Aj individuálna púť za nebeskou Matkou prináša duchovný úžitok

Zbožný pútnik vplyvom času podlieha zmenám. Čoraz viac sa pútnická palica zamieňa za batožinu, ktorú do cieľového miesta priváža autobus či lietadlo. Náboženský termín púte, vyjadrujúci duchovné naplnenie na posvätnom, kultovom mieste Cirkvi, sa v modernom svete súčasnej doby neraz transformuje na náboženský turizmus.

Je dôležité vnímať pravý duchovný rozmer púte, ktorá sa nenaplní dosiahnutím pútnického miesta, ale obnovením a posilnením osobného vzťahu k Bohu, ku ktorému nás privádzajú svätí ako vzory pre náš život.

Pútnik putujúci človek

Od začiatku ľudských dejín sa človek vydáva na cestu. Putovanie nie je fenoménom súčasnej doby či novoveku. Aj keď sa často spája s kresťanstvom a je známe od staroveku, nie je exkluzívnou súčasťou kresťanského životného štýlu.

Dejiny poznajú rovnako púte moslimov či hinduistov. Putovanie kresťanov a v tomto kontexte najmä katolíkov sa duchovne prepája so starozákonnou cestou, ktorou Boh viedol svoj ľud.

Nie každé putovanie má charakter púte. Pojem pútnika bol úzko spätý s človekom, ktorý kráčal peši a sledoval istý cieľ. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o človeku, ktorý podniká cestu spojenú aj s námahou, aby sa dostal na nové miesto.

Sväté písmo pripomína putovania, keď jednotlivec či celé spoločenstvá sa z rôznych dôvodov vydali na cestu za novým cieľom. Pripomeňme si národ Izraela, ktorý dlhý čas bol na ceste do zasľúbenej zeme.

Panna Mária sa vydáva na cestu, aby navštívila Alžbetu (porov. Lk 1, 39 – 40). Svätú rodinu stretávame na ceste do Betlehema (porov. Lk 2, 3 – 7), dvanásťročný Ježiš putuje do Jeruzalema na slávenie veľkonočných sviatkov (porov. Lk 2, 41 – 50).

Ježiš sa stáva pútnikom aj vtedy, keď prechádza mestami a dedinami, aby ohlasoval Božie kráľovstvo (porov. Mt 9, 35; Lk 8, 1). Tu si uvedomujeme, že putovanie nie je iba o zmene miesta a zavŕšení cesty v plánovanom cieli, ale je to predovšetkým osobná skúsenosť s novým človekom.

Cesta pútnika nie je iba praktické využitie novodobej elektronickej navigácie; vyžaduje si vedomé rozhodnutie vydať sa na cestu s túžbou po obnove života a zodpovednej životnej orientácii, ktorej svedectvom sú skutky kresťanského života.

Potreba pripútať sa k duchovnému

Putovať vyjadruje aj potrebu „pútať sa“ – pripútať sa; nie k niečomu, ale k niekomu – vždy konkrétnemu.

Je osožné, ak si pútnik osvojí slová, ktoré apoštol Pavol napísal v Liste Efezanom, pretože o pravých pútnikoch tiež možno vysloviť požiadavku, „že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 22 – 24).

Zo slov apoštola národov svätého Pavla je zrejmé, že púť v kresťanskom vyjadrení prináša so sebou vnútornú obnovu, ktorá je ovocím nielen samotnej cesty, ktorá sa dá realizovať rôznymi spôsobmi – najmä v modernej dobe, ale stáva sa dôsledkom vnútorného rozhodnutia dať sa osloviť osobou, ku ktorej sme nasmerovali svoje kroky.

Je dôležité hovoriť o osobe; ak ostaneme iba pri konštatovaní, ktoré pútnické miesto sme navštívili, ostali by sme iba na povrchu. Aj to sa stáva. Súčasná doba ponúka veľké množstvo pútí. A človek putuje...

Pouvažujme nad týmto slovom, či nás na cesty putovania privádza vnútorná duchovná potreba navštíviť nové miesta spojené s náboženským kultom tak, ako ho pozná Katolícka cirkev.

Nech je naša púť osobným otvorením ľudského srdca, aby mohol do neho vždy znovu vstúpiť Pán, ktorý v plnosti bol prítomný v živote Panny Márie, Matky nášho Pána, a ktorého prijali svätí, ktorých životný postoj sa stáva príkladom, aby sme si osvojili ich čnosti a túžili po dokonalosti života tak, ako to zrealizovali aj oni – s pomocou Božej milosti.

Púť ako odpoveď vnútorného podnetu, nie vplyvu reklamy

Médiá všetkého druhu prinášajú reklamu rozličných produktov a medzi nimi nechýba ani téma pútí. Často počúvame informácie, čo všetko je v programe púte, aké miesta navštívime; o duchovnom programe sa dozvieme často až na mieste.

Je nepopierateľné, že človek nesie v sebe túžbu poznania nového a nezažitého. Putovať však znamená objavovať vo svojom vnútri Božiu stopu, ktorá mi pomáha nachádzať odpoveď na otázku, kam kráčam.

A vynorí sa aj otázka, aký zmysel má všetko namáhanie, ktoré v snahe zabezpečiť si dobrý život tak často prehluší moje vnútro! Pútnik zabúda na to, čo je za ním, a kráča za tým, čo je pred ním.

Naša úvaha chce upriamiť pozornosť nie na dobre organizovaný výlet s náboženskou témou, ale skôr nás chce podnietiť k uvedomeniu si, že každé putovanie má individuálny rozmer. A to aj v takom prípade, keď využívame služby inštitúcií, ktoré sa v súčasnej dobe špecializujú na tento typ pútnických ciest.

