Vidieť veriacim priamo do tváre

J e misionárom saletínom. Pochádza z Poľska, no už tridsať rokov slúži na Slovensku. Pátra Wiesława Krzyszychu (56) krátko po kňazskej vysviacke v roku 1992 oslovil provinciál poľských saletínov, či by nešiel pôsobiť k ich južným susedom.

A tak sa páter Wiesław dostal do Považského Podhradia, kde slúžil tri mesiace. Potom za ním opäť prišiel provinciál a spýtal sa ho, či by nešiel za farára na Kysuce do Klokočova.

„Prekvapilo ma, že mám ako novokňaz, ktorý je na Slovensku iba tri mesiace, obsadiť takéto miesto. Keďže sme rehoľné spoločenstvo, povedal som, že tam môžem ísť iba so spolubratom, s ktorým sme prišli na Slovensko. A tak sme do Klokočova prišli dvaja novokňazi,“ spomína páter Wiesław na svoje slovenské začiatky.

KEĎ KŇAZA PRIJMÚ

Pre mladého kňaza to bola veľká škola života, vďaka nej však so spolubratom zažili Boží dotyk. „Ľudia v Klokočove nás neskutočne prijali. Cítili sme sa ako doma. Hovorí sa, že Kysučania sú tvrdí ľudia, no oni nám hneď otvorili svoje srdcia a ukázali to najkrajšie, čo v nich majú.“

Práve takéto povzbudenie potrebovali. Mali však pred sebou jeden otáznik: má význam vytvárať si s ľuďmi puto, keď vedia, že tam ako kňazi budú len chvíľu? Provinciál saletínov mal totiž dohodu s biskupom, že misionári prídu do Klokočova vypomôcť s pastoráciou iba na rok.

Odpoveď im dali Vianoce. „Kňazi chodia počas Vianočného obdobia požehnávať domy. Uvažovali sme, či máme tých ľudí navštevovať, keďže onedlho budeme odchádzať. Nakoniec sme si povedali, že do toho ideme. A boli sme neskutočne prekvapení. S požehnávaním príbytkov sme začali na svätého Štefana a skončili až posledný deň pred Popolcovou stredou.“

A pokračovalo to ďalej. „Kým pred Vianocami sme išli iba za ôsmimi chorými, ktorých sme navštívili s vianočnou spoveďou a svätým prijímaním, tak pred Veľkou nocou sme na lazoch navštívili až vyše osemdesiat ľudí. Bol veľký zážitok prežiť takú Božiu priazeň.“ Toto krátke pôsobenie mu ako novokňazovi poskytlo hodnotnú skúsenosť.

„Nikdy netreba hovoriť nie. S Božou pomocou je všetko možné. Najľahšie je povedať, že niečo sa nedá urobiť. To je aj najhoršie, pretože človek zostane na tom istom mieste, pritom život beží dopredu. Takto vlastne začneme cúvať, lebo strácame zmysel pre to Božie.“

Snímka: Erika Litváková

KEĎ JE TO NÁROČNEJŠIE

Nasledovala prvá skúsenosť s považskobystrickým sídliskom Rozkvet, no po roku sa misionár saletín opäť sťahoval. Tentoraz do Chrenovca-Brusna, kde ako správca farnosti pôsobil deväť rokov. Do tejto farnosti spadá osem obcí, takže sa so spolubratmi nacestovali.

„Bola to pekná skúsenosť, i keď náročnejšia. Ľudia sa tam angažovali, no trvalo dlhšie, kým sme sa dostali bližšie k ich srdciam,“ priznáva páter Wiesław.

Nie vždy si totiž veriaci s kňazom hneď „sadnú“. Stáva sa to najmä vtedy, keď po dlhých rokoch príde do farnosti nový kňaz. Farníci sú zvyknutí na svojho starého farára a nového im chvíľu trvá prijať. Takúto skúsenosť mal páter Wiesław práve v Chrenovci-Brusne.

„Pred nami tam bol veľmi aktívny kňaz, ktorý vo farnosti pôsobil roky. Do života ľudí vniesol veľmi veľa a stále naňho spomínali. Raz mi jedna pani povedala: Určite vás to hnevá, keď stále spomíname predošlého farára. Odpovedal som jej: Viete čo – nie. To, čo on urobil, je veľmi dôležité. A my na tom budeme stavať ďalej.“

Odvtedy sa s farníkmi spriatelili. „Zrazu sa všetko zmenilo. Z napätia sa všetko premenilo na dobro,“ spomína misionár saletín.

KEĎ SA HĽADÁ ZMYSEL

Potom pôsobil v novovzniknutej farnosti Čerín-Čačín v Banskobystrickej diecéze. V jednej z obcí veriaci, ktorí tam chodili do kaplnky, boli väčšinou Rómovia. „Niekedy sa mi zdalo, že je to služba bez ovocia. Mal som pocit, že sme stále na tom istom mieste,“ hovorí páter Wiesław.

Tieto pochybnosti sa mu však vyvrátili, hoci až po odchode z farnosti. „Odišiel som do Považskej Bystrice, no o polroka som sa vrátil pomôcť zastupovať. A videl som, že všetci, ktorí chodili do kostola, keď som tam bol kaplánom, boli na svätej omši aj pri mojom zastupovaní.

Vtedy som si uvedomil, že služba pre týchto ľudí nebola zbytočná.“ Misionár saletín pochopil, aké dôležité je vážiť si každého človeka.

