Reminiscencie na biskupov ožili

Hoci po skončení vlády nenávistnej ideológie boli biskupi Buzalka, Gojdič a Vojtaššák rehabilitovaní, je dôležité pripomínať pravdivú reflexiu týchto jedinečných osobností duchovného života. Oslovili sme preto bývalých seminaristov, pamätníkov života drahých biskupov, ktorí sami pocítili ich láskavé pastierske srdcia, aby nám vysvetlili, za čo si „zaslúžili“ označenie zradcovia ľudu.

Láskavý biskup Ján

Poslednými žijúcimi bývalými seminaristami, ktorí stretávali biskupa Jána Vojtaššáka, sú Vincent Dorník a František Kľuska. Duchovný na odpočinku Vincent Dorník (91) z Lúčok nastúpil do kňazského seminára v Spišskej Kapitule v roku 1948. Prežil v ňom dva roky.

Objasnil nám, ako sa pozeral na svojho pastiera a duchovnú autoritu.

„Čo sa týka priameho kontaktu, túto príležitosť som mal najmä v prvom ročníku bohosloveckých štúdií. Pamätám si, že starší seminaristi rozprávali, ako im otec biskup chodieval na cvičné hodiny homiletiky.

Osobne mám na neho milú spomienku. V čase vychádzky som zostal v seminári. Prehrabával som sa vo svojej skrinke na osobné veci. Dostal som totiž balík z domu a v ňom boli dobroty zo zabíjačky. Keď som skúmal, čo za lahôdky mi poslali, zrazu spoza chrbta sa ozval prívetivý hlas: ,Chutí, Vincko, chutí?‘

Otec biskup mal k svojim seminaristom vrúcny vzťah a poznal každého po mene,“ spomína s úsmevom Vincent Dorník.

Vtedajší diecézni biskupi isto predpokladali, že sa politická atmosféra zásadne zmení a Cirkev čaká ťažké obdobie. I preto sa predvídavo rozhodli konať. Vincent Dorník pokračuje v spomínaní:

„Keď už otec biskup nemohol svätiť absolventov, odporučil ich vysvätiť otcovi biskupovi Róbertovi Pobožnému z Rožňavy. Ale keďže sa na Slovensku nad životom Cirkvi zmrákalo, neskôr poslal aj štvrtákov, ktorí však už boli vysvätení tajne. Nástojčivo sa usiloval, aby sa v diecéze i na celom Slovensku zachovala kňazská postupnosť.

Po rozpustení seminárov som nastúpil do práce. Neohrial som sa v nej dlho, pretože 12. septembra 1950 ma volali k odvodovej komisii. Bol som spolu s priateľom Štefanom Komom odvelený do PTP v Libavej v Česku.

Poznanie, čo sa deje s otcom biskupom Jánom Vojtaššákom, som mal zahmlené. Nebola príležitosť sledovať proces. Napriek tomu som počúval nemiestne poznámky na adresu biskupov. Keď ho odsúdili na dlhoročné väzenie, jediné, čo mi prebehlo hlavou, bolo, aby mu Pán Boh dožičil to prežiť.“

Vyžarovala z neho duchovná hĺbka

Františkovi Kľuskovi (92) nebolo dopriate stať sa kňazom. Ochotne nám však ponúkol svoje spomienky na tri roky v kňazskom seminári (1947 – 1950) v Spišskej Kapitule.

„Z vlastného poznania otca biskupa Jána Vojtaššáka môžem potvrdiť, že to bol pravý kresťan a nefalšovaný vlastenec. Ako Pán Ježiš plakal nad Jeruzalemom, tak i on citlivo prežíval všetko, čo sa dialo slovenskému národu. V ľudskej rovine bol veľmi skromný.

Narodil sa v chudobných pomeroch a mnohí dobrodinci ho museli v štúdiu podporovať, čo si on nesmierne vážil. I preto si túto cnosť pestoval celý život. Zároveň aj čestnosť a zanietenosť za dobro i pravdu. Z jeho rúk som prijal sviatosť birmovania a už vtedy som vnímal, že z neho vyžaruje neobyčajná pravosť kresťanského života.

Voči bohoslovcom bol otcovsky náročný. I keď priamo nepôsobil v pedagogickom procese, pravidelne chodieval na skúšky seminaristov. Sadol si a počúval. Sem-tam zasiahol dobre mienenou poznámkou či otázkou, ale najmä si vypočul každého odpovedajúceho. Ja som mu aj miništroval.

Keď som prichádzal pripraviť veci na svätú omšu, často som ho našiel sústredene rozjímať. On ma pravdepodobne ani nevnímal, taký pohrúžený bol do modlitby. Bol to veľmi dojímavý pohľad. Vôbec jeho postoje a prejav boli zduchovnené,“ hovorí František Kľuska.

