Buďme svetlom nádeje aj v beznádeji

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Celý Ježišov život kulminuje v tomto najdôležitejšom momente. Od veľkej námahy vyčerpaný sa ledva dovliekol na vrchol malého pahorka nazývaného Lebka. Ježiša vystierajú na zem a začínajú ho pribíjať k drevu. Klince mu vbíjajú do rúk a nôh, rozrušujúc mu nervy a mäso. Zdvíhajú kríž. Na toto všetko hľadí jeho Matka Mária.

JEŽIŠ ZOMIERA NA KRÍŽI

Hľa, Pán visí pribitý na kríž. Čakal na to veľa rokov, lebo v tento deň sa mala splniť jeho túžba vykúpiť ľudstvo. To, čo bolo doteraz nástrojom potupy a hanby – kríž, „pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1, 23), sa zmenilo na drevo života a rebrík slávy. Keď roztiahol svoje ramená, chcel, aby všetci pochopili, že jeho ramená budú navždy takto otvorené vítať hriešnikov, ktorí sa k nemu priblížia.

„Načo až toľko utrpenia?“ pýta sa svätý Augustín. A odpovedá: „Všetko, čo vytrpel, bola cena nášho vykúpenia.“ Neuspokojil sa s neveľkým utrpením, túžil vypiť kalich bolesti až do dna, aby sme poznali veľkosť jeho lásky a zlobu hriechu. Chcel, aby sme boli veľkodušní v odovzdávaní, v umŕtvovaní, v službe blížnym.

Videl, ako ľudia budú milovať kríž a klaňať sa mu, pretože on na ňom zomrel. Videl mučeníkov, ktorí z lásky a na obranu pravdy zažijú podobný osud. Videl lásku svojich priateľov a ich slzy pri päte kríža. Videl i ľahostajnosť a nenávisť pekelného ohňa. No videl i zástupy ľudí, ktorí sa vo svojom živote majú stať svätými, lebo dokážu zomrieť ako on, zvíťaziac nad hriechom. Videl i jeho...

TÚŽBA PO KŇAZSTVE

V mnohotvárnej galérii hrdinských svedkov viery na Slovensku zaujíma osobitné postavenie mladý chlapec zo Záhoria, gymnazista Janko Havlík, ako ho familiárne nazývame. Bol to mladý muž, ktorý pocítil vo svojom srdci Božie povolanie stať sa kňazom. Na toto povolanie aj kladne odpovedal, ibaže situácia sa vyvinula tak, že Janko k tomuto cieľu nikdy nedošiel.

Pochádzal z dedinky na Záhorí z Duboviec, kde prežil pätnásť rokov svojho mladého života. Chodil do školy ako všetci ostatní, potom sa rozhodol vstúpiť do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta, a to najskôr tak, že v Banskej Bystrici bol členom apoštolskej školy, zariadenia pre mladých chudobných chlapcov, ktorí sa pripravovali na povolanie.

No „Víťazný február 1948“ znamenal mocenský nástup komunistickej totality a otvorený boj proti Cirkvi. Úsilie vedúcej úlohy KSČ o výchovu detí a mládeže v duchu marxizmu- -leninizmu sa stal základným kameňom úrazu medzi Cirkvou a nastupujúcim totalitným režimom.

V Banskej Bystrici vstúpil Janko do noviciátu a počas „barbarskej noci vincentínov“ z 3. na 4. mája 1950 bol odtiaľ aj s ostatnými spolubratmi násilne vyvezený do Kostolnej pri Trenčíne a následne do preškoľovacieho tábora na stavbu priehrady mládeže do Nosíc pri Púchove.

Nasledovalo obdobie, keď sa mohol vrátiť domov, ale túžba stať sa kňazom v ňom bola silnejšia. Začlenil sa do skupiny bohoslovcov v Nitre, kde tajne študoval teológiu popri zamestnaní. Tam ich prekvapila štátna polícia na základe anonymného udania. Bol zatknutý. Dôvod? „Trestný čin: Tajne študoval teológiu.“

MUČENÍK VERNOSTI

Janko potom už nastupuje svoju krížovú cestu. Boli to kruté výsluchy, pobyty v tých najťažších väzniciach (Nitra, Justičný palác Bratislava, uránové bane v Jáchymove a Příbrame, Praha-Ruzyně, Valdice, Praha-Pankrác, väzenská nemocnica Praha a Ilava...), desať rokov väzenia, ktoré mu neskôr pre jeho horlivosť a angažovanosť predĺžili o rok.

