To najvzácnejšie je očiam neviditeľné

Snímka: archív Daniely Krivdovej

Daniela Krivdová, učiteľka v materskej škôlke

Všetko je dar. A my ľudia sme len sprostredkovateľmi Božích darov. To, že máme prácu, že sa môžeme druhým dávať, je jeho milosť. Pre mňa je najväčší dar blízkosť človeka, v ktorom môžem stretnúť Najmilovanejšieho. To najvzácnejšie je vždy očiam neviditeľné.

Sama láska, ktorá je nám darovaná, nás to učí. Aj teraz, vo Vianočnom období, môžeme prežiť skúsenosť najväčšieho daru – Ježiša. On sa nám ponúka, aby sme ho vzali do náručia ako dieťa. Božia láska sa žije naplno vtedy, keď sa láme a dáva. Tak aj človek, ktorý je darom pre neho, je povolaný darovať sa.

Keď spoznáme vlastnú hodnotu Božieho dieťaťa, vtedy sme schopní slúžiť. Sme tu jeden pre druhého. Bohatší pre chudobnejšieho, radostnejší pre smutnejšieho, silnejší pre slabšieho. Tak buďme vďační, lebo Božie dary sú neodvolateľné.

Snímka: archív Veroniky de Luca

Veronika de Luca, pracujúca matka

Pred pár rokmi by som odpovedala kniha, kvalitná turistická výbava, ako ruksak či topánky, alebo dokonca snubný prsteň. Keďže na čítanie kníh mám aktuálne pramálo času a ostatné spomenuté veci už mám, želám si len stráviť pokojné sviatky v zdraví a v kruhu mojich najmilších.

Spomedzi vecí, ktoré sa dajú kúpiť, uprednostňujem kvalitu nad kvantitou a praktickosť pred „darmi z povinnosti“. Oblečenie, parfumy či doplnky do domu si kupujem najradšej sama, ale ak už by som si mala naozaj zaželať niečo na Vianoce, mohol by to byť doplnok do kuchyne, kde sa s mojimi dcérami často meníme na cukrárky.

Čiže formičky na pečenie, vafľovače či plechy na mafiny a šišky si nájdu u nás doma vždy svoje miesto. A napokon ma vždy veľmi poteší aj nové klbko vlny či exotická rastlina do bytu a záhrady – ďalšie z mojich domácich radostí.

Snímka: archív Ondreja Martinkoviča

Ondrej Martinkovič, bohoslovec košického seminára

Je mnoho vecí, ktoré ma tešia, a asi ešte je viac tých, z ktorých sa učím mať radosť. Začnem tým nižším levelom: hmotnými darmi. Keďže vo voľnom čase robím dídžeja, raz za čas si doprajem potešenie z dobrej techniky, aparatúry, svetiel a podobne.

O niečo trvácnejšiu radosť mám z kvalitných kníh – predovšetkým oblasť psychológie, teológie tela, ale aj čokoľvek napomáhajúce duchovnému rastu. Avšak jeden z najvzácnejších darov, ktorý môžem dostať a zároveň aj darovať, je čas.

Sme na svete príliš krátko nato, aby sme stihli, vyskúšali všetko, aby sme ho každému venovali v rovnakej miere. Ale sme tu dostatočne dlho nato, aby sme ho darovali tým, ktorých máme radi, a tiež tým, ktorých sa učíme mať radi, no zároveň práve oni nás učia skutočne milovať. Lebo každý čas (aj dar) je práve natoľko dôležitý, nakoľko nás privádza k láske.

Snímka: archív Agáty Krajňákovej

Agáta Krajňáková, učiteľka

Počas Adventu mi v ušiach každoročne znie motto jedného tábora, na ktorom som sa zúčastnila ako dieťa: Radosť rozdávaním rastie. Boh (roz)dal samého seba do krajnosti tým, že nám daroval svojho Syna, preto aj my obdarúvame.

Mňa osobne preto vie najviac potešiť to, keď dokážem svojho blízkeho darčekom prekvapiť a vyčariť mu úsmev na tvári. Je to väčšia radosť, ako keď som ja obdarovaná.