Keď hospitalizácia musí byť

Terapeutická práca s hospitalizovanými deťmi má význam a opodstatnenie. Samotné prostredie nemocnice pôsobí na psychiku dieťaťa rušivo a môže negatívne ovplyvniť celý liečebný proces. Atestovaná klinická psychologička Renáta Zabáková pracovala približne 15 rokov na pedopsychiatrickom oddelení Fakultnej nemocnice v Nitre. Pomohla nám nazrieť nielen do detského vnímania a prežívania pobytu v nemocnici. 

Sme tím

Na začiatku nám vysvetľuje: „Samozrejme prežívanie závisí od diagnózy a konkrétnej situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. Je dôležité, aby hneď na začiatku rodič vedel, že o dieťa je odborne a ľudsky citlivo postarané. Eliminuje to strach u oboch. Ani na Vianoce potom nemusí byť hospitalizácia tak výrazne stresujúca.“ Počas sviatkov na pedopsychiatrii deti nezostávajú, výnimku tvoria malí pacienti na iných oddeleniach nemocnice.

Nemocnica má vytvorené podmienky, aby rodičia  mohli byť v čo najčastejšom kontakte s dieťaťom, prípadne majú možnosť spoločnej hospitalizácie. Na oddelení pedopsychiatrie začala Renáta Zabáková pracovať z prozaického dôvodu požiadavky klinického psychológa, keďže jej predchodkyňa dovŕšila dôchodkový vek.

„Musím povedať, že je to odlišná práca od tej v ambulancii. Som skôr tímovým hráčom a na liečebnom procese ma motivovala vzájomná spolupráca a súhra celého zdravotníckeho tímu. Stretáva sa tu lekár  pedopsychiater, psychológ, liečebný pedagóg, vychovávateľ či zdravotné sestry. Nie som pri riešení problému dieťaťa len sama. Progres v liečbe je výsledkom tímovej práce. Gro práce detského psychológa spočíva vo vytvorení dobrého terapeutického vzťahu, kde sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí. Pre rodičov je dôležité zas dôverovať odbornému tímu a porozumieť terapeutickému procesu.“
 
Rôzne formy psychoterapie, ako biblioterapia, arteterapia, záujmová pracovná terapia alebo tiež hra sú postupmi, ktoré pomáhajú odbúrať strach, rozveseliť a užitočne vypĺňajú čas. „V nemocnici na rozdiel od ambulancie sa musí u dieťaťa rátať s väčšou tendenciou odporu, pretože viac-menej ide o nedobrovoľný pobyt v špecifickom prostredí. Jednoznačná podmienka úspechu je dôvera rodičov liečebnému a ošetrujúcemu personálu. Z pohľadu odborníkov zas musí ísť o trpezlivé vysvetľovanie situácie s ohľadom na schopnosť rodičov pochopiť odborné postupy využívané počas liečby.“

Aby dieťa nevypadlo z rytmu učebného procesu, vstupuje do tímu aj pedagóg, ktorý tiež prispieva do diagnostickej mozaiky a pomáha vytvoriť komplexnejší obraz o dieťati. Počas individuálneho stretnutia s dieťaťom totiž psychológ nemusí zachytiť všetky nevypovedané signály.   

Vzťah s dieťaťom je aj vzťahom s rodičmi  

Najmä na začiatku hospitalizácie detskí pacienti odborníka vnímajú rôzne.

Klinická psychologička vysvetľuje: „Pedopsychiatria ako lekárska disciplína je často opradená predsudkami. Vznikajú bariéry typu, že dieťa sa bude stretávať s problémovými pacientmi, ktorí majú neštandardné prejavy správania, bude liečené injekciami či studenou sprchou, zakážu mu chodiť von a podobne. Často je to podfarbené rôznymi nereálnymi filmovými scénami. To všetko je mýtus. Ktokoľvek je u nás hospitalizovaný, môže mať civilné oblečenie, sú tu vychádzky a obmedzenia vyplývajú len z potrieb liečebnej praxe. Umožňujeme rodičom, aby dopredu videli priestor nemocničného oddelenia a spýtali sa na všetko, čo ich zaujíma.“

Pri hospitalizácii dieťaťa individuálne prežívanie závisí od jeho veku a zrelosti. Psychologička pokračuje: „Je iné, keď je tu predškolák alebo dieťa prvého stupňa základnej školy, a iné, keď ide napríklad o pubescenta. Spoločným znakom pre všetkých je vyňatie z rodiny a širšieho sociálneho prostredia priateľov či rovesníkov. To je vždy bolestivé, niekedy viac ako určená diagnóza, a prirodzene, vzbudzuje aj smútok. Rovnako samotné uvedomenie si choroby, i keď to závisí od schopnosti dieťaťa pochopiť jej závažnosť. Deti nemajú taký stupeň sebareflexie a sebapoznania, aby správne rozlišovali.“

