Nech sa mi stane podľa tvojho slova

Je zaujímavé, ako zvláštne nás táto žena priťahuje. A pritom nám nie je až taká podobná. Na rozdiel od Jozefa je Mária uchránená od akéhokoľvek hriechu. Zvláštnou milosťou obdarená a vyvolená Bohom, aby sa stala matkou Božieho Syna. Mimoriadna postava Písma, ale hlavne mimoriadna Matka.

Prečo nás tak nepriťahuje napríklad svätý Jozef ? Bol hriešnikom ako my a Pán mu zmenil životné plány tým, že Máriu vyznačil svojou pozornosťou a jeho pozval, aby mal na tejto pozornosti podiel.

Je pravda, že nie každý vníma mariánsky rozmer našej viery rovnako silno. Ale to vôbec neprekáža. Pretože to nič nemení na jej starostlivosti o nás.

MENO MÁRIA

Pred časom som mal možnosť zúčastniť sa na púti u našich západných susedov pri svätej Zdislave. Spolu s dvoma sestrami dominikánkami a partiou mladých dospievajúcich ľudí sme išli navštíviť hrob tejto svätice. Miesto, kde je nielen pochovaná, ale kde aj prežila časť svojho života.

Bývali sme v pútnickom dome, čo boli vlastne izby dominikánskeho kláštora, prispôsobené na ubytovanie pútnikov. Je to miesto obkolesené krásnou prírodou a má bohatú históriu. Nebolo to prvýkrát, čo som bol v budove kláštora.

Ale prvýkrát na mieste, kde bola mama štyroch detí a správkyňa pomerne bohatého panstva natoľko zasvätená poslaniu rehole dominikánov, že je zobrazovaná v rehoľnom rúchu. Aj preto, že bola dominikánska laička. Prečo som si na to spomenul práve teraz?

Mnohé rehole dávajú svojim členom rehoľné mená, pri ktorých nechýba meno Mária. Dokonca aj v mužských reholiach. Meno tej, čo povedala anjelovi, ktorý jej zvestoval, že sa stane matkou Boha: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

Táto veta pozýva k otvorenosti prijatia Božej vôle a plánu života mňa aj teba. Všetci máme rôzne povahy, emócie, prežívania viery i životných okolností. Ale keď vidím rehoľníka či rehoľníčku, mnícha alebo mníšku oblečených v rehoľnom rúchu – a hoci sa niekedy aj bližšie poznáme a vieme aj o svojich nedokonalostiach –, predsa mi v ušiach zaznie práve táto veta.

Oni sú pre mňa stále živou odpoveďou Márie na Božie posolstvo a Boží plán. Je prirodzené, že by sme chceli mať svoj život pevne v rukách a viesť i riadiť ho tak, aby to bolo pre nás najlepšie.

Ale stačí veľmi málo a zisťujeme, že to tak nie je. Stačí, keď nás či našich blízkych postihne nejaká vážnejšia choroba, iné nešťastie alebo bolesť. Alebo len život nejde podľa našich plánov… Dokážem aj v takýchto situáciách povedať: som služobník či služobnica Pána?

HĽA, TVOJA MATKA

Vieme dobre, že Mária nebola pri svojom Synovi len pri jeho narodení či v prvých rokoch života. Sprevádzala ho spolu s ďalšími ženami na jeho pozemskej púti a stála pri ňom až do konca.

Aj vtedy, keď sa blížilo zavŕšenie Ježišovho poslania. Už dávni duchovní otcovia videli v Ježišovej vete z kríža adresovanej učeníkovi, ktorého Ježiš miloval: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 25 – 27), odovzdanie nás všetkých Márii.

Preto nech je náš vzťah k Márii akýkoľvek, nič to nemení na jej vzťahu k nám. Sme totiž „Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení“ (Rim 8, 16 – 17).

To ona nás prijala za svoje deti. Je len na nás, aby sme ju aj my prijali za svoju Matku. Našťastie tieto vzťahy nekopírujú naše ľudské vzťahy. Nemusíme mať totiž dobré vzťahy s otcom alebo mamou tu na zemi, no sme pozvaní k tomu, aby sme si ich dokázali usporiadať cez odpustenie a zmierenie, čo nie je vždy ľahké či jednoduché.

