Boh nám chce dať oveľa viac, než tušíme

Rozmanité formy modlitby, opísané v predchádzajúcich častiach duchovnej obnovy, mali jedného spoločného menovateľa: predpokladali značnú mieru iniciatívy a činnosti zo strany človeka. Z nášho ľudského pohľadu sa dokonca môžu javiť ako čistý prejav ľudského úsilia.

Z tohto by sme mohli vyvodiť, že modlitba je vlastne kresťanská verzia cvičenia v čnosti. No ak platí, že modlitba je predovšetkým vzťah, a to vzťah s Bohom, ktorý nás nekonečne presahuje, modlitba nemôže dosiahnuť svoje ciele len na základe akejsi ľudskej dokonalosti a čnosti.

Osvojenie rôznych foriem modlitby, o ktorých sme hovorili minule, môže vytvárať dojem, že kresťan už dosiahol svoj vrchol. Svätí učitelia duchovného života však bez okolkov povedia: to sú len začiatočníci.

BOH PREBERÁ INICIATÍVU

„Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17, 1 – 2). Všetci traja synoptici opisujú udalosť na vrchu Tábor, pri ktorej vybraní učeníci mohli uvidieť niečo z toho, kým Ježiš v skutočnosti je.

Táto udalosť bola celkom mimoriadna a nečakaná. Peter sa snažil zareagovať, ale ako svedčí Lukáš, ani nevedel, čo hovorí (Lk 9, 33). Úlohou učeníkov nebolo rozprávať, ale vidieť. Dokonca aj sám Ježiš im zakázal hovoriť o tomto videní, „kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mk 9, 9).

Postupom duchovného rastu dochádza k významnej zmene v oblasti modlitby: Boh sám preberá iniciatívu a duša sa čoraz viac odovzdáva do jeho rúk a dáva sa viesť. Toto odovzdanie nie je pasivita — často dokonca kladie väčšie nároky na človeka ako predtým – , no duchovný život už neriadi človek, ale v plnom zmysle slova Boh.

Na tejto etape duchovného života sa viac pociťuje potreba ticha a samoty. Modlitba nadobúda kontemplatívny charakter – je pri nej našou úlohou – ako učeníkov na vrchu Tábor – dať sa viesť na vrch, zanechať slová a hľadieť na Ježiša.

NIKOMU NECHÝBA VYŠŠIE POVOLANIE

Niekomu sa opäť môže zdať, že tieto veci sú len pre vyvolených. Veď Ježiš tiež povolal na vrch len troch. Lenže teraz, keď už vstal z mŕtvych, nemožno o týchto veciach mlčať, a keď zoslal Ducha Svätého, nikomu nechýba vyššie povolanie.

Tak učí Druhý vatikánsky koncil: „Všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek stavu a postavenia, sú povolaní na plnosť kresťanského života a na dokonalosť v láske“ (LG 40). A svätý Ján Pavol II. nás upozorňuje: „Bolo by pomýlené myslieť si, že bežní veriaci sa môžu uspokojiť s povrchnou modlitbou“ (Novo millenio ineunte, 34).

Niekedy sa kontemplatívna modlitba a mystický život mylne spájajú s rôznymi mimoriadnymi prejavmi, ako extázy, videnia, silné duchovné zážitky a podobne. Kto by sa usiloval o tieto veci, vrchol hory nedosiahne. Svätý Ján z Kríža varuje, že kto by sa odvážil žiadať od Boha nejaké videnie, urážal by ho, a jeho výrečné slová cituje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 65).

Svätý apoštol Ján, ktorý bol svedkom premenenia osobne, ani neopisuje samotnú udalosť vo svojom evanjeliu, ale hovorí to podstatné na samom jeho začiatku: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14). Cieľom kontemplácie nie sú zážitky, ale spočinutie v Bohu.

BOH ODPOVEDÁ V SRDCI ČLOVEKA

V kontemplácii nachádzame odpoveď na otázku položenú v predchádzajúcom zamyslení: odpovedá Boh na modlitbu? Odpovedá nielen v stvorení, Písme, iných ľuďoch a udalostiach, ale odpovedá aj priamo, v hĺbke človeka, v jeho srdci, kde má svoj trón.

Boh odpovedá na modlitbu nielen v stvorení, Písme, iných ľuďoch a udalostiach, ale odpovedá aj priamo, v hĺbke človeka, v jeho srdci, kde má svoj trón.

Kontemplatívny človek si je vedomý Božieho hlasu vo svojom vnútri — hlasu, ktorý sa nedá počuť zmyslami, a z vlastnej skúsenosti spoznáva, že v skutočnosti sa mu Boh prihováral stále, aj v minulosti, len doteraz sám nebol schopný jeho hlas postrehnúť.