Aké sú podnety, inšpirácie či očakávania pri rozhodnutí podniknúť púť, to nech ostane na posúdenie pre každého čitateľa, ktorý venuje pozornosť týmto riadkom. Ako vhodný príklad pre osobné rozhodnutie vydať sa na cestu a stať sa pútnikom nech poslúžia slová refrénu piesne, ktorá znie v našich chrámoch na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho: „Poďme k Srdcu Ježišovmu a klaňajme sa jemu!“ (porov. JKS, číslo piesne 228).

Ježiš zvelebuje a oslavuje Otca všemohúceho, že jednoduchým a pokorným ľuďom zjavuje najväčšie tajomstvo Božieho poriadku spásy. Oslavovať nebeského Otca, zvelebovať jeho lásku k nám, ďakovať za dobrodenia – to všetko a mnohé iné môže byť impulzom pre rozhodnutie jednotlivca vykonať si púť.

Ako bolo spomenuté, putujeme nielen za Božským Srdcom Ježišovým, v aktuálnom roku za sv. Jozefom a ďalšími svätými, ale najčastejšie je to púť k Panne Márii. Je isté, že práve mariánske púte sa tešia veľkej obľube.

Putujeme za našou nebeskou Matkou nie preto, aby sme ju „našli“ na niektorom z mnohých mariánskych pútnických miest či v niektorej z mariánskych svätýň celého sveta, ale aby sme si pri nej nanovo uvedomili posolstvo, ktorým v Káne Galilejskej poukázala na podstatu nášho života a v konečnom dôsledku aj na zmysel nášho putovania: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5).

Božia Matka je smerovníkom ukazujúcim na Krista, ktorý sa stáva pre nás cestou. Panna Mária ostáva pokornou služobnicou Pána a túži, aby deti tohto sveta prišli k Ježišovi Kristovi, ktorý dáva zmysel každému ľudskému snaženiu a námahe.

To on povýšil svoju Matku za Kráľovnú neba i zeme a korunoval ju najvyššou slávou. Putujeme k Nanebovzatej Matke nášho Pána, aby sme na jej orodovanie aj my boli prijatí do nebeského kráľovstva.

Láska matky k svojim deťom nie je vymedzená časovým úsekom, lebo dieťa vždy môže prichádzať k matke. Dieťa je s matkou spojené; aj vtedy, ak sú od seba vzdialení. Jednota nie je pravda fyzickej prítomnosti, ale vnútorného  zjednocovania sa bez vymedzenia času, priestoru či ďalších obmedzení.

Príchod k Matke obohacuje a posilňuje v každom čase

Pamätať na otca či matku v deň ich narodenín je krásne. Navštíviť rodiča aj vo všedný deň – to je synovské. Príchod za rodičom poukazuje na pretrvávajúcu lásku, ktorá neprichádza brať, ale chce sa odovzdávať.

Vzájomný vzťah je obohacujúci nielen v ľudskom rozmere, ale najmä v duchovnom. Dieťa si vždy v prítomnosti rodiča uvedomuje seba vo vzťahu, ktorý nemožno nijakým spôsobom poprieť. Božie dieťa, človek viery prichádza za nebeskou Matkou, aby zveril svoje životné námahy aj bolesti pod jej materinský plášť.

Pretože aj dnes s dôverou prosíme: „Rozpamätaj sa, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo o príhovor žiadal.“

Mariánsky pútnik prichádza k Matke nášho Pána a s dôverou prosí o jej orodovanie u Syna, ktorý je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

Nanebovzatá Panna Mária

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je dôvodom nášho putovania ďakovať za jej povýšenie do nebeskej slávy a zároveň pri nej nachádzať nové impulzy pre náš život viery, pretože Božia Matka najplnším spôsobom v ľudskom rozmere prežívala prítomnosť Boha, keď v pokore prijala službu materstva a stala sa Bohorodičkou.

Je vhodné si uvedomiť, že ako v Káne pripomínala posluhujúcim, že majú urobiť, čo im povie Ježiš, tak aj naša mariánska púť nie je zavŕšená pri Panne Márii; ona nás smeruje ďalej – k svojmu Synovi, aby sme v jeho spoločenstve našli pravý zmysel a poslanie života – byť ľuďmi, ktorí nosia Boha vo svojom srdci a sú svedkami evanjelia.

Také je posolstvo nielen mariánskej púte, ale každého putovania v duchovnom a náboženskom rozmere. Slávnostný deň sa rýchlo pominie; ale otvorené srdce milujúce matku si nájde čas a spôsob, ako putovať za našou Matkou kedykoľvek.

A nemusí to byť za hranicami vlasti ani na inom kontinente. Môže to byť aj náš chrám, lebo naša Matka, Nanebovzatá Panna Mária otvára svoje materinské srdce a náruč v každom čase. Takéto stretnutie s Ježišovou Matkou vždy prinesie bohaté plody, lebo kto miluje Matku, miluje aj Syna.

V konečnom dôsledku pri putovaní kresťana ide práve o toto – vždy nanovo objavovať Boha a sprítomňovať ho v dennom živote práve tak ako Panna Mária.

V dôvere Máriinmu materinskému orodovaniu prosme slovami: Nanebovzatá Matka Mária, „nauč nás žiť v dôvernosti s Bohom a v bratskom porozumení s ľuďmi, ako to od nás žiada sviatostná milosť krstu. Vypros nám, aby sme boli silní vo viere, radostní v nádeji a horliví v láske. Matka večného Slova, nezavrhni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš“. Amen.