Svätý Štefan ostal verný až do konca

Asi desať kilometrov severne od Košíc sa nám otvára pohľad na obec ležiacu pri rieke Hornád, nad ktorou sa týči chrám. Tušíme správne, že vchádzame do obce s príznačným názvom Kostoľany nad Hornádom.

V jej tesnej blízkosti sú i ďalšie – Družstevná pri Hornáde s dvoma miestnymi časťami Malá Vieska a Tepličany a obec Sokoľ. Každá má svoj kostol a spolu tvoria farské spoločenstvo, ktoré patrí do Košickej arcidiecézy a obišovského dekanátu.

„Naša farnosť má približne štyritisíc rímskokatolíkov. Pri každom kostole pôsobí ružencové bratstvo. Pravidelne sa stretáva na modlitbách spoločenstvo Modlitby matiek.

Od prvého dňa v tejto farnosti som vďačný za službu kostolníčok, kurátorov, členov farskej pastoračnej rady, ekonómky, kantorov, animátorov detí a mládeže, miništrantov, zboru pri odpustových sláveniach a pomoc každého obetavého farníka,“ hovorí súčasný správca farnosti a súhlasí s ním i člen pastoračnej rady Vladimír Franka.

Starosta obce Kostoľany nad Hornádom a nadšenec histórie Anton Medvec nás vťahuje do dejín. „Kostoľany nad Hornádom sú starobylá farnosť, ku ktorej prislúchali filiálky Sokoľ, Tepličany, Malá Vieska a do roku 1788 aj Kavečany.

Prvé písomné správy o farnosti pochádzajú z rokov 1332 – 1337. V 16. storočí zasiahla reformácia aj tunajšie obce a Katolíckej cirkvi farnosť prinavrátili v roku 1714.

V roku 1960 sa pôvodne samostatné obce Kostoľany nad Hornádom, Malá Vieska a Tepličany zlúčili a vytvorili Družstevnú pri Hornáde, pričom vznikla farnosť Družstevná pri Hornáde.

V januári 2003 začala obec Kostoľany nad Hornádom písať samostatnú kapitolu svojej histórie, a tak sa obnovila aj farnosť Kostoľany nad Hornádom s filiálnymi obcami Sokoľ a Družstevná pri Hornáde.“

Farnosť rozvíjali šikovní kňazi

Aj život kostolianskej farnosti ovplyvnili v nej pôsobiaci kňazi vedení Božími rukami. „Uvedomujem si, že všetko, čo sa dosiahlo, zrealizovalo v materiálno-technickom, ale aj v duchovno-pastoračnom ponímaní, bolo výsledkom Božej priazne a práce viacerých obetavých ľudí,“ tvrdí Vladimír Franka z filiálky Sokoľ.

Spolu s dekanom vyzdvihuje prácu doterajších kňazov. „Medzi najstaršími žijúcimi pamätníkmi rezonuje meno Ernesta Perháča. Spomínajú na neho ako na ľudového kňaza.

Ovládal osem cudzích jazykov, ako hudobník vychoval niekoľkých organistov vo farnosti,“ predstavujú kňaza, ktorý priviedol k miništrovaniu mnohých chlapcov, medzi nimi i Vladimíra Franku. „V roku 1966 prišiel do farnosti František Alexander Kišiday.

Veriaci si naňho spomínajú ako na vzdelaného teológa a akademika, čo môžem osobne potvrdiť, pretože bol mojím profesorom fundamentálnej teológie na CMBF v Bratislave,“ pridáva osobnú spomienku Miroslav Kyšeľa.

Dejiny farnosti pokračujú usmievavým kňazom a dobrým diplomatom Michalom Rimárom, veľkým nadšencom liturgického spevu, ktorý inicioval opravu farského kostola. „V júli 1990 prišiel do farnosti Eugen Fejczo.

Za jeho pôsobenia vznikli mládežnícke zbory, opravila sa strecha veže farského kostola, prebehla rekonštrukcia s nadstavbou farskej budovy a bol postavený nový kostol vo filiálnej obci Sokoľ.“

Predchodcom terajšieho duchovného otca bol Stanislav Stronček: „Priniesol do života farnosti mnoho foriem spolupráce – cez šport, najmä bicyklovanie, si získaval deti a mladých, zaktivizoval tím spolupracovníkov, ktorí mu pomáhali organizovať letný tábor pre deti, farský ples, púte do zahraničia, športové výlety a následné opekačky, osadenie lesných kaplniek.

Vo filiálke Tepličany za jeho pôsobenia postavili Kostol Božieho milosrdenstva.“

Ústrednou sochou hlavného oltára vo farskom kostole je socha ich patróna sv. Štefana prvomučeníka s typickými atribútmi - palmou a knihou. Snímka: Archív farnosti

Uprostred covidu

Súčasný farár Miroslav Kyšeľa prišiel do farnosti s veľkými plánmi v júli 2020. Čas bol však už poznačený pandémiou. „Nakoľko to dovoľujú pandemické opatrenia, spolu s výpomocným duchovným Andrejom Krivdom slávime sväté omše, vysluhujeme sviatosti, spovedáme.

Za pomoci rodičov tretiakov sa snažíme o prípravu na prvé sväté prijímanie a v októbri sa začala príprava na birmovku.

Aspoň malým potešením bola júnová slávnosť prvého svätého prijímania, augustová púť s farníkmi na Mariánsku horu v Levoči a najmä septembrová odpustová slávnosť Narodenia Panny Márie v Malej Vieske,“ teší sa zo zábleskov duchovného farského života.

