K Oltárnej sviatosti vedú rôzne cesty

Prinášame svedectvá spoluveriacich, ktorí pristúpili k prvému svätému prijímaniu v dospelom veku a boli ochotní podeliť sa s čitateľmi KN o svoj príbeh.

S eucharistickým Ježišom kráčať ulicami

Dnes je katolícky kňaz a správca Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave. Hoci Igor Kráľ, SVD, nepochádza z úplne ateistického prostredia, téme Boh sa podľa jeho slov v rodine nevenovali. Krst, sväté prijímanie a birmovanie prijal z vlastného rozhodnutia počas vysokoškolských štúdií na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Mal vtedy 21 rokov.

Životná cesta viedla Igora Kráľa od ateizmu k postupnému prijatiu sviatostí, až po pre neho najdôležitejšiu sviatosť kňazstva. Snímka: archív –IK–

Hovorí, že k Bohu a živej viere ho priviedla súhra okolností. Vedecké bádanie počas štúdia na vysokej škole, hľadanie odpovedí na existenčné otázky, aký je zmysel života a význam zla vo svete, či príklad iných, ktorí žili svoju vieru: spolužiačka, ktorá mu do rúk dala Nový zákon a potom s ním o ňom diskutovala, či priateľka, ktorej mohol klásť otázky.

„Rozhodnutie prijať Ježiša za Pána môjho života prichádzalo postupne, preto nemám jeden konkrétny moment obrátenia. Prijatie sviatostí mi otvorilo úplne nový spôsob účasti na tom, čo sa pri liturgii slávilo. Už som nebol len divák, mal som účasť na eucharistickom chlebe,“ hovorí o svojich pocitoch páter.

Krátko po krste začal počas svätej omše čítať a aj miništrovať, túžba po poznávaní Boha a jeho lásky neutíchala.

„So skupinkou ľudí sme sa stretávali na takzvanej mystagógii, kde sme sa vnárali do ďalších tém, ktoré neboli súčasťou katechézy, a učili sme sa žiť vo vernosti svoje krstné zasvätenie. Čoskoro som bol požiadaný nosiť sväté prijímanie chlapcovi s Downovým syndrómom a jeho mamičke. Pre mňa to bol neopísateľný zážitok – byť spoločníkom Ježiša, kráčajúc ulicami Bratislavy. Bolo to veľmi pekné obdobie. Postupne som sa ale musel naučiť, že život viery nie je o emóciách, ale o vernom nasledovaní Ježiša.“

V tom istom roku po krste navštívil spolu s ďalšími vysokoškolákmi slovenské dedinky v Rumunsku, pomáhali tam pri rekonštrukcii kostola. „Bola to pre mňa neuveriteľná skúsenosť, pretože už ako neveriaci som túžil po pôsobení v cudzej krajine a tu sa moja túžba ísť do vzdialených krajín ako učiteľ pomaly premieňala na Božie pozvanie stať sa misionárom v službe evanjelia Ježiša Krista.“

Po dokončení štúdií teda požiadal o vstup do misijnej kongregácie Spoločnosť Božieho Slova. Kňazské svätenie prijal v roku 2010.

Každý rok si prvé prijímanie pripomína na Veľkú noc

Lýdia Šimčeková (41) z Liptovských Sliačov vyrastala v rodine, v ktorej bola mama evanjelička a otec katolík. Každú nedeľu a sviatok chodili do kostola oddelene. Keď Lýdia spoznala svojho budúceho manžela, začala uvažovať, ako to bude vyzerať z hľadiska praktizovania a prežívania viery v jej manželstve.

„Bola to pre mňa veľká zodpovednosť,“ hovorí Lýdia Šimčeková o prijatí Eucharistie a Ducha Svätého. Snímka: archív –LŠ–

„Vedela som, že chcem chodiť na svätú omšu s manželom a rodinou do jedného kostola, nie sa deliť na katolíkov a evanjelikov. A to bol môj dôvod, prečo som sa rozhodla prijať všetky sviatosti v Katolíckej cirkvi až v dospelosti.“ Sviatosti – sväté prijímanie aj birmovku – prijala ako 24-ročná na Veľkonočnú vigíliu.

„Bola to pre mňa veľká zodpovednosť, lebo som si všetko naplno uvedomovala, a veľmi som sa tešila. Dodnes, keď sa slávi Veľkonočná vigília, je to pre mňa ten najkrajší sviatok a každý rok si svoje prvé prijatie Eucharistie pripomínam.“

Do kostola i na sväté prijímanie chodí pravidelne, a keďže je aj lektorka, chodí do kostola často. So spoveďou, s tým, že musela vyznať hriechy kňazovi, problém nemala. Tešila sa na ňu, hoci cítila aj rešpekt.

„Som vďačná, že sa môžem spovedať, lebo človek, teda aspoň ja sa tak viac zamýšľam nad hriechmi, ktoré som spáchala, oľutujem ich, prosím o odpustenie a snažím sa ich už neopakovať. Myslím, že človek si viac uvedomuje, aký je a ako sa správa, keď sa musí spovedať.“

Lýdia svoje rozhodnutie konvertovať na katolícku vieru a prijať sviatosti v dospelosti neľutuje. S manželom vychovávajú dve deti vo veku 11 a 9 rokov. Dcéra má už slávnosť svätého prijímania za sebou, syn sa naň pripravuje práve teraz.

