Nebojme sa, Boh sa stará o tento svet

V súčasnej situácii mnohí ľudia hľadajú cesty, ako z tohto stavu uniknúť, ako sa čo najviac vrátiť k predchádzajúcemu spôsobu života, ako prijať to, že im niekto blízky zomrel na COVID-19 a oni sa s ním nemohli ani rozlúčiť. Je to náročné a často to zanecháva v človeku traumu.

V živote však nič nie je čierno-biele a niekto sa s dnešnou situáciou dokáže vyrovnať lepšie a niekto ťažšie. Ako ale nájsť v tomto všetkom zmysel? Ako konať, aby v našom živote prevážila víťazná mentalita vzkrieseného Krista?

Katolícke noviny hľadali odpovede na tieto otázky a tentoraz sme sa obrátili na psychologičku Máriu Hatokovú, ktorá pracuje ako psychoterapeutka v ambulancii klinického psychológa. Hovorí, že z rozhovorov s klientmi cítiť ťažobu súčasného stavu.

„Myslím si, že kultúrne má väčšina Slovákov tendenciu vidieť pohár poloprázdny. Musím povedať, že sme si tak zvykli na ‚tmu‘ tejto pandémie, že v nej nehľadáme svetlé miesta, aj keď sa tam nachádzajú.

Uvediem jeden príklad: keď sa ocitnete v tme, tak po chvíli, keď sa oko adaptuje, začína rozlišovať svetlejšie a tmavšie miesta. A my sa potrebujeme zamerať na tie svetlejšie časti. Ak by som to mala úplne zjednodušiť, tak v množstve nemožností hľadajme možnosti. Veľa sa nedá, ale položme si otázku, čo sa dá, čo mi to prináša, aká je to životná lekcia.“

Vďačnosť ako antidepresívum

Takýto prístup k súčasným udalostiam, ale nielen k nim, je veľmi náročný, vyžaduje si veľa osobnej námahy. Nie je to nič jednoduché. Je to výzva, a to pre každého z nás.

Ako veriaci sme pozvaní byť dedičmi víťaznej mentality Krista, ktorý premohol smrť. Môžeme opustiť zúfanie si a nahradiť mentalitu sťažovateľov, ktorých je na Slovensku určite dosť, mentalitou vďačnosti (porov. Flp 4, 6).

„Ak vďačnosť pravidelne praktizujeme, tak má blahodarný účinok aj na telo. Kolegovia, ktorí sa venujú téme vďačnosti, hovoria, že vďačnosť je nové antidepresívum. Máme súčasné výskumy, ktoré to potvrdzujú.

Čiže postoj vďačnosti lieči nielen našu psychiku, nielen nás v duchu približuje viac k Stvoriteľovi, ale lieči aj naše telo, pretože prepína reakciu tela do pozitívneho, uzdravujúceho modu,“ hovorí o vďačnosti Mária Hatoková.

Viera je kľúčová

Veriaci človek do tohto prirodzeného behu vecí chce ale začleniť osobnú vieru v Pána Ježiša Krista, ktorý sa stal víťazom nad smrťou (porov. Rim 6, 9). A aj psychológia sa na prítomnosť viery pozerá ako na významnú súčasť a pomoc v tomto procese.

„Viera je kľúčová vec. Prečo? Lebo k tomu, v čo veríme, smerujeme naše bytie, aj naše prežívanie sa od toho odvíja. Vo Svätom písme je základná otázka: ‚Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?‘ (Lk 18, 8).

Ale vieru v čo? Niekedy v mentalite, ako ju prežívame, sme ostali akoby vo Veľkom piatku, a zabúdame, že veľkonočné ráno svitlo na tretí deň (porov. Lk 24, 6 – 7). Zvlášť, keď z každej strany na nás dolieha utrpenie.

Ako napríklad tento koronavírus, ktorý narušil všetko, na čo sme boli zvyknutí. Otázka je, či to pôvodné bolo dobré. Ale práve toto je copyright nášho Boha, ktorý aj zo zlých vecí vie urobiť dobré (porov. Rim 8, 28),“ zdôrazňuje v tejto súvislosti psychologička Mária Hatoková.

