Všetko už dávno máme v Eucharistii
Darina Gladišová: Mysterium paschale, detail, kombinovaná technika, 2020. Reprodukcia diela: Erika Litváková
„Naša jednota, zapálenosť a predovšetkým posvätenie prichádza z daru Eucharistie. Spája nás navzájom, ale najmä so samotným Bohom,“ vysvetľuje Jozef Kozák. „Búra rozdiely a pohýna nás prekročiť ľudské predsudky i prah našich slabostí a hriechu.“
JEŽIŠ REAGUJE NA NÁŠ HLAD
Cirkev žije z Eucharistie od svojho vzniku. „Na tom sa nedá meniť nič. Stratili by sme skúsenosť spoločenstva aj snahu a možnosť vstúpiť raz na Baránkovu hostinu.“ Rezervu máme, pokiaľ ide o vnímanie tohto daru a potrebu zažívania spoločenstva. „Všimnime si, ako ,deti sveta‘ vytvárajú pre svoj rast a úspech sieťovanie – spájanie. A my to všetko už dávno máme v Eucharistii.“
Eucharistia nepatrí iba do Veľkonočného obdobia, bola nám daná pre akékoľvek štádium života práve preto, že sprítomňuje živého Krista. „Lámaním chleba k nám vo všetkých, aj všedných dňoch, prichádza potvrdenie nielen Ježišovej prítomnosti a blízkosti, ale aj jeho neustáleho vnímania a reagovania na náš hlad.“
Inštrukcia Redemptionis sacramentum hovorí, že Eucharistia sa dáva veriacim aj ako protiliek, ktorý zbavuje všedných hriechov a chráni pred smrteľnými. Prečo ho teda neužívať tak často, ako je len možné?
ŠTYRI DÔVODY PREČO NIE
Podľa Jozefa Kozáka nám v prijímaní Krista v Eucharistii najčastejšie bránia štyri dôvody. Po prvé svedomie. Keď žijeme v ťažkom hriechu, ale aktuálne to nechceme či nevieme meniť, a tak na sväté prijímanie nechodíme.
Po druhé predsudky a škrupulantstvo. Keď sväté prijímanie vnímame ako odmenu či potvrdenie, že sme dobrí. No keďže sa nám nedarí žiť dobre, k Eucharistii nepristúpime. Lebo si to podľa nášho osobného nastavenia kritérií vhodnosti prijímania Eucharistie nezaslúžime.
Po tretie zlá skúsenosť či strach zo sviatosti zmierenia. A tento blok nám nedovoľuje či dokonca znemožňuje odovzdať svoj „príbeh hriechu“ Božiemu milosrdenstvu a následne ísť na sväté prijímanie.
A po štvrté zovšednenie. To nás môže viesť až k pochybnostiam o Ježišovej prítomnosti v Eucharistii alebo k tomu, že k nej pristupujeme len „akože“. „Akože je tu Boh, akože ma nasycuje, akože chce naplniť moje srdce, akože chce mať so mnou vzťah...“
SKÚSENOSŤ Z EMAUZ
V zovšednení či v inej duchovnej slepote nevidíme ovocie svätého prijímania vo svojom živote. „Pritom Eucharistia je jediná matéria na zemi, ktorá vie, čo je večnosť, a jej slávením sa už spájame s nebeskou liturgiou.“
Poučenie sa skrýva v skúsenosti emauzských učeníkov. „Sme príliš v pohybe. Ale Boha nemôžeme zachytiť v chvate!“ Preto učeníci nespoznali Ježiša, ponáhľajúc sa do dediny Emauzy, ale až pri lámaní chleba. „Je veľmi žiaduce, aby sme si – aj my kňazi – po rozdaní Eucharistie nachvíľu sadli a sebe i veriacim ponúkli priestor ticha na skúsenosť emauzských učeníkov. Priestor rozpoznania, precítenia a prežitia stretnutia s Ježišom.“
Spomienka na prvé sväté prijímanie
Kňaz Jozef Kozák si veľmi dobre spomína na svoje prvé sväté prijímanie. „Bolo to počas totality. Ako nejedno učiteľské dieťa som vtedy aj ja bol na prvom svätom prijímaní vo vzdialenej farnosti v Terni pri Prešove, pričom mojich rodičov ,hrali‘ úplne cudzí ľudia. Naši mne aj bratovi povedali, že keď nás bude fotograf fotiť, máme skloniť hlavy, aby nám nebolo vidieť do tváre.“
Lenže na tento slávnostný deň im mamka dala ušiť biele obleky, „takže aj so sklonenými hlavami sme s bratom svietili na každom zábere. Dnes to chápem ako symboliku. Nemá byť vidieť mňa, ale Ježiša“.
A delí sa ešte o jednu spomienku. „Dodnes si veľmi dobre pamätám prístup kňaza Jozefa Jurka, od ktorého som prvýkrát prijal Ježiša do svojho srdca. Išiel z neho neskutočný pokoj a dobrota. Už vtedy – v roku 1985 – mu s prípravou prvoprijímajúcich pomáhali laičky. „Sprevádzali nás prípravou a ich prítomnosť počas slávnosti nebola len organizačná – dnes si uvedomujem, že to bola moja prvá skúsenosť so spoločenstvom.“
Eucharistické spoločenstvo sa dnes snaží vytvárať ako farár farnosti, pričom si zvlášť uvedomuje dôležitosť prijímania Eucharistie od toho prvého až po posledné. Preto nezabúda na prinášanie svätého pokrmu chorým.
„Posledný rok a pol počujem každý prvý piatok tie isté slová: Vítame vzácneho hosťa... a pozorujem, ako sa stará, chorá žena skláňa, lebo Kristus vošiel do jej domu. Je to presne tak, ako mi so slzami v očiach povedala iná chorá žena: Ja k nemu nemôžem, ale on prišiel cez vás ku mne do mojej chudoby – srdca i života.“
Súvisiace články
Vízia sveta, v ktorom každý nájde pomoc
