúcej temnote stále pokorne verí. Je to viera, ktorá zostáva v srdci ako žeravé uhlíky pod popolom.“

Ak príde pokušenie všetko vzdať, pozrime do zrkadla, pozrime do svojho vnútra a zachráňme uhlíky viery, ktoré v ňom tlejú.

VERNÝ AJ V DRÁME REŽIMU

Ako protiklad k  tejto neresti znechutenia zaznieva svedectvo albánskeho kardinála Simoniho, ktorý bol účastný na audiencii. Ernest Simoni ako kňaz prežil 28 rokov v komunistických väzeniach a pracovných táboroch. Hoci ho sledovali, aby mohli zaznamenať jeho odpor a hnev voči režimu, Simoni mal aj pre svojich mučiteľov vždy len slová odpustenia.

Ani v dramatických chvíľach väzenia nestratil vieru a neprerušil svoju kňazskú službu. Každý deň tajne slávil svätú omšu, hostie piekol na malom sporáku a na víno používal šťavu z  hrozna. „Teraz má 95 rokov a naďalej pracuje pre Cirkev bez toho, aby sa dal odradiť. Drahý brat, ďakujem ti za tvoje svedectvo,“ povedal Svätý Otec v závere.