Boh dá toľko odvahy, koľko trpíme

Ztajomstva Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania čerpá ľudské utrpenie zmysel a plnosť svetla. V apoštolskom liste Salvifici doloris (18) sa svätý Ján Pavol II. tohto tajomstva dotýka nasledujúcimi slovami.

„Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a súčasne dosiahlo celkom nový rozmer a nový poriadok: napojilo sa na lásku... na lásku, ktorá tvorí dobro, vyťažiac ho aj zo zla, a to práve utrpením. Najvyššie dobro vykúpenia sveta prišlo z Kristovho kríža a neustále z neho prichádza. Kristov kríž sa stal prameňom, z ktorého vyviera živá voda. V ňom musíme znova nastoliť otázku o zmysle utrpenia a v ňom až do dôsledkov čítať na ňu odpoveď.“

Kristov kríž je žriedlo, ktoré nikdy nevyschne. Bohato a bez obáv čerpajme z tohto prameňa našej spásy. Zvlášť vo chvíľach choroby, nepochopenia či utrpenia každého druhu. „... keď už nevieš, kam vedie cesta, vráť sa, chod k prameňu“ (sr. Louise-Henri Kolly, SCSC).

NEBOJME SA TRPIEŤ

Duchovnou sprievodkyňou dnešnej úvahy o prežívaní utrpenia bude blahoslavená sestra Zdenka Schelingová. Popri dare rehoľného povolania smela – v službe blížnym ako zdravotná sestra v bratislavskej nemocnici i v Humennom – prežiť roky činného apoštolátu. A potom ako väzenkyňa v dôsledku neľudského mučenia a aj ako onkologická pacientka na nemocničnom lôžku. Mnohí zdravotníci si ju zvolili za patrónku.

V jej duchovnom zápisníku čítame: „Veľkosť Ježišovho utrpenia mi dáva pochopiť a oceniť jeho veľkú lásku. Preto i moje bolesti sa musia celkom stratiť v láske.“ Sestra Zdenka, patriaca „celkom Ukrižovanému, a preto celkom blížnemu, ako zástupkyňa Kristovej lásky“, si do programu svojho zasväteného života včlenila túžbu obetovať sa za druhých v duchu Ježišových slov: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia...“ (Jn 15, 13 – 14a).

Nakoľko len mohla, popri svojej práci s veľkou úctou voči nositeľom sviatostného kňazstva pomáhala väzneným kňazom, ktorí boli po krutých mučeniach pri výsluchoch hospitalizovaní v nemocnici. Za túto odvážnu pomoc ju zatkli, odvliekli z nemocnice a odsúdili.

Ona ochotne prijala na svoje plecia kríž väzenia, ktorý bol spojený s veľkým utrpením a ponížením. Pri tvrdom nátlaku jej mlčanie, tak ako Ježišovo mlčanie pred Pilátom, ešte viac rozzúrilo vyšetrovateľov. Kde čerpala silu a odvahu táto jednoduchá, útla a jemnocitná rehoľná sestra?

Do modlitbového zápisníka si zaznačila: „Človek obdarený požehnaným utrpením sa stáva darom a milosťou pre svojich blízkych. Nebojme sa trpieť! Boh nám dá vždy práve toľko odvahy, koľko trpíme. Keď pridá utrpenie, pridá i milosť.“

ZA MRAKMI JE SLNKO

Sestra Zdenka napriek všetkým ťažkostiam, bolestiam a trápeniam nikdy nerezignovala. Vážila si ľudský život, v utrpení ho pokladala za najvzácnejší klenot a zo svojho života urobila dar pre iných. „Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky. To bude len okamih, aby moja dôvera vzrástla, že za mrakmi je moje milované slnko.“

Život milovala aj vo väzení, lebo si bola istá, že kým žije, môže plniť svoje poslanie: obetovať svoj život za iných. Ako zdravotníčka, na následky krutého mučenia vo vyšetrovacej väzbe, trpiaca onkologickým ochorením, vedela, že čoskoro zomrie, no napriek tomu prejavovala vrúcny vzťah k životu.

Najbadateľnejšie v modlitbách za svojich mučiteľov a svojím postojom viery i odovzdanej lásky bola aj pre ostatných trpiteľov za mrežami posilou. Svoju spoluväzenkyňu láskyplne usmerňovala, jednou rukou poukazujúc hore, smerom k nebu, a druhou naznačujúc na svojich perách mlčanie: „Helenka, odpustenie je najväčšia vec v živote.“

Aký vzácny, oslobodzujúci a rozhodujúci je tento postoj odpustenia pre všetkých, ktorí prechádzame očistným procesom bolesti a utrpenia. Odpustenie je najväčšia vec v živote.