Sústreďme sa na fakty

My nevieme, prečo Boh dopustil pandémiu. Možno nás potreboval zastaviť, očistiť, uchrániť pred tým, do čoho sme sa ako ľudstvo rútili. V tejto chvíli to nevieme, a tak niekedy viac fabulujeme, teda vymýšľame si rozličné zdôvodnenia, lebo potrebujeme porozumieť.

Isté je, že dopad tejto novej situácie na ľudstvo i na jednotlivcov je obrovský. Väčšina z nás si veľmi ťažko hľadá nové spôsoby bytia v tomto novom svete. Situáciu nezlepšuje ani mediálna smršť dát, ktoré sa na nás valia a ktorým čelíme.

Ako upozorňuje Mária Hatoková: „Sú tu nejaké fakty, ale k tým faktom sa pridáva tieňohra. My sa potom začneme viac sústrediť na tieň ako na fakt. Čísla začneme interpretovať inak a začne to vyzerať hrozivejšie. A keď sa upneme na ten tieň a nie na fakt, tak to v nás vytvára úzkosť.

Vtedy, prirodzene, prichádza na myseľ otázka: Čo bude? Čo bude so mnou, čo bude s mojou rodinou? Môžeme povedať, že sme odstrihnutí od mnohých zdrojov svetla, ale môžeme povedať, že Boh nekoná? Nie, on určite koná, ale inak (porov. Kaz 3, 11).“

Nie sme nepostrádateľní

Určite sa mnohí boja o svojich rodičov, o svoje deti. Takéto tiene úzkosti prepadnú každého z nás. Ale možno sme len ľudsky presvedčili seba samých, že sme nepostrádateľní: pre našich rodičov, pre naše deti, pre naše zamestnanie, pre naše firmy. Ak by sme išli iba podľa sveta, tak asi áno, sme v mnohých vzťahoch
nepostrádateľní, ale naša realita ako veriacich je oveľa širšia.

„Rodič je len jeden z nástrojov, ako sa Boh Otec stará o svoje deti (porov. 1 Pt 5, 7),“ spresňuje Mária Hatoková, „lebo my sme tu len z milosti Božej, máme deti len z milosti Božej, viera je milosť.

A ja potrebujem urobiť rozhodnutie a uveriť, že Boh je väčší ako ja. Že jeho vôľa, ktorá je svätá a v ktorej si nás plánoval už pred stvorením sveta, je lepšia ako moja ľudská porušená vôľa, aj keď chcem pre moje deti, manžela, manželku, rodičov, blízkych to najlepšie“ (porov. 2 Kr 12, 9 a Ef 1, 4).

Oblečme si prilbu spásy

Veľmi vhodným textom na dnešnú situáciu je úryvok z listu sv. apoštola Pavla Efezanom zo šiestej kapitoly, kde sa píše o tom, aby sme si zobrali prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo. Prilba je predmet, ktorý chráni hlavu a v prenesenom zmysle chráni náš mozog, naše myslenie a uvažovanie. A práve to si musíme dnes v tejto situácii ochrániť.

„Prilba spásy je ochrana víťazných myšlienok. Ak mi svet hovorí, že toto je obdobie úzkosti, tak ja potrebujem zobrať meč Ducha a vo svojej mysli dookola opakovať: môj Boh je väčší (porov. 1 Jn 4, 4).

Konečné víťazstvo sa udialo na kríži. Toto sú len lokálne bitky, vojna je už vyhratá. Ale keď sa dám veľmi vtiahnuť do týchto bojov, do tejto tieňohry, tak neviem byť mentálne vo víťaznom vojsku.

Pri každej bitke sú straty a jednou z nich môžem byť aj ja. Ale na druhej strane kresťan ide domov, pretože práve veľkonočným ránom nám Ježiš všetkým vydobyl Božie kráľovstvo (porov. 1 Kor 15, 54 – 57),“ zdôrazňuje Mária Hatoková.