Avšak Mária aj celé nebo rozumie tomu, keď sme nahnevaní, sklamaní, znechutení. Ale ak všetky naše smútky dokážeme správne uchopiť a prejsť nimi v dôvere v Božiu a Máriinu pomoc, náš „smútok sa premení na radosť“ (Jn 16, 20).

Ilustračná snímka: Carlo Maratta (1625 – 1713), Mária s Dieťaťom (1660), Umeleckohistorické múzeum Viedeň/voľné dielo.

V Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v Charte základných práv dieťaťa Európskej únie nájdeme takéto alebo podobné znenie: „Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom“ (Charta, článok 24, bod 3).

Naše pravidelné udržiavanie vzťahov s Máriou či Pánom nám okrem nás samých nikto nemôže zrušiť, prekaziť. Je pravda, že zlý duch bude robiť všetko preto, aby tieto vzťahy narušil. Je to jeho zámer nielen v duchovnom živote, ale aj v našich medziľudských vzťahoch.

V duchovnom živote sa pomerne často stretávame aj s takýmito skúsenosťami: Boh ma nepočuje; je zbytočné sa modliť, keď to nefunguje; ľudia, ktorí nechodia do kostola a ani sa nemodlia, sa majú lepšie ako ja… No v Písme Mária nepovedala anjelovi „Nech sa mi stane podľa môjho slova“, ale „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

My sami občas nechávame druhých ľudí čakať na našu odpoveď a tým si preverujeme ich oddanosť či vážnosť ich rozhodnutia dôverovať nám. Často takto koná aj Pán, lebo niektoré zbožné túžby odďaľovaním rastú, kým iné zanikajú.

SILNÁ MODLITBA

V jeden z diskusných večerov, ktoré sme viedli medzi účastníkmi našej púte k sv. Zdislave, sa ma istý chalan opýtal: „Aká modlitba je najsilnejšia? Napríklad za budúcu manželku alebo dievča, s ktorým budem chodiť?“

Trošku som sa pousmial a začali sme sa rozprávať o modlitbe. Vravel som, že i v duchovnom živote často túžime po tom, aby sme použitím jednej modlitby vyriešili náš aktuálny problém.

Podobne, ako keď chceme od lekára také tabletky, aby nám stačilo vziať jednu a všetko bude zas v poriadku. Povedal som mu: „Vieš, pri modlitbe ani tak nezáleží na slovách, ako na ich úprimnosti. To robí modlitbu silnou. Lebo s modlitbou je to ako s jedlom. Nie každé jedlo nám chutí, ale každé jedlo nás nasýti.“

Spomeňme si napríklad na Annu z Prvej knihy Samuelovej, ako sa modlila, keď túžila po dieťati. Héli si myslel, že je opitá, a posielal ju preč, pretože videl, že sa jej hýbu pery, ale hlas nepočul.

Anna mu na to povedala: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši. Víno a opojný nápoj som nepila, len dušu som si vyliala pred Pánom. Nepokladaj svoju služobnicu za beliálovu dcéru, lebo som od prekypujúcej bolesti a trpkosti hovorila tak dlho“ (1 Sam 1, 15 – 16).

Vyliať si dušu pred Pánom je tá najsilnejšia modlitba, pretože vtedy sa obraciame k Bohu, vedomí si svojej bezmocnosti, ktorá nás nemá viesť ku kapitulácii, ale k odovzdanosti do Božej prozreteľnosti.

„Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš“ (1 Sam 1, 17) – odpovedal Héli Anne. Ako si Anna vyliala svoju dušu pred Pánom, tak sa aj my obraciame k Márii a je to jeden z dôvodov, prečo si ju takým zvláštnym spôsobom uctievame.

Obracajme sa k nej na mariánskych pútnických miestach, ale i všade tam, kde sme. Povedzme jej úprimne, čo sa skrýva v hlbinách nášho srdca. Hovorme Bohu o svojich starostiach i radostiach.