V samotnom rozsudku z 27. februára 1959 čítame: „Ján Havlík sa dopustil vo väzení ďalšieho trestného činu: napádal štátne zriadenie, že v ČSR nie je náboženská sloboda; tajne získaval a prechovával náboženskú literatúru; maril úradnú prevýchovu väzňov; konal tajné pobožnosti; ako bohoslovec a člen zrušenej rehole vincentínov vnášal do skupiny náboženského ducha...“

NEPLAČTE, MAMKA

Janko si odsedel vo väzení plných jedenásť rokov svojho mladého života. Utrpenie, ktoré prežíval, vnímal v odovzdanosti do Božej vôle a cítil, že na to nie je sám. Svojej mame povedal: „Neplačte, mamka. Mali sme prinášať obetu Bohu na oltári, teraz mu dvíhame namiesto hostií svoje utrpenia a životy.“

Nikdy sa nejako nesťažoval, nevyčítal tým, ktorí ho prenasledovali, skôr chcel všetkým povedať, že jeho láskou je Kristus. Bol presvedčený, že ak Boh na nás dopúšťa veľké utrpenia, tak je to znak toho, že z nás chce mať veľkých svätcov.

Zničili mu život kvôli tomu, že sa chcel stať kňazom, no jeho istota Božej lásky a pomoci ho nikdy neopustila. „Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mt 10, 19 – 20).

ZOMIERA OPUSTENÝ

Potom s podlomeným zdravím ho prepustili ako nepoužiteľného. Tri roky prežil doma u svojich rodičov, kde sa angažoval, učil náboženstvo, miništroval, snažil sa robiť to, čo chcel, evanjelizoval. No napokon v Skalici v roku 1965 zomiera. Nenápadne, opustený, v ruchu mesta, opretý o popolnicu, odovzdal svoj život tomu, ktorý ho pozval nasledovať ho.

„Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 11 – 12).

JEŽIŠOVO VÍŤAZSTVO

Zmŕtvychvstanie Pána je základom našej viery. Ježiš Kristus žije, to je veľká radosť pre všetkých kresťanov. Ženy v nedeľu ráno hľadali jeho telo v hrobe, no mládenec zaodetý do bieleho rúcha im hovorí: „Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal“ (Mt 28, 6).

Bez tohto víťazstva nad smrťou – hovorí svätý Pavol – bolo by celé hlásanie márne a márna by bola aj naša viera (porov. 1 Kor 15, 14). Pánovo zmŕtvychvstanie, najväčší zázrak, je hlavnou pravdou našej katolíckej viery a zároveň potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil.

Ježiš Kristus žije. Ježiš, ktorý zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, zvíťazil nad smrťou, nad vládou tmy, bolesti a úzkosti. V ňom nachádzame všetko, bez neho je náš život prázdny.

EŠTE ZA TMY

Svätý Lev Veľký veľmi pekne hovorí, že Ježiš sa ponáhľal so zmŕtvychvstaním, pretože chcel potešiť svoju Matku a učeníkov, bol v hrobe dovtedy, kým to bolo potrebné, aby sa splnilo proroctvo troch dní. Vstal z mŕtvych na tretí deň, ale veľmi zavčasu pred východom slnka, „ešte za tmy“ (Jn 20, 1), predstihnúc ráno svojím vlastným svetlom.

Svet bol ponorený v temnote, len svätá Matka bola lampou uprostred tejto tmy. Zmŕtvychvstanie je pre celý svet veľkým svetlom: „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8, 12) – povedal Ježiš – svetlom pre svet, pre každú historickú dobu, pre každú spoločnosť, pre každého človeka, pre teba i pre mňa.

Túto veľkonočnú radosť prameniacu z Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou by sme si my kresťania nemali nechať pre seba. Sme povolaní ako apoštoli: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

POČÚVAŤ PÁNOV HLAS

Nech je pre nás povzbudením i príklad mladého gymnazistu zo Záhoria, ktorý bude 31. augusta v Šaštíne slávnostne blahorečený. Janko Havlík sa snažil žiť svoju vieru a počúvať Pánov hlas vo svojom srdci aj vtedy, keď bol kvôli tomu prenasledovaný a mučený. I vo väzení či v lágroch uránových baní vedel byť svetielkom pre druhých.

Jankov blízky priateľ a spoluväzeň Hieronym Mokrohájsky z Gbiel si vo svojich písomných spomienkach zapísal reakciu jedného väzňa, ktorý Janka rád počúval: „Povídej, Jendo, ty seš milionovej kluk.“ Byť svetlom nádeje i v beznádeji.

Nech je jeho životom i mučeníckou smrťou oslávený Boh, ktorý nás pozýva konať veľké veci. „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Jn 14, 12).