„Do kostolov tam prichádza zopár rodín. V nedeľu bolo na svätej omši okolo dvadsaťpäť ľudí. Keď jedna rodina odcestovala, tak nás bolo iba pätnásť a hneď to bolo cítiť. Tešil som sa z každého človeka, ktorý prišiel. A keď neprišiel, tak som sa pýtal, čo sa stalo.“

Poznamenáva, že vo veľkých kostoloch, kde chodí veľa ľudí, možno kňaz často ani nevie, či niekto chýba.

„Mohol by si povedať, že keď má plný kostol, nemusí robiť nič navyše. Keď však má veľký kostol, ale málo ľudí v ňom, uvažuje, či to má vôbec zmysel. Vtedy musí pochopiť, že každý jeden človek je dôležitý.“

Snímka: Erika Litváková

KEĎ TO ŽIJE

V roku 2005 sa poľský misionár vrátil na Rozkvet. Vtedy tam ešte nebola farnosť, so spolubratmi bývali v paneláku, na bohoslužby im slúžila pekná, no malá Kaplnka sv. Heleny. Vďaka tomu však páter Wiesław mohol pri svätých omšiach vidieť priamo do tváre veriacim.

„Videl som, že prichádzajú unavení. V panelákoch, kde počujete susedov zhora-zdola, nemáte kúsok ticha pre seba. A pri svätých omšiach som tým ľuďom v očiach videl, akoby mi hovorili: Nerozprávaj nám rozprávky. Povedz nám niečo konkrétne, niečo z evanjelia, čo dáva život.“

Na Rozkvete mali živú komunitu a so zriadením farnosti v roku 2009 sa začala rozvíjať ešte viac. Mali rôzne spoločenstvá a členovia spoločenstva rodín sa pýtali, ako by sa mohli angažovať. Páter Wiesław v tom čase uvažoval, že je potrebné robiť trocha inú prípravu na manželstvo.

„Prišla informácia, že KBS organizuje vo Svite seminár predmanželskej prípravy. Tak sme tam išli ako spoločenstvo. Keď sme počúvali prednášky, hovorili sme si, že to je presne to, čo potrebujeme,“ spomína páter.

Ich nadšenie však nezdieľali všetci snúbenci. Veď dovtedy im stačilo prísť trikrát na faru a teraz museli ísť niekam na celý víkend. „Na začiatku to bolo veľmi náročné, lebo keď ponúkate niečo nové, v ľuďoch sa vytvára prirodzený blok. Pýtali sa načo a prečo.

Bolo potrebné im vysvetliť, že ak sa rozhodnú pre takýto veľký krok, je dobré spraviť prevenciu, aby si sami obhájili, prečo idú do manželstva.“ Páter Wiesław s úsmevom dodáva, že teraz to už ľudia chápu lepšie, predtým šomrali, že čo si to misionári vymysleli. 

VZŤAH S OVEČKAMI

Páter Wiesław má bohaté skúsenosti z pastorácie. Vie teda zhrnúť, čo má kňaz ako duchovný pastier robiť, aby mal so svojimi ovečkami dobrý vzťah?

„Pápež František pekne povedal, že chce mať radšej Cirkev doráňanú, ako pohodlnú, ktorá sa nijako nevyvíja. Preto keď človek ide na periférie hľadať ľudí, potrebuje rezignovať na svoje pohodlie.“

A pridáva ďalšie tri dôležité aspekty kňazského života: „Nevyhnutné je, aby sa kňaz modlil, pretože potrebuje mať vzťah s Bohom. Nevyhnutne sa tiež musí sýtiť Božím slovom a Eucharistiou. A nevyhnutne potrebuje mať spoločenstvo, pretože zdravé spoločenstvo vás vždy hodnotí a overí, či to, čo robíte, je Božie. Ak toto kňaz má, bude schopný zvládať výzvy, ktoré sa pred ním objavia.“

HODNOVERNOSŤ

Má to dnes kňaz ťažšie, keď chce formovať spoločenstvo, no nepožíva už takú autoritu ako kedysi?

„Ak chce kňaz obstáť, musí byť hodnoverný. Ľudia neočakávajú, že ja ako kňaz budem všetko vedieť. Dôležité je byť hodnoverný a nehrať sa na to, že niečo viem, a pritom to neviem,“ vysvetľuje páter Wiesław Krzyszycha.

Práve na tom, že človek sa nedokáže vyznať vo všetkom a v niečom je odkázaný na ostatných, vidí ovocie spoločenstva. „Ľudská nemohúcnosť otvára nové možnosti.

Niekedy človek musí s pokorou uznať, že niečo nevie. Ale to je dobré, lebo vtedy sa môžu prejaviť dary ostatných ľudí. Aj u nás máme ľudí, ktorí vďaka spoločenstvu spoznali svoje talenty,“ poznamenáva.

BOJOVAŤ ZA KŇAZA

Vzťah kňaza s farníkmi však nie je iba o tom, čo veriaci čakajú od svojho pastiera. Aj kňaz niečo potrebuje od svojich veriacich. „Veľakrát si ľudia myslia, že kňaz je ideálny, všetko vie, všetko zvláda. Niekedy je dobré kňaza ľudsky povzbudiť, povedať mu: sme tu a chceme pomôcť.“

Dôležité je podľa pátra aj to, aby sa veriaci za kňaza modlili, bojovali za neho, nevzdávali sa. „Aj keď má rôzne názory, je to ich kňaz. Nech ho neporovnávajú s ostatnými, ale vidia, čo pastier, ktorý je k nim poslaný, vnáša do ich života,“ dodáva na záver Wiesław Krzyszycha.