Otvoriť sa milosti Vianoc

Až svätá Terézia z Lisieux mi pomohla pochopiť, že Dieťa Ježiš nám pripomína čnosti duchovného detstva – pokoru a detskú dôveru. Inými slovami, chudobu ducha, bez ktorej nie je možné prijať evanjelium.

Áno, cesta duchovného detstva je pre Kristových učeníkov dôležitejšia, než by sa mohlo zdať: „Je povinná od tej doby, čo Pán vzal za ruku dieťa, postavil ho doprostred a hovoril: Ak sa nestanete deťmi, nevojdete do Božieho kráľovstva (Mt 18, 3).

Nepovedal: Nebudete mať najlepšie miesto, ale vyhlásil: Nevojdete do kráľovstva“ (Madeleine Hutin). Všemohúci prišiel na svet ako slabé dieťa, narodil sa v stajni v bezvýznamnom Betleheme, uvítací výbor si pripravil z pastierov – vlastne z ľudí na okraji spoločnosti.

A koľkým svätcom sa neskôr dostalo tej zvláštnej milosti, že videli Dieťa Ježiša alebo ho pestovali v náručí: Anton Paduánsky, Ružena Limská, Felix z Cantalice, Faustína Kowalská… Prečo vlastne? Zrejme preto, aby sme si pripomenuli, že Božia slabosť je silnejšia ako ľudia.

A že ľudská slabosť Bohu neprekáža, ba naopak, dokáže s ňou robiť veľké veci, ak nám nechýba pokora a dôvera. Vianoce však nemusia byť len pripomienka Ježišovho narodenia, ponúka sa v nich milosť pre dnešok, pre život každého z nás.

Vianočná milosť

Zaujímavou ukážkou toho bola takzvaná vianočná milosť, ktorú prijala svätá Terézia z Lisieux v roku 1886, ešte pred svojím vstupom do kláštora. Ona sama hovorí o „milosti úplného obrátenia“. Až do tej doby to bola precitlivená osôbka.

Nikto by neveril, že za necelé dva roky vstúpi do karmelu a bude žiť v úplnom zabudnutí na seba, úplne zameraná na spásu druhých. „Pán Boh musel urobiť zázrak, aby mi dal v jedinom okamihu vyrásť. A tento zázrak urobil v nezabudnuteľný Štedrý deň.

Ježiš, novorodené Dieťa, zmenil noc mojej duše na prúdy svetla… Tej noci, keď sa stal z lásky ku mne slabým a trpiacim, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje. Od tej požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji, ale naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu“ (RkA 44v).

Ako prešla takou radikálnou vnútornou premenou? Pri polnočnej svätej omši prijala do srdca „Boha silného a mocného“ – nehovorí o sentimentálnom zážitku pri jasličkách. Vtedy znova objavila vnútornú silu, ktorú stratila v ranom detstve v dôsledku straty mamičky.

Ovocie tejto milosti sa prejavilo hneď po návrate z polnočnej omše, keď bola schopná zareagovať na banálnu príhodu bez obvyklej precitlivenosti a plačlivosti.

Sama píše: „… Terézia už nebola rovnaká, Ježiš zmenil jej srdce! V jednom okamihu Ježiš vykonal dielo, ktoré by som ja nedokázala ani za desať rokov“ (RkA 45r).

Rybárka duší

Zaujímavé je, že Terézia vo svojej autobiografii prechádza plynule od rozprávania o svojom vnútornom uzdravení k obrazu rybára duší, k rastúcej túžbe po spáse druhých: „(Ježiš) zo mňa urobil rybára duší, pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov.

Túžbu, ktorú som nikdy predtým tak živo nepocítila. Jedným slovom, pocítila som, že do môjho srdca vstúpila láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba a robiť radosť druhým, a od tej doby som bola šťastná“ (RkA 45v).

Je viac než zrejmé, že prostredníctvom tejto „vianočnej milosti“, skrze prijatie Eucharistie počas polnočnej svätej omše v roku 1886 Terézia zakúsila v srdci silné vyliatie Božieho Ducha podľa slov apoštola Pavla: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“ (Rim 5, 5).

A práve vtedy sa začalo jej silné misijné pôsobenie, ktoré pokračuje i v nebi, ako sľúbila. A neustále silnie. Otázka znie: Čo očakávam od Vianoc? Alebo inak: Kto na koho tu vlastne čaká?