Problém je aj vo vyjadrovaní emócií. Detský pacient ich nevie pomenovať, ani dôvody, prečo sa hnevá alebo je smutný. A dodáva: „Práca s ním je náročnejšia ako s dospelým. Opakuje sa, že dieťa často nechápe, prečo je v nemocnici. Hneď na začiatku sa mu snažíme primeraným spôsobom vysvetliť význam jeho pobytu v nemocnici.“

Oznámenie závažnosti diagnózy je o senzitívnom prístupe. Renáta Zabáková naznačuje: „U detí z dôvodu vzájomného prelínania psychopatologických príznakov a limitovanej schopnosti sebareflexie je diagnostika komplikovanejšia. Dôležitá je motivácia dieťaťa, ale i rodiča k spolupráci.“ 

Vzťahy nás formujú 

Prácu psychologičky na oddeleniach nemocnice sprevádza rutina. Účasť na rannej vizite, individuálna alebo skupinová psychoterapia a iné špecifické formy práce s pacientom. Na oddelení pedopsychiatrie je psychoterapeutické pôsobenie nosné. „Intenzívne sa rozprávame s detskými pacientmi, ako sa cítia, o ich vzťahoch a vnútornom prežívaní.

Nevyhnutná je rodinná terapia, čiže práca s rodinou. Aby ak sa už liečbou dosiahne zmena v správaní a dieťa sa vráti do pôvodného prostredia, opäť nevhuplo do starého systému. Preto aj rodina musí reagovať na zmenu,“ dopĺňa skúsená odborníčka. Mnohé duševné problémy majú pôvod vo vzťahovej interakcii rodičov navzájom, ale aj k deťom a dieťaťa k rodičom.

V súčasnosti akcelerujú výchovné problémy. Príčinu možno hľadať v odchádzaní rodičov od svojich detí. Dočasne, napríklad za prácou, alebo natrvalo, keď si budujú nové rodiny. Deti zostávajú samy. O slovo sa hlási internet. Útek do virtuálneho sveta, hier a simulovaných situácií či sociálnych sietí nie je ničím nezvyčajným.

Klinická psychologička naznačuje: „Produktom sú rôzne neurotické poruchy, poruchy stravovania, v menšej miere aj závažné duševné, najmä afektívne poruchy. Stúpa tiež početnosť autistických porúch, či porucha pozornosti s hyperaktivitou. Život vo virtuálnom prostredí a online známosti deťom spôsobujú problémy so sociálnou zrelosťou. Vytvárajú si nereálne vzťahy, očakávania, ktoré sa nikdy nenaplnia, a v tom sú zraniteľné. 

 
Nielen na Vianoce

Dobrovoľnícky projekt Červených nosov pomáha zabúdať na smútok a odbúravať strach nielen na Vianoce. „Veľmi nám pomáha. Dobrovoľníci chodievajú každú stredu takmer po všetkých oddeleniach nemocnice. Prinášajú so sebou humor, radosť, aby sa aspoň trochu detskí pacienti odpútali od svojich problémov.

Ak už je hospitalizácia na Vianoce nevyhnutná, snažíme sa zabezpečiť kontakt s rodičmi, aby boli s deťmi. Medzi klasické adventné aktivity napríklad študentov Slovenskej zdravotníckej univerzity patrí príchod sv. Mikuláša.“ Červené nosy tam však nie sú 24 hodín. Vynára sa otázka, či je personál nemocnice pripravený správne reagovať na prežívanie detí aj počas citlivejšieho obdobia roka. Odborníčka vysvetľuje: „Závisí od osobnosti pomáhajúceho profesionála, v tom je každý individualitou, niekto to dokáže lepšie, iný ešte lepšie.“

Deti sa intenzívne zamestnávajú aktivitami, činnosťou, ktorá ich zaujíma a baví, napríklad čítanie, maľovanie. S tými staršími ide o voľnočasové aktivity formou pracovnej terapie (ručné práce, zdobenie, vyrábanie produktov). 
   
