Do cieľa ešte chýba zopár krokov

Jurajova závislosť vznikla z problémov v rodine. Za dverami počúval hádky rodičov, pretože otec veľa pil. „Bol som ešte dieťa a bolelo ma vidieť otca v takom stave. V srdci som si nosil ranu z toho, že nás pred kamarátmi v krčme zosmiešňoval. Táto rana ostane navždy,“ delí sa Juraj otvorene o veci zo svojho života.

Doma sa prestal cítiť dobre, postupne chodil čoraz viac von, vyhľadával partiu, v ktorej nachádzal náhradnú rodinu. Začal fajčiť, piť a aj brať drogy.

„Najprv to, samozrejme, prišlo nevinne, že veď vyskúšam. Vtedy som o tom nevedel veľa, mal som asi šestnásť rokov. Netušil som, kam až to môže zájsť, že môžem ostať závislý.“

Drogy mu dodávali odvahu, našiel v nich útechu. Chcel byť niekto iný, byť v partii obľúbený, otvorený, vedieť komunikovať s dievčatami. „Videl som to ako únik z reality, aby som nebol sám so sebou, so svojím životom.“

UTEKAŤ PRED SEBOU

S drogami prišlo do Jurajovho života mnoho problémov. Pred maturitou ho vyhodili zo školy, lebo začal kradnúť, ale mal s políciou aj iné opletačky. Až neskôr si uvedomil, že drogy z neho robia niekoho iného a že už je naozaj závislý.

„Keď som mal v sebe drogu, bol som sebavedomý, otvorený, čo som v skutočnosti nebol. Lebo ráno, keď som sa zobudil, som bol ten istý Juraj čo predtým – hanblivý, čo nemá rád sám seba ani svoj život. Nevedel som si odpustiť.“

A tak sa preňho heroín stal primárnou drogou. Každý deň si potreboval niečo dať, hocičo, len aby neostal sám so sebou. Takto prešlo veľa rokov. Viackrát sa snažil liečiť, ale bolo to nútené, lebo to chceli rodičia, nie on sám. Ako šli roky, padal čoraz hlbšie.

Aj napriek tomu, že sa mu neskôr narodil syn, že videl svojich kamarátov umierať, že mal problémy s políciou. „Psychicky som bol mŕtvy. Nevedel som, ako z toho von, nemal som na to silu. Neveril som, že sa dá žiť aj inak, lepšie.“

MOST NA DRUHÝ BREH

Potom prišlo obdobie, keď sa mu začalo všetko rúcať. Stratil prácu, prišiel o strechu nad hlavou, nemohol sa stretávať so synom. „Stál som na moste a premýšľal nad samovraždou.“ Táto situácia mu však otvorila aj oči. Uvedomil si, že buď zomrie, alebo zmení svoj život.

„Vtedy som dostal takú milosť. Nikdy som nebol veriaci. Nebol som vedený k viere, ale teraz si uvedomujem, že sám by som sa určite nevedel zmeniť. Preto verím, že som dostal milosť.“

Prvý krok urobili rodičia, začali chodiť na prípravné stretnutia medzi priateľov spoločenstva Cenacolo. Potom mama Juraja zavolala, aby sa do Kráľovej pri Senci prišiel pozrieť tiež. Tam pochopil, že cesta existuje.

„Keď som videl tých chalanov a radosť a život v ich očiach, pýtal som sa sám seba, že veď sú takí istí ako ja, tak kde berú tú radosť?“ Aj on chcel byť čistý, šťastný a začať odznova. Najprv prešiel prípravou a potom nastúpil do komunity.

NA CESTE K SEBE A K BOHU

„Začiatky boli veľmi ťažké. Zvykať si na nejaký režim, zodpovednosť a vôbec na pravidlá.“ Bol to však začiatok cesty k lepšiemu, krajšiemu životu, o ktorom neveril, že ho ešte môže zažiť. Zároveň to bol začiatok jeho cesty k Bohu.

„Slovo viera bolo pre mňa len slovo. Nič viac. Až tu v komunite som počas svätých omší a modlitieb začal vnímať a spoznávať, čo to znamená.“ Postupne mu ostatní chlapci začali ukazovať, aký naozaj je. Lebo on sám seba vidieť nechcel.

„Nevedel som prijať pravdu. Veľa vecí sa odvtedy vo mne zmenilo, ale ešte stále sa hľadám.“ Na zmenu života a charakteru nestačí pár mesiacov a ani rok. Je to dlhý proces. Juraj je v komunite päť rokov a cíti, že ešte neprišiel do cieľa.

„Stále som na ceste odpustenia a prijatia samého seba. Preto som ešte stále tu, lebo cítim, že moje srdce ešte nie je uzdravené.“ Po vyskúšaní rôznych spôsobov a miest, kde sa snažil zbaviť svojej závislosti, Juraj verí, že komunita je to správne miesto, kde sa môže vyliečiť.