Na tomto mieste nemáme priestor na detailnejšie vniknutie do otázky kontemplatívnej modlitby a mystického života. Môžeme však siahnuť po dielach autorov, ktorých Boh zvlášť povolal, aby boli učiteľmi pokročilých. Zvlášť tu myslíme na troch karmelitánskych učiteľov Cirkvi, ktorých diela sú preložené a dostupné aj pre nás.

Existuje aj mnoho užitočných diel súčasných autorov, ktorí ponúkajú nielen teologické analýzy, ale aj praktické rady, ktoré sú nápomocné tým, ktorí chcú duchovne rásť, ale chýba im konkrétne vedenie. Spomedzi všetkých možno spomenúť u nás známu metódu „modlitby súhlasu“, ktorá sa javí veľmi nápomocná v istých obdobiach duchovnej cesty v perspektíve vyšších stupňov duchovného života.

NAŠA VLASŤ JE V NEBI

Túto sériu zamyslení o modlitbe sme zamerali predovšetkým na osobnú modlitbu. No nemožno opomenúť jednu formu modlitby, ktorá má mimoriadny význam a ktorá „je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (SC 10). Ide o liturgickú modlitbu.

Liturgia je modlitba Ježiša Krista a celého jeho tela – Cirkvi. Je to spoločná modlitba, avšak ďaleko prevyšujúca prostú modlitbu skupiny veriacich. V liturgickej modlitbe spolu s naším Pánom prežívame udalosti spásy, spájame naše spoločné pozemské putovanie s vykupiteľským dielom Krista a už teraz sa nám ukazuje naša budúcnosť v nebeskej domovine, kde budeme chváliť Boha naveky.

Náš Pán Ježiš Kristus po svojom umučení a zmŕtvychvstaní vystúpil do neba, aby tam zavŕšil veľkonočné tajomstvo. Historické udalosti, ktoré sa odohrávali vo Svätej zemi pred dvoma tisícročiami, našli svoje zavŕšenie pred Božou tvárou, na nebeskom oltári, nad sférou nášho sveta obmedzeného priestorom a časom. Liturgia nás spája s Kristom Veľkňazom, s jeho obetou vykonanou raz a navždy (porov. Hebr 7, 26 – 27) a so spoločenstvom všetkých svätých a celej Cirkvi.

VSTÚPIŤ DO LITURGICKEJ MODLITBY

Keď prichádzame na svätú omšu alebo modlitbu liturgie hodín, nie sme to my sami, čo sa ideme modliť, ale v skutočnosti len vstupujeme do modlitby, ktorá už prebieha, do tajomstva, ktoré nás vždy presahuje, aby sme mohli pridať svoj hlas k tejto modlitbe a načerpať z moci a Ducha, ktorý v nej pôsobí.

Preto tiež liturgická modlitba kladie niekedy osobitné nároky a vyžaduje poslušnosť predpisom, ktoré sú pre túto spoločnú modlitbu nevyhnutné a vyjadrujú naše spojenie s Cirkvou a podriadenie autorite Krista, ktorý sa modlí ako náš Veľkňaz.

Jednou z ťažkostí pri liturgickej modlitbe je, že nemusí vždy ladiť s tým, čo človek aktuálne prežíva. Niekto príde do chrámu s radosťou z novonarodeného dieťaťa, a v liturgii sa práve slávi Kristovo umučenie; alebo chce nájsť útechu po strate blížneho v modlitbe vešpier, ktorá mu práve predloží jasajúce žalmy.

Táto ťažkosť vychádza prosto z toho, že liturgia nedokáže našimi prostriedkami, tu na zemi, vyjadriť všetky úmysly a potreby. Ak sa máme radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi, vyžaduje to od nás aj istú mieru prispôsobenia – a môžeme povedať: obety.

Na druhej strane práve táto skúsenosť by nám tiež mala povedať, že ani my nie sme sami. V liturgii stretávame (hoci nie vždy viditeľne) tých, ktorí prechádzajú podobnými situáciami a modlia sa aj za nás a spolu s nami.

S tým súvisí tiež téma roztržitosti, s ktorou mnohí zápasia nielen pri liturgickej modlitbe. Roztržitosť je bežná skúsenosť, ktorá vychádza väčšinou z prirodzených daností našej mysle a ktorá neopustí kresťana na žiadnom stupni duchovného života. Ak niekomu prekáža roztržitosť, je to znak, že sa chce dobre modliť a často táto dobrá vôľa stačí na to, aby bola modlitba účinná.

Osobitne to platí pri liturgii, ktorá je príliš obsiahlou modlitbou na to, aby pri nej mohol každý plne zachovať v každej chvíli sústredenosť. Avšak účinnosť liturgickej modlitby sa nestráca mojou roztržitosťou ako osobná modlitba, pretože liturgická modlitba nie je nikdy len mojou modlitbou.

V štyroch zamysleniach duchovnej obnovy sme len načrtli tému modlitby v nádeji, že povzbudia čitateľov do hlbšieho záujmu a odhodlania dať modlitbe miesto, ktoré jej patrí.