Keď sa nebo spája so zemou

Moja spolusestra, lekárka, ktorá niekoľko desaťročí pracovala na geriatrii a potom aj v hospici, mi raz povedala: „Vieš, geriatrická aj paliatívna starostlivosť by mali v zdravotníckych systémoch či v pastoračnej starostlivosti zaujímať rovnako dôležité miesto ako iné atraktívne odbory.“

Potom sme spolu uvažovali, že začiatok a koniec ľudského života je veľmi dôležitý. O dobrom rodinnom zázemí dieťaťa, o kvalitnej pediatrickej starostlivosti, výchove a vzdelaní nikto nepochybuje, ale pozrime sa na koniec života.

POŽEHNANIE OD BOHA

Benedikt XVI. sa počas svojho pontifikátu prihovoril seniorom: „Dlhý vek je požehnanie a dar od Boha, ktorý si máme vážiť. Prihováram sa vám tiež už ako starý človek, ktorý dobre pozná ťažkosti, problémy a rôzne ohraničenia tohto veku. Napriek tomu chcem všetkým seniorom adresovať presvedčivé slová nádeje: je pekné byť seniorom. V každom veku musíme byť schopní odhaliť prítomnosť a požehnanie Pána i poklady, ktoré daný vek prináša. Dostali sme veľký Boží dar dlhého života – život je krásny aj v našom veku a aj napriek nejakým chorobám a obmedzeniam, lebo život má len takú hodnotu a význam, aký mu my sami dáme.“

Benedikt XVI. pokračoval, že je potrebné mať radosť zo všetkého, čo Pán posiela. „Keď nie radostne, aspoň trpezlivo to prijímať. Utrpenie a staroba sú veľmi vzácne – sú to poklady s rôznofarebnými mozaikami. Pretože vo chvíli, keď svoju bolesť, samotu a utrpenie spojíme s Ježišovým utrpením, máme účasť na diele spásy a takto môžeme pomôcť mnohým dušiam. Na našej tvári nech je vždy radosť z istoty, že sme Bohom milovaní a požehnaní. S veľkou nádejou a dôverou zverme koniec nášho života Božiemu milosrdenstvu, ktoré objíma každého človeka.“

VÝMENA DUCHOVNÝCH DAROV

V Biblii sa dlhý vek považuje za požehnanie od Pána, vnímajme ho ako dar a vážme si každého vekom pokročilého človeka. V Knihe Levitikus (19, 32) nájdeme vetu: „Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu!“ Kto si váži starších, vďačne prijíma ich skúsenosť života a daruje im svoju podporu, ten si váži samotný život.

Staroba je Boží dar, ale je spojená aj s veľkým krížom, ktorý naši drahí starí a chorí ukladajú do pokladnice lásky ako drahokam, často aj na náš duchovný účet, z ktorého žijeme, a táto vzájomná výmena duchovných darov je bohatstvo Cirkvi.

STARÝ ČLOVEK ZOSTÁVA OPUSTENÝ

Avšak často sa stretávame s tým, že vo chvíľach staroby či ťažkej choroby, keď by všetko malo smerovať k vyvrcholeniu a naplneniu, človek zostáva sám a opustený. Pri návštevách lekára sa mu zvykne, nie vždy celkom vhodne, pripomenúť jeho ročník narodenia. A na konci životnej cesty, keď sme pozvaní vrátiť sa do domu Otca, často „niet kde tento najposvätnejší úkon v ľudskej dôstojnosti vykonať“.

Koľko úsilia vyvinú bezradní príbuzní či sociálni pracovníci na oddeleniach pre dlhodobo chorých po poisťovňou dovolenom čase hospitalizácie, aby našli miesto, kde pacienta preložiť!? Šťastný človek, ktorý má v tomto úseku života láskyplné rodinné prostredie. Tomuto profesionálne napomáhajú aj mobilné hospice či agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti.

TÝKA SA TO KAŽDÉHO

Paliatívna starostlivosť vo všetkých rozmeroch – domáca, ambulantná, stacionárna, lôžková – je riadna súčasť starostlivosti o ťažko chorých a o ich rodiny. Žiaľ, súčasná spoločnosť i náš medicínsky systém túto tému vnímajú ako okrajovú, lebo je to oblasť relatívne náročná a bolestná ako pre lekárov, tak aj pre iné pomáhajúce profesie.

