Kardinál Wojtyła takmer zmeškal konkláve

Katolícka cirkev v Poľsku mala počas komunizmu právo určovať si kandidátov na biskupské stolce. Režim však nominácie mohol vetovať. A tak i robil. Hlavný ideológ komunistickej strany Zenon Kliszko v priebehu 60. rokov vetoval sedem kandidátov, ktorých navrhla Cirkev. Pri Karolovi Wojtyłovi však nevidel prekážku.

Nebadal, že by rodák z Wadowíc prejavoval nejaký veľký záujem o politické dianie. Dokonca si myslel, že Wojtyłu bude ľahké manipulovať. V roku 1964 sa tak stal krakovským arcibiskupom. To, ako veľmi sa komunistický režim prepočítal, si jeho predstavitelia asi najviac uvedomili o 14 rokov neskôr, keď bol Karol Wojtyła zvolený za pápeža.

Meškal na konkláve

Vo Vatikáne sa 14. októbra 1978 otváralo konkláve, ktoré malo zvoliť nástupcu Jána Pavla I. Ten zomrel po 33 dňoch od nástupu na pápežský stolec. Na októbrové konkláve prišlo do Ríma 111 kardinálov. Keď ich po vstupe do Sixtínskej kaplnky hlavný ceremoniár Virgilio Noé prepočítaval, zistil, že jeden chýba. Chvíľu ešte čakal, no už bol čas zahlásiť výzvu Extra omnes a zavrieť brány Sixtínskej kaplnky. V tom pribehol kardinál Wojtyła.

Oneskoril sa, pretože sa bol pomodliť v Kostole Madony z Mentorelly v pohorí Monti Prenestini, ktoré je od Ríma vzdialené 50 kilometrov. Pred začiatkom konkláve sa chcel poprechádzať po horách, popritom si našiel čas i na rozhovor s pastierom. Ak by sa oneskoril o niečo dlhšie, zrejme by nevstúpil do konkláve a nestal sa pápežom.

To, že lásky k horám sa nemienil vzdať ani počas pontifikátu, dosvedčuje aj skutočnosť, že už necelé tri mesiace po zvolení odišiel z Ríma do pápežskej vily v Castel Gandolfe, ktorá sa nachádza v hornatom regióne pri jazere Albano.

Do Poľska sa vracal aj ako pápež

Počas svojho pontifikátu absolvoval 104 zahraničných apoštolských ciest, pri ktorých navštívil 129 krajín. Prvá cesta smerovala do Dominikánskej republiky a Mexika v januári 1979. Poslednou bola zasa návšteva Francúzska v auguste 2004.

V rámci apoštolských návštev najčastejšie zavítal do rodného Poľska, kde bol v priebehu pontifikátu až deväťkrát. Osemkrát navštívil Francúzsko, v USA bol na siedmich apoštolských návštevách. Päťkrát bol v Mexiku a Španielsku. Do Brazílie, Portugalska a Švajčiarska pricestoval počas pontifikátu štyri razy. Trikrát Jána Pavla II. privítalo okrem Slovenska aj Rakúsko, Kanada, Chorvátsko, Česko, Nemecko, Guatemala, Keňa, Dominikánska republika, Pobrežie Slonoviny a Malta.

Množstvo apoštolských ciest Ján Pavol II. vysvetľoval úlohou Cirkvi komunikovať s každým. Ako pápež vnímal, že má byť protagonistom tejto úlohy.

Najbizarnejšia situácia pri apoštolských cestách

Počas apoštolských ciest sa Ján Pavol II. stával stredobodom pozornosti. Dokonca i lídri navštívených štátov, ktorí mali od katolíckej viery na míle ďaleko, vyzdvihovali prítomnosť hlavy Katolíckej cirkvi a prejavovali mu úctu. O to bizarnejšie preto pôsobila situácia, keď pápež prišiel 17. februára 1982 do Beninu. Do africkej krajiny pricestoval v rámci cesty po čiernom kontinente, kam viedli jeho prvé zahraničné kroky po atentáte v máji 1981.

Prezident republiky Mathieu Kérékou, ktorý v Benine zaviedol marxisticko-leninský režim a z krajiny vyhnal všetkých neafrických kňazov, prišiel na letisko mávajúc päsťami vo vzduchu na pozdrav davu. Prezident v príhovore sršal revolučnými heslami, do ktorých zapojil aj samotného pontifika: „Nech žije Jeho Svätosť Ján Pavol II.! Buďme vždy pripravení na revolúciu. Boj pokračuje.“ Pápež sa snažil vysvetliť, že katolíci nežiadajú privilégiá, chcú iba slobodnú účasť na živote krajiny. Zároveň však pripomenul, že veriaci nemôžu za svoje prijímať také učenie, ktoré sa protiví ich svedomiu.

Jána Pavla II. potom odviezli do prezidentského paláca, kde ho postavili medzi busty Marxa, Lenina a Stalina. Hlava Katolíckej cirkvi, ktorá na vlastnej koži zažila útrapy marxistického režimu, trpezlivo znášala túto potupu, aby svojou pokojnou prítomnosťou pozdvihla pohľad na Cirkev v Benine a podala jej tak pomocnú ruku.

Oveľa vrelšie privítanie zažil v Indii vo februári 1986, keď pricestoval do mesta Madrasa. V novinách Jána Pavla II. oslavne vítali dokonca miestne firmy. Napríklad aj zástupcovia mliekarenského podniku, ktorí pri tejto príležitosti voľne citovali verš proroka Izaiáša: „On napája svoje stádo ako dobrý pastier.“ Na tento text nadviazali konštatovaním: „Aj my napájame milióny ľudí najvzácnejším darom prírody – mliekom.“

Pri marginalizovaných nedbal na konvencie

Keď počas spomínanej návštevy Indie zavítal do Domu umierajúcich v Kalkate, Matka Tereza ho priviedla k ležiacim malomocným mužom a ženám. Pápež ich hladil a objímal. Jedna žena naňho zakričala, aby sa vrátil. Ján Pavol II. sa s pohnutím obrátil k žene a pritisol k sebe jej tvár.

Atmosféru očakávania smrti však nepociťoval iba v chudobnom kraji na severovýchode Indie, ale i vo vyspelých USA. V septembri 1987 sa v San Franciscu stretol s chorými na AIDS. Prítomný bol aj 4-ročný chlapec, ktorý sa infikoval pri transfúzii krvi. Pápež všetkých požehnal, bral do náručia a povedal im: „Boh vás miluje. Boh miluje všetkých bez rozdielu. Miluje starých, nevládnych i chorých na AIDS.“

V septembri 1996 zavítal do Baziliky sv. Martina v Tours. Čakali ho tam chromí, chorí na rakovinu, emigranti, ale aj prostitútky. Keď okolo nich prechádzal Ján Pavol II., jedna z nich vystúpila a pobozkala ho na líce. Pápež sa usmial a požehnal ju.

Vždy pamätal i na chudobných

Pri súkromnej audiencii v januári 1988 ho jeden brazílsky biskup informoval o kampani s heslom Každému Indiánovi jednu kravu, ktorú spustili misionári na pomoc obyvateľom Amazónie. Pápež ihneď vytiahol peňaženku a biskupovi dal peniaze na nákup desiatich kráv.

Zvierací dar dostal aj samotný Ján Pavol II. Keď v júni 1988 prišiel do Angoly, ktorá sa spamätávala z občianskej vojny, chudobný ľud mu daroval možno to najvzácnejšie, čo mal: sliepku. Pápež dar prijal a zároveň zdvihol hlas za mier v krajine.