Že nedostaneme všetko, čo chceme a o čo žiadame či prosíme ľudí, ale i Pána Boha, je vlastne naše veľké šťastie. Aj preto, že by to neslúžilo nášmu dobru. My totiž sami máme problém určiť si v živote priority. A ak si ich aj stanovíme, nezriedka „prestrelíme“. I preto, že nám chýba pokora.

Sviatosťou birmovania sa mladý človek stáva dospelým kresťanom. Ako však rozvíjať vieru a kresťanský život aj ďalej a neuhasiť Ducha hneď na začiatku? Jednou z odpovedí je spoločenstvo.

Meno Chiara patrí v Taliansku už dlhé roky medzi najpoužívanejšie. Medzi jeho nositeľkami sa však sa uplynulých sto rokov našli tri významné ženy, ktoré – hoci mali rozdielne príbehy – svojím životom inšpirovali ľudí po celom svete.

Dva mesiace jari roku 1871 boli v Paríži poznačené vládou ľavicových povstalcov. V tejto vláde Parížskej komúny videli Marx, Engels a Lenin prvú diktatúru proletariátu, keď moc prevzala pracujúca trieda. Pred 150 rokmi sa to všetko skončilo krvavým kúpeľom a najvyššiu cenu za túto vládu zaplatil parížsky arcibiskup a mnohí katolícki kňazi. Proces blahorečenia jedného z nich stále prebieha.

Človek aj napriek prekážkam sa zvyčajne usiluje splniť si individuálnu povinnosť, nevzdávať sa pri dosahovaní dôležitého cieľa a vytrvať pri rozpoznanom dobre aj v nebezpečenstve či ťažkostiach. Niektorí ľudia to označujú ako guráž. Tá však nemá takú trvácnosť ako odvážnosť, ktorá sa zakladá na pevnej vôli.