Živé duchovné zmysly v starobe sú požehnaním

Piatu časť cyklu katechéz o starobe pomenoval Svätý Otec Vernosť Božiemu navštíveniu kvôli budúcej generácii. Vyzdvihol v nej úlohu starých ľudí odovzdávať svoju duchovnú vnímavosť mladšej generácii a tým ju ochrániť pred znecitlivením.

ČAKANIE CIBRÍ ZMYSLY

„Potrebujeme starobu obdarenú živými duchovnými zmyslami, schopnú rozpoznať Božie znamenia.“ Za vzory takejto duchovne vitálnej staroby považuje František Simeona a Annu, ktorých pripomenul úryvkom z Lukášovho evanjelia.

Simeon totiž „z vnuknutia Ducha Svätého vie, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša. Anna každý deň navštevuje chrám a venuje sa tam službe.

Obaja rozpoznávajú prítomnosť Pána v Dieťati Ježišovi, ktorý ich dlhé čakanie napĺňa útechou“. Vernosť čakania cibrí zmysly, podobne ako Duch Svätý osvecuje zmysly.

Svätý Otec nám slovami svätého Augustína „bojím sa Boha, keď ide okolo... že si to nevšimnem a nechám ho prejsť“ pripomína, že každý kresťan má „byť pozorný na Pánove návštevy, pretože Pán prechádza naším životom prostredníctvom inšpirácií a s pozvaním byť lepšími“.

SMUTNÝ PRÍZRAK DOBY

Za smutný prízrak našej doby považuje hlava Katolíckej cirkvi duchovné znecitlivenie.

Prirovnáva ho k narkóze: „Anestézia duchovných zmyslov pri nabudení a  závrate telesných zmyslov je rozšíreným syndrómom v spoločnosti, ktorá si pestuje ilúziu večnej mladosti, a jej najnebezpečnejšou črtou je, že je väčšinou nevedomá. Človek si neuvedomuje, že je pod narkózou.“

Stratu citlivosti hmatu alebo chuti si uvedomíme okamžite, no strata citlivosti duše sa dá veľmi dlho ignorovať. Necitlivosť duchovných zmyslov sa netýka len Boha a náboženstva, ale aj „súcitu a ľútosti, hanby a výčitiek, vernosti a oddanosti, nehy a cti, vlastnej zodpovednosti a žiaľu nad druhými“.

Necitlivé zmysly sú zamútené, a tak sa ich prvou obeťou stáva staroba, dochádza k strate pozornosti voči krehkým ľuďom. Naopak, „staroba, ktorá si vypestovala citlivosť duše, uháša každú zášť medzi generáciami, každú nevraživosť“.

Preto je dôležité prichádzať za staršími ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Len tak sa odovzdáva ich zrelosť mladým.

APOŠTOLSKÁ CESTA NA MALTU

Svoju pozornosť Svätý Otec obrátil i na obyvateľov Malty. Tam absolvoval 2. až 3. apríla apoštolskú cestu, ktorú považoval za príležitosť „ísť k prameňom ohlasovania evanjelia a spoznať osobne kresťanské spoločenstvo so živou históriou, ktorá siaha tisíce rokov do minulosti“, pretože práve tam svätého Pavla po jeho stroskotaní prijali s veľkou ľudskosťou.