TRPIEŤ V TICHOSTI

Sestra Zdenka aj v utrpení väzenia, poníženia a následnej ťažkej chorobe milovala kríž a ako milosrdná sestra Svätého kríža si ho celkom vedome zvolila za svoj podiel, čo prezrádzajú myšlienky v jej modlitbovom zápisníku: „Utrpenie utvára priestor pre Božie myšlienky. Trpieť v stave milosti je východiskom veľkých skutkov. Preto si ľahnem ako na kríž so všetkými svojimi chybami pred bránu Božieho majestátu, cez ktorú Boh vylieva svoje milosti.“

V tomto pokornom položení ho chce vrúcne milovať a pracovať neustále iba pre neho. „Každý z nás musí rozviazať uzol utrpenia a bolesti, lebo ak ostaneme pripútaní k sebe, nemôžeme sa hýbať. Iba vtedy niet uzlov, keď sme odpútaní od všetkého. Kto miluje, netrpí. Trpíme, pravdaže, do smrti, ale uvidíte, že čím ďalej, tým menej a natoľko, nakoľko rastie naša láska k Bohu.“

Podľa Zdenky všetko je ľahké, keď milujeme Krista. „Cítim, ako pomaly vylievam krv za toho, koho milujem. Trpieť v tichosti a skryto. Ticho je ovzduším bolesti. Aj na Kalvárii sa mlčalo. Keď sa žalujeme, keď hľadáme potešenie a útechu, stráca sa to, čo je na bolesti najposväcujúcejšie. Nerozhadzujme túto vzácnu milosť.“

Tu mi prichádzajú na um slová kardinála Tomáška, ktorý sa v časoch totality ako odvážny svedok viery vyslovil: „Kto pracuje pre Božie kráľovstvo, robí veľa, kto sa modlí pre Božie kráľovstvo, robí viac, ale kto pre Božie kráľovstvo trpí, robí najviac.“

Nech nás tieto jeho slová upevňujú v pravde našej viery, že kto žije z ducha obety, z vďačnej lásky ku krížu, môže spolu so svätým Pavlom vyznávať: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa (porov. Gal 2, 20).

BOH POZNÁ CELÚ CESTU

Mladý teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý na Bielu sobotu 1945 zahynul v koncentračnom tábore, niekoľko rokov predtým opísal svoju vnútornú skúsenosť: „Boh nám nedá ísť žiadnou cestou, po ktorej nešiel on a po ktorej by nás nepredchádzal. Volá nás na cestu, ktorú nám razil, na ktorej nás ochraňuje. Je to naozaj jeho cesta... Boh pozná celú cestu, my poznáme len najbližší krok a posledný cieľ.“

Aj sestre Zdenke v službe chorým, ale aj v príkoriach jej života pomáhal podobný program: „Usmievaj sa! S úsmevom trhaj ružičky bolesti, s úsmevom rozdávaj slová... S úsmevom pomáhaj, s úsmevom prijímaj, keď ťa klamú. S úsmevom zakrývaj všetko, čo ťa bolí, i keď si v duši veľmi smutná, s úsmevom kráčaj ku Golgote, tam nájdeš toho, ktorý všetku lož, zlobu, faloš, klam ľudí poznal prv ako ty. On teba už len necháva kráčať po vyšliapanej ceste. Aká nevďačná by si bola, keby si sa všetkému neusmiala!“

JEŽIŠOVA ĽÚTOSŤ

Boh nielenže usporadúva veci podľa svojej múdrej prozreteľnosti, nielenže sa s človekom vydáva na cestu, ale ho aj svojou láskou predchádza a sprevádza. Tým ho zbavuje úzkosti pred tmou i neistotou budúcnosti. Boh sa stáva zrozumiteľnejším tým viac, čím hlbšie vnára človek svoje bytie do ochranného tajomstva jeho lásky. Toto tajomstvo nemožno pochopiť ani ho dokázať, ale možno o ňom vydať svedectvo na základe skúseností, ktorá sa dá nadobudnúť len v dôvernom spoločenstve s trpiacim Pánom.

Ježiš sa skláňal k biede človeka s vlastnosťami nielen ľudského, ale aj Božieho života a vyslovil to slovom, milosrdenstvom a nehou svojho Srdca: „Ľúto mi je zástupu“ (Mt 15, 32). Ako keby chcel povedať: ľúto mi je ťa, človek, že nevieš povýšiť lásku a milosrdenstvo nad každú bolesť a utrpenie, a tým dať životu hlboký zmysel.

Uzdravujúc chorých, odpúšťajúc aj najväčším hriešnikom a vydedencom spoločnosti, kriesiac mŕtvych, milujúc i v utrpení na Golgote, nakoniec svojím zmŕtvychvstaním Ježiš dokázal, že v Bohu je milosrdenstvo a láska povýšené nad každé utrpenie a bolesť (porov. Anton Fabian, Utrpenie má aj iný rozmer, 1999).