Najprv bola zvedavá, potom prišla túžba

Špeciálna pedagogička Martina Pavlinská (48) zo Starej Ľubovne pracuje v miestnej základnej cirkevnej škole. K Eucharistii prvý raz pristúpila ako 23-ročná. Rodáčku zo stredného Slovenska aj jej brata dali rodičia pokrstiť hneď po narodení. Keďže im skoro zomrel otec, rozhodnutie ísť na prvé sväté prijímanie nechala mama na deťoch.

„Po svätom prijímaní túžim vždy viac a viac,“ vyznáva sa Martina Pavlinská a považuje ho za životne dôležité. Snímka: archív –MP–

Martina sa na vysokej škole zoznámila s priateľom Jaroslavom, ktorý sa neskôr stal jej snúbencom a následne aj manželom. K viere ju priviedol on. „Keď som chodila na návštevu k jeho rodine, v nedeľu sme išli na svätú omšu. Boli sme aj na niekoľkých svadbách v kostole. Mne sa to veľmi páčilo. Najprv som cítila veľkú zvedavosť, vypytovala som sa, čítala som a potom prišla túžba.“

Zašla preto za kňazom v Poltári. „Stretla som výborného kňaza, ktorý so mnou veľa hovoril, vysvetľoval a postupne mi pomáhal vytvárať silný vzťah k Bohu.“ Prvé sväté prijímanie prijala na polnočnej svätej omši počas Vianoc. „Doteraz si pamätám ten krásny pocit a aké to bolo pre mňa dôležité. Moja viera sa postupne prehlbovala. Prečítala som Sväté písmo, ak som čomukoľvek nerozumela, pýtala som sa kňazov, známych...“

Sviatosť birmovania prijala, keď už bola mamou troch detí. Martinin život viery výrazne ovplyvnila práca v cirkevnej škole. Spomína na dlhé rozhovory s priateľkami a kolegyňami o viere, Bohu, modlitbe, prijímaní... Jednou z nich bola aj rehoľná sestra Beáta, ktorá jej dala na veľa otázok tie správne odpovede a je pre ňu veľkým vzorom.

„Po svätom prijímaní túžim vždy viac a viac. Pravidelne chodím na spoveď, a ak niekedy nemôžem prijať, omša sa mi ani neráta.“ Pre pani učiteľku je sväté prijímanie životne dôležité. Konštatuje, že ísť na prvé sväté prijímanie ako dospelý človek, ktorý už o ňom viac vie a ktorý po ňom úprimne túži, je úplne iné ako prijímať ako dieťa, ktoré tomu ešte veľmi nerozumie.

Vo viere sa s manželom snažili vychovávať aj dnes už tri dospelé dcéry, ktoré sa angažujú v kresťanských organizáciách, venujú sa malým deťom, vedú spevokol na detských svätých omšiach. Robia to rady a ona i s manželom s láskou a hrdosťou sledujú, ako viera pozitívne ovplyvňuje ich životy a rebríčky hodnôt.

Martina je Bohu vďačná za každý deň. Nič neberie ako samozrejmosť. „Každé ráno sa hneď po prebudení postavím k oknu a ďakujem. Ďakujem Bohu za to, že vstúpil do môjho života a tak ho obohatil, skrášlil, zlepšil. Ďakujem za všetko, čo mám: manžela, deti, prácu, ktorú milujem, a vôbec za to, že mi umožnil vstať do nového dňa. Život bez Boha a prijímania si neviem ani predstaviť. Robia môj život aj mňa lepšou.“

S prijatím Eucharistie pocítila pokoj

Sviatostného Ježiša prijala Alena Líšková (46) z Potvoríc (okres Nové Mesto nad Váhom), keď dovŕšila 19 rokov. V čase jej mladosti panovala v bývalom Československu komunistická ideológia.

Otec naučil Alenu Líškovú počúvať svoj vnútorný hlas a ten ju na prahu dospelosti priviedol k svätému prijímaniu a sviatosti manželstva. Snímka: archív –AL–

„Moja mama nebola vychovaná vo viere, ale otec áno. Babička aj dedko chodili pravidelne do kostola. Otec, keďže bol vojak z povolania, nemohol navonok spojiť armádu a komunistickú stranu, kostol a vieru. Pri dlhých prechádzkach v lese mi pri hľadaní hríbov vravieval: „Ver, že niečo existuje. Niečo vyššie nad nami. Počúvaj vnútorný hlas a dôveruj mu.“

Pre budúceho Aleninho manžela bola viera súčasťou života. Keďže sa chceli vziať v kostole, musela a chcela prijať sviatosť prvého svätého prijímania. Pokrstená bola už v detstve. Hovorí, že prijatím Eucharistie cítila v sebe vnútorný pokoj a vyrovnanosť.

Dnes má s manželom dve už dospelé deti, ktoré nechali rozhodnúť sa, či a kedy k sviatosti prvého svätého prijímania pristúpia. Dcéra (27) tak urobila, syn (20) zatiaľ nie. „Rozhodli sa podľa svojho srdca a cítenia. Učím ich to, čo ma učil môj otec a moja babička. Najlepším učiteľom je život a všetko, čo sa v ňom deje, má zmysel. Ak aj nechápeme hneď, časom pochopíme.“