Odvážny a zásadový

„Nikdy sa nenaparoval, správal sa jednoducho, nenútene, ale zásadovo. Zásadného postoja sa nevzdal za žiadnych okolností, čo, samozrejme, mnohých ,mrzelo‘. Pri tejto príležitosti nedá mi nespomenúť jeho odvahu.

Pri zasadaní česko-slovenských biskupov v Tatrách v lete 1949 objavili odpočúvacie zariadenie. Biskupi vydali pastiersky list, za ktorý sa významne postavil aj biskup Vojtaššák. My vtedajší seminaristi sme ho roznášali. Požičal som si bicykel a listy ukryl pod nohavice do sár na topánkach. Vo viacerých farnostiach, ako napríklad v Lieseku na Orave, si ľudia bránili svojich biskupov i kňazov, ktorí sa rozhodli ho čítať veriacim. Žiaľ, márne,“ dodáva František Kľuska.

Čo Františkovi Kľuskovi prechádzalo hlavou, keď počúval o zinscenovanom procese? „Bolo evidentne nevierohodné, že súdení a označení za zradcov boli všetci traja naraz. Pýtam sa, ako mohol byť signatár Martinskej deklarácie zapredancom vlastného národa. Veď dobro svojho ľudu mal stále na pamäti. Budoval a podporoval školy, sociálne spolky, charitu a mnohé individuálne projekty.

Môže taký človek zradiť svoj národ? Totálna absurdita výrokov v súdnom procese. Bolestne som počúval tieto slová.“ Pre bývalého seminaristu to bol však najmä verný a starostlivý pastier. Hoci sa s ním neskôr už nestretol, potešili ho snímky otca biskupa Jána Vojtaššáka z Říčan, kde žil na sklonku života.

Zdržiavať sa na Slovensku mu zakázali. Dobové zábery ukazovali, že si zachoval skromný, ale rovný postoj pastiera Cirkvi, ktorý statočne kráčal životom, ako mu Pán Boh určil.

Sledovali ho nepretržite

O pomocnom biskupovi Trnavskej apoštolskej administratúry a prvom rektorovi kňazského seminára v Bratislave Michalovi Buzalkovi nám viac povedal honorárny kanonik Nitrianskej diecézy Jozef Sliepka (93).

„V akademickom roku 1949/1950 som prázdninoval doma. Prišlo mi oznámenie, že arcibiskup Eduard
Nécsey ma posiela na dokončenie štúdií do Bratislavy. V tom čase bol rektorom seminára práve biskup Buzalka. Stretávali sme sa s ním, i keď nie tak často. Organizačne totiž seminár viedol prefekt Emil Bobocký a duchovnú stránku mali zase na starosti špirituáli.

Rád si spomínam na otca biskupa Michala. Bol veľmi milý, srdečný, ľudský, známy tým, že pomáhal, kde to len z jeho strany bolo možné. V júni 1950, keď sa schyľovalo k jeho zatknutiu, udeľoval sviatosť birmovania v Dóme sv. Martina a my seminaristi sme asistovali.

V jednej chvíli som bol blízko pri ňom, keď som začul, ako inému bohoslovcovi pošepol: ,Videli ste aj vy toho muža?‘ a označil ho menom. Až neskôr som sa dozvedel, že v dave medzi veriacimi uvidel príslušníkov ŠtB.“

Otcovské pochopenie

Kňaz Jozef Sliepka ďalej zdôrazňuje: „V spirituálnej rovine bol biskup Michal Buzalka kňazom neobvyklej duchovnej výšky. Mal pastoračné skúsenosti a do človeka videl. Keď pôsobil ako správca farnosti v Skýcove, v zime využíval lyže, aby sa dostavil do filiálok či iných farností, kde potrebovali vypomôcť.“

Mnohí z tých, s ktorými sa stretával, opakovali, že z biskupovej tváre žiarila dobrota a láskavosť, ktoré pramenili z intenzívneho duchovného života. Proces s biskupmi ťaživo prežíval aj Jozef Sliepka: „Nielen mňa, ale všetkých seminaristov sa proces neskutočne bolestne dotkol. Myslím však, že otec biskup to zvládol statočne.“

Okrem toho má na otca biskupa milú spomienku: „Pred Veľkou nocou v roku 1950 sme ešte zotrvávali v seminároch. Na veľkonočné sviatky obvykle bohoslovci nechodili domov. Boli to dni, keď mohli duchovne nabrať z liturgie Veľkonočného trojdnia a tiež sa žiadala potrebná asistencia.

No medzi nami sa začala šíriť fáma, že nás majú na sviatky pustiť domov. Nebola to pravda, ale my sme už boli nachystaní, takže sme cítili sklamanie. V našej trojke seminaristov a priateľov – Ján Gális, Ján Plank a ja – Janko Gális navrhol, že by sme mali niečo vymyslieť.