Prázdnejšie kostoly počas bohoslužieb duchovného otca síce veľmi netešia, hlavu však nevešia. „Pre nás všetkých je tento čas skúškou viery. Nemôžem nespomenúť, že vidím veľkú nádej v mnohých rodinách, ktoré sa prisťahovali do našej farnosti a zapájajú sa do náboženského života.“

Vzor prvého mučeníka

Nielen v ťažkých časoch sa veriaci utiekajú k svojmu patrónovi – sv. Štefanovi, mučeníkovi. „Ako čítame v Skutkoch apoštolov, sv. Štefan bol vyvolený za diakona. Pre lásku a vernosť Kristovi ho ukameňovali za hradbami Jeruzalema okolo roku 35.

Práve jeho hrdinské svedectvo mučeníctva je pre veriacich dnešnej doby veľkým príkladom vernosti vo viere a láske ku Kristovi,“ vidí v jeho odkaze paralelu so súčasnosťou správca farnosti. Úcta k svätému Štefanovi siaha v Kostoľanoch nad Hornádom do dávnej minulosti.

Ako sa dozvedáme od starostu Antona Medveca, kostol, ktorý stojí na výraznej terasovej plošine nad obcou, bol zrejme od počiatku zasvätený sv. Štefanovi, protomartýrovi.

„Patrocínium kostola dalo názov aj samotnej obci vo forme Svätý Štefan (Szent István), hoci ľudovo sa obec nazývala Kosceľany, v roku 1555 nachádzame aj zmienku o názve Kosceľanka.“ Terajší chrám z 18. storočia nebol prvým.

„Starobylosť farnosti nám dokladajú archeologické nálezy, najmä objav pozostatkov základov románskej rotundy s pristavanou apsidou, ktoré sa nachádzajú vedľa súčasného kostola a datujú sa do 12. – 13. storočia,“ vysvetľuje starosta.

Rozrastajúcej sa farnosti časom stredoveká rotunda nestačila, preto z jej materiálu postavili v roku 1482 nový kostol.

„V 18. storočí bol už v zlom stave, a tak aj na naliehanie farára a biskupa pristúpilo mesto Košice, ako tunajší svetský patrón, k stavbe nového chrámu v rokokovo-klasicistickom štýle, ktorý sa v tejto podobe zachoval dodnes.“

Dodáva, že „stráži pokoj týchto dedín v údolí Hornádu. Azda sám Boh pri tvorení tohto údolia predurčil tamojší vrch na stavbu svojho príbytku. A čo obec? Dôverne sa túli ku kostolnému návršiu sťa lastovičie hniezdo k Božej dlani“.

Pod ochranou nebeskej Matky

Neoficiálnym farským odpustom je septembrová slávnosť Narodenia Panny Márie pri pútnickom kostole v Malej Vieske z roku 1803. „Chrám uchováva kópiu vzácnej milostivej ikony Bohorodičky z Máriapócs,“ predstavuje obľúbené pútnické miesto širokého okolia Anton Medvec.

Pápež Gregor XVI. v roku 1831 udelil pútnikom, ktorí na sviatok Narodenia Panny Márie navštívia tento chrám, úplné odpustky. „Vo filiálke Sokoľ sa prvý drevený Kostol sv. Kozmu a Damiána spomína v 17. storočí, neskôr zanikol.

Nový kostol zo štedrosti tunajších veriacich bol postavený v roku 1993 a je zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu, konsekroval ho 8. októbra 1995 vtedajší košický arcibiskup metropolita Alojz Tkáč.

V obci Tepličany prvý kostol slávnostne konsekroval 12. novembra 2016 košický arcibiskup metropolita Bernard Bober. Je zasvätený Božiemu milosrdenstvu,“ zoznamuje nás s filiálnymi kostolmi Anton Medvec.

Divadelné (nielen) Vianoce

„V Sokoli sme mali veľké šťastie, že k nám isto Božím riadením prišla zapálená učiteľka a potom aj riaditeľka miestnej základnej školy Valika Kurucová. Založila spevácky zbor a prišla tiež s novou tradíciou – prípravou jasličkových pobožností, ktoré sa na slávnosť Narodenia Pána v kostole hrávajú sedemnásť rokov.

Neskôr sme spolu mladých hercov zoskupili do Divadielka Červienka,“ odkrýva Vladimír Franka netradičnú farskú aktivitu, ktorú s nadšením podporoval (aj herecky) i predošlý duchovný otec Stanislav Stronček. Na svojom konte majú viacero divadelných predstavení a chystajú ďalšie.

„Prezentujeme ich v kostoloch farnosti aj mimo nej, čo umocňuje duchovné posolstvo hier. Hercov (medzi nimi i členov kostolných rád či starostov) vedieme k úcte k sakrálnemu priestoru, ktorý je predovšetkým príbytkom Najsvätejšej sviatosti.

Preto sa vždy, keď sa zídeme, spolu modlievame. A až potom hráme,“ vysvetľuje farník zo Sokoľa. Na záver pridáva originálne odovzdávanie betlehemského svetla: „Svoj kahanček ste si mohli zapáliť v nefalšovanej maštaľke.

V nej spal v jasličkách živý ,Ježiško‘, jeho sen strážila ,Panna Mária‘ so ,svätým Jozefom‘. Do jasličiek zvedavo nakúkali zajačiky, biele ovečky, do toho znelo jemné holubie hrkútanie.

Dlhý rad čakajúcich detí s rodičmi nebol netrpezlivý, naopak, čakanie predlžovalo to neopísateľné radostné očakávanie na stretnutie s Jezuliatkom.“