Prečo nebyť stále úprimný

„Nie som drzý, som úprimný." Hláška z filmu Gympl by mohla byť mottom mnohých mladých. Úprimne, niekedy sme naozaj až príliš úprimní.
Mária Bilá 06.09.2019
Prečo nebyť stále úprimný

Je veľmi ľahké byť úprimný, keď nepozeráme na dôsledky svojich slov. Ilustračná snímka: unsplash

Zvykli sme si – a väčšinou sme k tomu povzbudzovaní – úprimne hovoriť o svojich pocitoch a názoroch. Najmä mnohí diskutéri na internete (kde anonymita a absencia osobného kontaktu u mnohých maže aj posledné zvyšky taktu) akoby súhlasili s Ottom von Bismarckom, že „otvorenosť si vždy zaslúži uznanie."

Je to však naozaj tak?

Peklo je plné úprimných

„Úprimnosť je ako tapeta, ktorá zakryje aj tie najhoršie praskliny. Súčasní ľudia odpustia takmer čokoľvek, keď to považujú za úprimné," konštatuje Jim Forest v knihe E-maily z pekla.

A dodáva: „Ktovie prečo im nedochádza, že by sme ťažko našli úprimnejších ľudí než Hitlera alebo Stalina a ani ich nenapadne, že peklo (pokiaľ o pekle vôbec uvažujú) je preplnené ľuďmi, ktorí páchali svoje hriechy úplne úprimne: úprimný hnev, úprimné lakomstvo, úprimná závisť, úprimná chlípnosť, úprimná pýcha."

Keď je človek k sebe úprimný – čo je často ťažšie ako byť „úprimný" k iným –, azda si prizná, že je to naozaj tak. Že mnoho z toho, čo spravíme či povieme – a pod rúškom úprimnosti si to vieme šikovne ospravedlniť – by nás veľmi bolelo v opačnom garde; keby to niekto spravil či povedal nám.

Nie nadarmo nepatrí úprimnosť medzi cnosti.

Naopak, Biblia konštatuje, že „umnosť sa nepozdáva bláznovi, len vyjavenie svojich myšlienok" (Prís 18, 2).

Dobrý sluha, zlý pán

Čo teda s tým?

Akiste to nie je výzva byť neúprimným. Potláčanie pocitov (dlhodobé), silené úsmevy a falošné reči zrejme nie sú tým najlepším riešením. Byť ku každému silou-mocou sladký bez ohľadu na to, ako to v nás vrie, by zrejme znamenalo upadnúť do druhého extrému.

Možno by sa však aj v prípade úprimnosti dalo uvažovať, že je zlý pán, ale mohla by byť dobrý sluha.

Ak dokážeme byť úprimní bez toho, aby sme iných zbytočne zranili, hádam sa to dá považovať za znak, že sme odhadli správnu hranicu. Alebo, že sme sa k nej aspoň priblížili – lebo, tak ako aj pri iných veciach, aj hranice úprimnosti zrejme nastavuje kontext, situácia a povaha človeka, voči ktorému ju chceme odhadnúť.

S pomocou Ducha Svätého sa nám však azda podarí čoraz lepšie rozlišovať, kedy a v akej podobe je naša úprimnosť ešte O.K., a kedy sa už mení na hriech.