Môžeme rebelovať alebo situáciu prijať

Je zvláštne, že o tejto téme sa zhovárame so psychologičkou. Možno by sme k takejto téme viac čakali kňaza či zasvätenú osobu. A nadôvažok používa aj biblické pojmy. Je to preto, že sa potrebujeme obnoviť premenoumyslenia (porov. Rim 12, 2).

A práve myslenie je doménou psychológie. Podsúva sa nám, že táto situácia pandémie je akoby mimo Božieho konania, mimo Božieho plánu, že sa to tak skoro neskončí a zomrie veľmi veľa ľudí. Ľudsky nerozumieme. Áno, rešpektovanie a dodržiavanie hygieny, ochrana zdravia nosením rúšok, sociálnym dištancom; a mnohé ďalšie opatrenia sa musíme snažiť zachovávať.

„Lenže,“ ako upozorňuje Mária Hatoková, „Boh môže uvoľniť múdrosť vedcom, aby vytvorili postupy, účinné vakcíny a lieky a zachránili svet. V minulosti sa to už viackrát stalo. Ale je to Božie riadenie, je to Božia vec, kedy, kde, ako a komu. Boh sa stará o tento svet. On je jediný Boh, ktorý z ťažkých vecí vie urobiť dobro, žiaden iný bôžik to nevie (porov. 2 Kr 2, 4).

My môžeme v podstate urobiť dve rozhodnutia. Môžeme rebelovať a bojovať proti danej situácii. To nás ale stojí strašne veľa síl. Následkom vyčerpania je anhedónia (neschopnosť prežívať najmä pozitívne emócie či prijať útechu), teda môžem v myslení prepadať do smútku a depresie.

Alebo môžem povedať: dobre, Bože, nech sa deje, ako ty chceš. Nech sa stane tvoja vôľa, lebo tvoja svätá vôľa je lepšia ako moja, porušená hriechom (porov. Rim 12, 2).“

To ale neznamená, že ako kresťan si poviem, že nad všetkým je Boh, tak načo zachovávať obmedzenia. Nie, naopak, treba využiť rozum, ktorý nám Boh dal a „zo dňa na deň, z kroka na krok žiť prítomný okamih, iba toľko, koľko vidím,“ zdôrazňuje Mária Hatoková.

„Nedovoliť úzkosti a strachu, aby ma prevalcovali. Nedovoliť smútku, aby ma obral o radosť, lebo radosť v Pánovi je našou silou (porov. Neh 8, 10). A to, čo prakticky robíme, je, že myšlienky, ktoré nás ťahajú dole v prežívaní smútku a depresie alebo nás vzďaľujú od Boha, prebíjame vlastnou mentálnou aktivitou, rozhodnutím: ja si volím čomu/Komu uverím (porov. 2 Tim 1, 12). To je tá prilba spásy – myšlienky víťazstva a meč Ducha – Božie slovo (porov. Ef 6, 17).“

Spomínanou mentálnou aktivitou si budujeme návyk, aj keď na začiatku je to pre každého namáhavé.

„Platí vzorec, ktorý hovorí, že kým ja neurobím 21 až 28 opakovaní, tak sa ten nový návyk nevytvorí. Automatickým sa stáva približne po troch sériách opakovaní. Ak to premeníme na dni, potrebujeme na vznik návyku približne 3 mesiace. My ale často robíme chybu v tom, že nevytrváme a reagujeme na momentálne zneisťujúce podnety. Vo viere potrebujeme dennodenne brať na seba kríž a vytrvalo si budovať mentalitu víťaza v Kristovi (porov. 2 Tim 1, 7).

On boj už vybojoval a to, že ja kráčam v tuneli a nevidím svetlo, neznamená, že na jeho konci nie je. Mojou voľbou je, či sa zameriam na tmu, v ktorej sa teraz nachádzam, alebo či sa nastavím na svetlo, ktoré tam určite je, lebo to prisľúbil Boh (porov. Iz 30, 26; Zjv 22, 5).

Moje nastavenie v mysli robí potom veľký rozdiel v tom, ako žijem, ako prežívam svoju každodennosť na úrovni ducha, psychiky, ale aj tela (porov. Ef 5, 8),“ dodáva psychologička Mária Hatoková.