Obdiv a úctu si zaslúžia profesionálni odborníci i dobrovoľníci, ale aj ľudia na konci svojej životnej cesty. Avšak život vo svojej záverečnej fáze sa týka každého z nás bez rozdielu, tak prečo by sme sa na to nemali dobre a vedome pripravovať? Najlepšie sa to darí, keď s vďačnou úctou a láskyplnou pozornosťou slúžime ťažko chorým.

Pred časom som strávila niekoľko dní medzi pacientmi a personálom v Hospici sv. Alžbety v Ľubici. Bol to vzácny čas bezprostredného dotyku s tajomstvom ľudského utrpenia, ale aj stretnutia so zdravotníkmi, ktorých služba na tomto posvätnom mieste, kde sa často „nebo spája so zemou“, robí šťastnými. Prameňom ich šťastia je úsilie starať sa o ťažko chorých a zomierajúcich najlepšie, ako vedia.

NAJDÔLEŽITEJŠIA JE LÁSKA

Psychologička Patrícia Dobríková Porubčanová považuje za zmysluplné, keď môže v rámci svojej profesie pomôcť ťažko chorému pacientovi alebo jeho blízkym, ktorí často trpia väčšou psychickou bolesťou než pacient.

„Krásne je, že pomôžete zabezpečiť kvalitu života do posledných chvíľ ťažko chorému, že mu umožníte spracovať popieranie choroby, hnev, vyjednávanie, depresiu i akceptáciu choroby, že mu pomôžete vyrovnať sa s jeho obzvlášť náročnou životnou situáciou, že pomôžete prehĺbiť jeho duchovný život, zabezpečiť prítomnosť kňaza i prijatie sviatostí,“ vysvetľuje. „Ale najdôležitejšie je, že si vtedy uvedomujete podstatu tohto všetkého, ktorou je láska.“

Zo skúsenosti tak psychologička potvrdzuje veľkú pravdu, že zomierajúci ľudia nás učia lepšie žiť, ako aj to, že ako človek žije, tak potom aj zomiera. Dôležité však je, aby nikto v týchto chvíľach nezostal sám. Väčšinou stačí pozorne načúvať, keď chce povedať, čo ho trápi, ale aj to, čo ho v živote teší, držať ho za ruku, sprevádzať modlitbou.

Práve modlitba je neoceniteľná pomoc, podpora a útecha. Pre veriacich je najväčším povzbudením nádej na opätovné stretnutie so svojimi drahými v nebi. Aj mlčanie má v takýchto chvíľach svoju terapeutickú hodnotu.

POSVÄTNÝ ČAS A PRIESTOR

Prítomnosť blízkych osôb je nenahraditeľná a spolu s profesionálnym tímom vytvára pocit bezpečia, že aj keď sa už končia možnosti liečby, nekončí sa naša starostlivosť o kvalitu ich života až do konca.

Mnoho z pacientov už nerozpráva alebo nereaguje, no napriek tomu počujú náš hlas, vnímajú, čo sa okolo nich deje, cítia, že niekto je s nimi. Stačí dotyk, pohladenie, slovo či len tiché bytie s nimi. Je to posvätný čas a priestor, v ktorom duša napriek prítomnosti milujúceho či slúžiaceho človeka zostáva predsa „sama so svojím Bohom“.

Keď v týchto chvíľach, plných Božieho tajomstva, láskyplne sprevádzame iných, zároveň pripravujeme na toto tajomstvo prechodu aj seba samých a spolu s tými, ktorým slúžime, sa ponárame do všetko objímajúcej Božej lásky.

Táto úvaha bola možno tematicky náročná, ale chcela priniesť svedectvo o tom, s čím sa všetci jedného dňa stretneme. Zamýšľali sme sa nad vážnymi skutočnosťami na sklonku ľudského života, no napriek tomu akoby sme v hlbinách duše začuli Pánov prísľub: „Neboj sa, som tu, ja sa postarám, ja ťa povediem.“

A nech Pán každému z nás na tejto ceste daruje aj dostatok profesionálnej, duchovnej i ľudskej podpory našich blízkych, ktorí nám pomôžu pochopiť a prijať, čo sa udialo, čo sa deje a čo bude nasledovať, aby tak záver nášho života bol dôstojný, pokojný a Bohu odovzdaný.

Naše februárové úvahy o zmysle kresťanského utrpenia zakončíme refrénom piesne, ktorou sme aj začínali: „Nie, nezanechá, Pán sľúbil, že so mnou bude, nikdy ma nezanechá...“ Boh nás vedie, dôverujme mu!