Duchovný punc šľachetnosti svätého Martina

Hrob obľúbeného svätca sa stal cieľom duchovného putovania aj pre pápežov. Pred Jánom Pavlom II., ktorý sa sem prišiel pomodliť pri pastoračnej návšteve Francúzska v roku 1996, navštívilo svätcov hrob päť pápežov.

V ľuďoch všetkých čias i zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin sympatie. Právom, veď jeho život sa vyznačoval oslovujúcou spiritualitou.

OTEC MNÍŠSTVA NA ZÁPADE

Martin sa narodil v roku 316 v posádkovom meste na hranici Západnej ríše, vtedajšej panónskej Sabarii (súčasné Szombathely v Maďarsku), kde na mieste jeho rodného domu stojí kostol. Život na území súčasného Talianska sa pre neho začal, keď otca, rímskeho vojenského dôstojníka, prevelili do Pavie.

Zdržiaval sa i v Miláne a v Ríme. Pravdepodobne v Pavii prvýkrát počul o kresťanstve. Keď sa Martin konečne mohol zbaviť povinnosti vojenskej služby, ktorú v rokoch mladosti proti svojej vôli vykonával, odobral sa k biskupovi Hilárovi v Poitiers v Galii.

Pokrstený bol zrejme ešte ako vojak a náklonnosť, ktorú mu prejavil ľud pri voľbe biskupa, naznačuje, že kňazskú vysviacku mu udelil práve biskup Hilár. Pri porovnávaní jeho životopisných údajov s údajmi sv. Benedikta z Nursie (480 – 547) zistíme, že Martin bol tiež pustovník a prvý otec mníšstva na Západe.

Nedávne archeologické objavy potvrdzujú, že založil viaceré významné kláštory: najstarší kláštor v Európe – Ligugé v blízkosti Poitiers a Marmoutier (maius monasterium – veľký kláštor). V Ligugé prežil Martin približne desať rokov. Svätopisec k jeho mnohým šľachetným skutkom pripísal i vzkriesenie dvoch mŕtvych.

HORLIVÝ BISKUP Z TOURS

Keď ho dal otec vyhľadať vojakmi, traduje sa, že Martinov úkryt vyzradili husi, čím sa neskôr jeho sviatok začal symbolicky spájať s tradičnou „svätomartinskou husou“. V nemecky hovoriacich krajinách sa už v tento deň začína príprava na Vianoce. V Chorvátsku zase na jeho sviatok požehnávajú nové víno.

V roku 371 bol Martin vysvätený za biskupa Tours. Mal však aj neprajníkov. Rímsky kresťanský spisovateľ Sulpícius Severus vykreslil, že niektorí biskupi povolaní na vysviacku namietali, že je to človek úbohého vzhľadu, nehodný stať sa biskupom.

No ľud neustúpil, a tak sa museli pred vôľou ľudu skloniť. Martin pôsobil v biskupskej službe 26 rokov. Zostal taký ako predtým: s rovnakou pokorou v srdci a skromnosťou v obliekaní. Biskupské povinnosti plnil dôstojne, s plnou vážnosťou.

SLUŽOBNÍK A ASKÉTA

Martin žil už v čase (po vydaní Milánskeho ediktu v roku 313), keď bolo kresťanstvo zo strany štátnej moci uprednostňované. V Cirkvi sa začal prejavovať duch triumfalizmu. Biskup Martin, ako dôležitý predstaviteľ Cirkvi, vedel odolať tomuto pokušeniu a stal sa sluhom, služobníkom svojich kňazov a veriacich.

Zároveň zakúsil vplyv miešania politickej moci do cirkevných záležitostí. Cisársky dvor Konštantína Veľkého chránil Ária, ktorého bludné učenie sa nebezpečne rýchlo rozšírilo po celej Rímskej ríši, aj v rodnej Panónii svätca. Ariáni so svojím učením úspešne prenikli na tri štvrtiny dnešného francúzskeho územia.

A hoci Cirkev žila v relatívnej slobode, Martin, ako aj jeho učiteľ biskup Hilár museli stráviť nejaký čas vo vyhnanstve. Biskup Martin začal pastoračné návštevy v diecéze. Bol veľký evanjelizátor vidieka, ktorému sa venovalo málo pozornosti.

Spočiatku si síce zriadil veľmi skromné sídlo v Tours, no neskôr býval na malej pustej nížine, kde sú ešte dnes zvyšky spomínaného opátstva Marmoutier. Nasledovali ho mnohí laici i duchovní a postavili si drevené chatrče alebo vyhĺbili cely do krehkého kameňa v oblasti Tours.

Okrem toho počas pastoračných ciest Martin zakladal kláštory pre tých, čo túžili žiť podľa jeho príkladu. Väčšinou išlo o malé kláštory, ktoré sa na vidieku stali ohniskami kresťanského života.

Založil aj niekoľko ženských kláštorov. Evanjelizácia galského vidieka vo 4. a 5. storočí vďačí za mnohé práve týmto „martinským“ asketickým komunitám.