Keď dochádzajú slová

Počas praxe ju hlbšie zasiahla udalosť, keď dieťa v pestúnskej starostlivosti bolo nútené vrátiť sa do detského domova. „Vyústilo to do situácie, že to dieťa nezvládlo a istý čas bolo hospitalizované. Všetci sme videli, ako intenzívne prežíva odchod od pestúnov. Otázka bola, kto a ako mu to vysvetlí. Práve pestúnovi patrila táto úloha. On sa jej však nechcel zhostiť. Hľadali sme možnosti, ako s tým pracovať. Bola to nepríjemná traumatizujúca okolnosť.“

Vidieť ako dieťa opakovane prežíva neprijatie a rozpad rodiny, hoci nie biologickej, je vždy silná káva aj pre skúseného psychológa. Bolo náročné to spolu s dieťaťom ustáť. Do ambulancie sa z rôznych príčin prídu poradiť aj samotní rodičia. Najčastejšie ak už dieťa nezvládajú doma ani v škole.

Renáta Zabáková si myslí: „Rodič sa pozerá na vlastné dieťa podľa svojej osobnej histórie. Čo, samozrejme, nie je úplne správne. Je potrebné mu pomôcť nájsť správnu optiku. Dnes vidíme, že mnohé sa začína pracovným vyťažením rodičov a končí rozpadom rodín. Na jednej strane sa po materiálnej stránke chceme mať lepšie, na strane druhej daň je vysoká. Kríza rodinného života sa odzrkadlí v prežívaní dieťaťa, no keď rodina zvládne záťažovú situáciu, pre dieťa to dokonca môže byť určitým benefitom. Kríza môže mať aj druhý rozmer, a to v osobnom raste.  

Zmeny sú potrebné

V nemocnici odborný personál pomáha deťom zvládnuť liečbu i pobyt. Niekedy zo strany rodičov cítiť nezdôvodnený odpor, nepochopenie. Psychologička objasňuje: „Prirodzene je dané človeku, že skôr chce vidieť zmenu na druhom ako na sebe. Proces zmeny sprevádza vnútorný rast a ten nie je vždy príjemný. Ľudia sa nechcú meniť. Nedá sa však niečo robiť nasilu.

Keď chýba spolupráca alebo vidíme nedôveru, odporučíme iné možnosti. Rodičia vstupujúci na pôdu nemocnice často už hľadali pomoc. Majú informácie, alternatívy, niekedy až bizarné zdroje. Stáva sa, že povedia: ,Boli sme s problémom u veštice alebo človeka, ktorý mal odblokovať negatívnu energiu dieťaťa.' To je na zamyslenie.“

Pre niektorých pacientov separácia nemusí byť úplne najhoršie riešenie. Dočasné oddelenie od rodiny, prostredia, ktoré mu neprospievalo, môže dokonca pomôcť k revitalizácii vzťahov. Z pohľadu dieťaťa je to nová skúsenosť. Vytvára si priateľstvá, získava pocit, že nie je na tom najhoršie a aj iní majú podobný, ak nie väčší zdravotný problém.

Pozitívne korektívnou skúsenosťou pre emocionálne zranené deti je prítomnosť empatických ľudí. „Môžu sa konečne s niekým dôverne porozprávať, povzbudia ich, čo veľakrát dovtedy nezažili. Pre nás sa to zdá banálne, ale pre detského pacienta podstatné. V niektorých prípadoch dochádza k pozitívnej konfrontácii, porovnávaniu, keď si najmä staršie dieťa s problémovým správaním povie: ,Ja sem vlastne nepatrím, veď mám dobrú rodinu a problém sa dá riešiť.'

Pri vzájomnom načúvaní prichádza k uvedomeniu, kto vlastne som, kde sa nachádzam. Začneme si viac vážiť to, čo máme. Každý citlivo vníma najmä sám seba, svoju bolesť, ale keď sa s nadhľadom na to pozrie, uvidí, že nie je na tom tak zle a nie je v tom ani sám. Objavenie vlastnej hodnoty je odrazovým mostíkom pre posunutie sa vpred.“ 

V terapii potrebujeme prijatie a pochopenie 

Pre psychológa je prioritou zvládnuť prepojenie konkrétnej psychoterapeutickej práce s rodinnou situáciou. Je dobré, keď si s dieťaťom vytvorí emočne korektívny vzťah, no dôležitejšie je vzťah premostiť k rodičovi, čo je náročnejšie. Renáta Zabáková dodáva: „Najradšej by sme samozrejme, priali všetkým hospitalizovaným deťom zdravie.

Z môjho pohľadu by som im venovala veľmi jednoduchú vec. Mať milujúcu a vzťahovo zdravú rodinu. Veď aj duchový dar narodenia a príchodu Spasiteľa nám hovorí, že pre dieťa je dôležitá zdravá rodina podľa vzoru Svätej rodiny. To by som chcela zaželať asi každému dieťaťu. Mohol by to byť najcennejší dar pre nás všetkých.“