Keďže v nemocnici na Hlbokej mal známu rehoľnú sestru, plán bol, že si pôjdeme pýtať potvrdenie od lekára. Veď si potrebujeme aj oddýchnuť. Prirodzene, ako to v podobných situáciách chodí, stretli sme nášho profesora Nového zákona, ktorý tam duchovne vypomáhal. Pýtal sa nás na dôvod návštevy. ,Ideme na vyšetrenie‘ – všelijako sme sa vykrúcali, ako to len šlo.

Známa sestrička nás ochotne vzala k lekárovi, ten si sadol za stôl a napísal odporúčanie na domáce preliečenie. Keď sme to predložili prefektovi, nič nám to nebolo platné. ,Chlapci, o tom musí rozhodnúť pán biskup.‘ Keďže býval na Kapitulskej ulici, s potvrdeniami a malou dušičkou sme išli za ním.

Otcovsky sa na nás pozrel a opýtal sa: ,Chlapci, tento lekár je váš známy?‘ Samozrejme, že sme odpovedali záporne, keďže to pravda bola a my sme ho skutočne videli prvýkrát pri vyšetrení. Dobre však otec biskup vedel, čo je vo veci, ale láskavo pochopil naše túžby a vyslovil: ,Choďte si teda oddýchnuť.‘

Po sviatkoch, keď som sa vracal do seminára, v Trenčíne ma legitimoval príslušník ŠtB. Bol som v reverende, zmiatlo ho to. Už bolo po barbarskej noci a pravdepodobne si myslel, že som utiekol z nejakého sústreďovacieho kláštora. Pýtal sa ma, čo robím, kde študujem. Bolo nám všetkým zjavné, že sme v hľadáčiku štátnej moci. Informoval som o tom aj prefekta seminára.“

V Jozefovi Sliepkovi, ktorý si prešiel útrapami PTP a kňazom sa stal až v roku 1995, zanechal biskup Buzalka hlbokú stopu: „Najmä jedinečné posolstvo upevnenia viery. Predstavení seminára tušili, čo bude nasledovať, a preto nám opakovane prízvukovali:

,Chlapci, držte si vieru, zostaňte verní Pánu Ježišovi, to je hlavné. Nepomôžu ani vedomosti z vierouky či mravouky, podstatné je byť verný Kristovi. Dôverujte mu.‘“ Keď sa v roku 1950 rozchádzali na letné prázdniny, nik z nich netušil, že sa už nestretnú.

Prirodzená autorita

Otec Imrich Marinčák (92) si rád spomína na osobné stretnutia s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom. Aj preto sme pozorne načúvali jeho autentickým slovám:

„Otec biskup bol veľmi jemný človek. Svoju vieru žil. Inak povedané, nielen veril, ale skutkami dokazoval. Dovolím si tvrdiť, že bol Bohom vyvolený. V ľudskej rovine som ho vnímal ako spoločensky i v Cirkvi váženého človeka, biskupa, vodcu i orodovníka.

Na začiatku školského roku, keď sme nastúpili do seminára, prišiel za nami. Nesadol si za katedru a nezačal prednášať, ale s každým z nás osobne hovoril. Keď som sa mu predstavil, prekvapil ma otázkou: ,Ty si z Fulianky?‘ Pravidelne tiež chodieval na stretnutia nášho mariánskeho združenia.“

Študenti na svojich profesorov občas niečo nájdu, niekedy zo žartu, inokedy zo vzájomného nepochopenia. No Imrich Marinčák zdôrazňuje: „Keď sa seminaristi rozprávali o otcovi biskupovi, nepočuli ste žiaden ponos, výčitku či žart na jeho adresu.“ Požíval prirodzenú autoritu, nielen formálnu, a všetci si ho ctili.

Odkaz štedrého srdca

„Pri vystupovaní k ničomu nenútil, nemal tendenciu presadzovať svoj názor. Jeho jedinečné životné posolstvo je: to, čo kázal, aj žil,“ naznačuje pamätník blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča najväčšiu referenciu pre súčasníkov.

A dodáva: „Človek nepotrebuje k životu len svetlo, ale aj svedka, ktorý by s nami kráčal a povzbudzoval nás. A on bol v tomto jedinečný. Aj v ťažkých chvíľach, keď už mal neustále v pätách zmocnenca, na nikoho sa neponosoval a len povzbudzoval, aby sme mali pevnú vieru.“

Na záver Imrich Marinčák spomenie ešte príhodu, ktorá dokazuje veľké srdce, skromnosť a štedrosť Pavla Petra Gojdiča: „Naša rodina dodávala potraviny biskupskému úradu. Môj brat pri jednej dodávke ich odovzdal priamo mame otca biskupa. Videl, že je rozrušená, a preto sa jej spýtal, či je všetko v poriadku s tovarom.

Ona mu odvetila: ,Len si predstavte, ráno som synovi vzala zo skrine košeľu, aby som mu prišila gombík. Boli tam troje nohavíc. Keď som košeľu vrátila na svoje miesto, už tam boli len jedny. A tak je to so všetkým.‘ On však okolo seba rozdával najmä lásku a dobro.“