BOHU ODOVZDAL VŠETKO

Avšak ani v živote svätého Martina nebola duchovná cesta priamočiara. Bol ešte pohan – vojak, keď sa podelil o plášť a podal z neho polovicu núdznemu. Mnohí v tom vidia symboliku: jeho srdce ešte nebolo úplne oddané Kristovi. Na konci svojho života však dal biskup Martin všetko.

Tí, čo boli pri jeho smrteľnom lôžku, ho prosili, aby ich neopúšťal. On sa vtedy obrátil k Bohu so slovami, ktoré zapísal jeho žiak Sulpícius Severus: „Neodmietam pracovať, nech sa ale stane tvoja vôľa!“ Tu si už Martin pre seba nič nenechával.

Nič nedelil na polovicu, ale dával sa celý. Martin bol misionár usilujúci sa o dobro celej Cirkvi až do svojej smrti 8. novembra 397. Zomrel pri ceste do Candes, kde mal zmieriť duchovných. Odtiaľ jeho telo prepravili po rieke Loire naspäť do Tours.

Na Martinovom hrobe čoskoro vystavali svätyňu, ktorá sa stala cieľom pútnikov. Bola viackrát zničená a nanovo postavená, kým v roku 1562 hugenoti, prívrženci kalvinizmu, jeho telo nerozprášili. Rovnomenná bazilika má tak už len veľmi málo relikvií sv. Martina. Živý však zostal jeho odkaz.

NESPOČETNÉ PATROCÍNIÁ

Mnohé kostoly a kláštory na celom svete nesú jeho meno. Len vo Francúzsku je 3 602 farností, ktoré sú mu zasvätené. V Ríme je slávna bazilika minor San Martino ai Monti, ktorú založil pápež Symach.

Svätý Benedikt postavil na vrchu Monte Cassino kostol zasvätený sv. Martinovi; v dolnej časti Baziliky sv. Františka v Assisi je tiež kaplnka nazvaná podľa sv. Martina.

Pri Palerme vďaka sv. Gregorovi Veľkému vzniklo opátstvo San Martino delle Scale. V zahraničí sú najznámejšie opátstva sv. Martina v štáte Washington a v Berone v Nemecku.

Dobrota tohto svätca isto fascinovala aj našich predkov a nielen preto, že pochádzal z územia, ktoré máme na dosah ruky. Kto by nepoznal Donnerovu sochu v bratislavskej katedrále či niektorý zo 143 chrámov a kaplniek zasvätených Martinovi na Slovensku?

Medzi nimi aj dva katedrálne chrámy – v Bratislave a v Spišskom Podhradí. Ba máme po ňom pomenované aj mesto.

VEĽKODUŠNOSŤ SVÄTCA

V ľuďoch všetkých čias a zemepisných šírok vzbudzuje sv. Martin všeobecné sympatie. Meno Martin, odvodené od mena antického boha vojny (malý Mars), vybral pre svojho syna jeho otec – pohanský vojak.

Avšak „malý Mars“, ktorý sa počas života vyznačoval bojovnou, strhujúcou spiritualitou, stelesňuje aj dnes populárne hodnoty: spontánnu veľkodušnosť, sociálne cítenie, horlivosť pre evanjelizáciu najopustenejších, obranu slabých a pomoc trpiacim.

K tomu sa pridáva obdivuhodná, skutočne žitá askéza, prostota a sila charakteru, otcovská starostlivosť o mnohých, spojenie práce a modlitby počas celého dlhého života zasväteného službe Bohu cez blížnych. Toto všetko charakterizuje vzácneho svätca.

POZÝVA NÁS VYZNAŤ VIERU

Všimnime si na sv. Martinovi aj to, že je jeden z prvých vyznávačov. Nebol teda mučeník, ale prezentuje nový typ praktického kresťana v heroickom stupni, ktorému Cirkev priznala titul svätosti, a teda aj liturgickú úctu.

Sviatok sa slávi 11. novembra. Ide o deň jeho pohrebu v roku 397 a prakticky začiatok jeho glorifikácie. Cirkev po rokoch nepriazne a prenasledovania získala aj na Slovensku slobodu. Skončil sa čas prenasledovania, ale neprestalo obdobie vyznávačov.

Cirkev sa nemôže zriecť tohto poslania ani dnes. Aj u nás na Slovensku musí byť Cirkvou „svätých Martinov“ – Cirkvou vyznávačov, Cirkvou, ktorá slúži. Martin nás tak pozýva rásť v hodnote, ktorej nebude vo svete nikdy dosť. Lebo len obetavou láskou sa premieňa svet – v nás i okolo nás.

Z hľadiska večnosti – ako nám to dokazuje obľúbený svätec dobrého srdca – nie je zbytočné nič, čo je vykonané z lásky. Boh si totiž vzal tvár človeka – tvár ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu, preto sa s ním môžeme stretnúť prostredníctvom nich.