Pozerať na to isté a nevidieť to isté

Sovietskemu kozmonautovi Jurijovi Gagarinovi, ktorý sa fyzicky ako prvý človek 12. apríla 1961 dostal do vesmíru, sa s ideologickým nádychom pripisujú tieto slová: „Boha som vo vesmíre nevidel, takže neexistuje.“

Hľadanie Boha nebolo jeho hlavnou kozmickou misiou, to by ju museli vyhlásiť za neúspešnú, ale skutočnosť, že sa Gagarin o Bohu vôbec zmieňuje, naznačuje, ako hlboko je téma Boha a jeho existencie zakorenená v dejinách ľudstva, či už ho spoločnosť alebo jednotlivec popiera, alebo vyznáva.

SPOZNALI DIELO STVORITEĽA

Úplne inak o existencii Boha svedčila americká posádka Apolla 8, ktorá ako prvá vstúpila na obežnú dráhu Mesiaca. Na Štedrý deň 24. decembra 1968 sa jej traja kozmonauti Frank Borman, Jim Lovell, William Anders prihovorili poslucháčom na Zemi slovami: „Blížime sa k lunárnemu východu slnka a posádka Apolla 8 má pripravené posolstvo pre všetkých ľudí dole na Zemi: ‚Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami‘“ (Gn 1, 1 – 2).

Keď astronauti dokončili desiaty verš Knihy Genezis slovami „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1, 10), dodali: „A od posádky Apolla 8 ešte dobrú noc, veľa šťastia, šťastné a veselé Vianoce a Boh vás žehnaj, vás všetkých na dobrej Zemi!“

Nikto zo spomínaných astronautov Boha zrakom nevidel. Pre jedného to bol dôkaz, že nejestvuje, pre iného znamenal pohľad na vesmír potvrdenie toho, čo veril – že Boh je Stvoriteľ a že celá táto nádhera je dielom jeho rúk. Jeden Boha uctieva, iný ho popiera. Obaja pozerajú na to isté a nevidia to isté.

RÔZNA OPTIKA VNÍMANIA BOHA

Rehoľník, kňaz a básnik katolíckej moderny Rudolf Dilong (1906 – 1986) v jednom zo svojich aforizmov potvrdzuje túto ľudskú rôznorodosť vnímania skutočností života: „Čítal som kedysi o ruži dve mienky; jedna hovorí: aká škoda, že spolu s ružou sú aj tŕne; druhá hovorí: aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.“

Ako je teda možné, že každý človek číta inak v knihe stvorenia o Bohu? Existujú cesty, ktoré môžu každého človeka spoľahlivo priviesť k Bohu? Katechizmus Katolíckej cirkvi to objasňuje. Všetko sa začína túžbou po Bohu, ktorú má každý človek vpísanú do svojho srdca.

Boh človeka stvoril a neprestáva ho neustále k sebe priťahovať. Tu je prvý predpoklad toho, že dostať sa k Bohu a byť s ním je dané každému človeku bez výnimky. Je tu však aj druhá stránka mince – človek môže na svoj pôvod i cieľ zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť.

Má na to viacero dôvodov: nevie prijať zlo, ktoré vidí vo svete, je zahltený starosťami o svetské veci a bohatstvo, vie byť ľahostajný voči duchovným veciam alebo nemá o nich žiadne náboženské poznanie.

K tomu sa pridáva často zlý príklad veriacich, protináboženské myšlienkové prúdy a v neposlednom rade aj jeho vlastná zloba – postoj hriešnika, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom.

Takto prežíva človek vnútorný boj medzi túžbou po Bohu a tým, čo mu v poznávaní Boha prekáža. Jeden tento boj zvládne a prijme Boha, iný sa od neho vzdiali alebo ho odmietne.

TÚŽBA UKRYTÁ V NÁS

Mnohé ľudské osudy potvrdzujú uvedené skutočnosti. Jeden takýto príklad nachádzame aj v živote Charla de Foucaulda, ktorého pápež František 15. mája 2022 vyhlásil za svätého.

Charles pri spomienke na svoje detstvo hovorí, že to bola jeho mama, ktorá ho učila milovať Ježiša. Každé ráno a večer sa so mnou modlila, hovorí.

Po smrti rodičov šesťročný Charles postupne strácal vieru a ako 17-ročný mladík už o sebe hovoril, že je skrz-naskrz egoista, bezbožný a prahne po zle, že už pred sebou nevidí ani Boha, ani človeka – všetko sa točí iba okolo neho samého.

Dvanásť rokov takto žil bez akejkoľvek viery a nádeje, bez toho, aby poznával pravdu. Po návrate do Paríža ho ale akási silná vnútorná milosť, ako to sám uvádza, priviedla do istého kostola.

Tam zotrval dlhé hodiny so zvláštnou modlitbou v srdci: Môj Bože, ak existuješ, daj sa mi spoznať. Postupne sa zblížil s Bohom natoľko, že neskôr už ako kňaz a mních trávil dlhé hodiny pred svätostánkom.

Lebo ako hovoril, len keď sa na neho pozerá, keď sedí pri jeho nohách, len vtedy je spokojný. Schopnosť spoznať Boha Charles nikdy nestratil a túžba ukrytá v ňom a jeho úprimnosť v hľadaní pravdy ho priviedli naspäť.

CESTY POZNANIA BOHA

Tento i jemu podobné životné príbehy dosvedčujú, že Boh neprestáva volať a hľadať človeka. Pomáha mu rôznymi spôsobmi, aby ho našiel a slobodne odpovedal na jeho volanie. Boh dal človeku rozum, úprimné srdce, posiela mu svedkov viery a posilňuje dobrú vôľu v ňom, len aby bol schopný ho nájsť.

Ešte prv ako mu zjaví pravdu o sebe vo Svätom písme, ponúka mu rôzne odkazy na svoju existenciu. Voláme ich aj dôkazmi jestvovania Boha, cestami k poznaniu Boha.

Nie sú však dôkazmi v takom zmysle, ako ich hľadajú prírodné vedy, ale slúžia ako zhodné a presvedčivé argumenty, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu.

Cirkev učí, že existujú dva základné východiskové body týchto ciest k Bohu. Jedným z nich je hmotný svet a druhým ľudská osoba.

Svätý Pavol v Liste Rimanom potvrdzuje prvý základný prameň poznávania Boha, keď hovorí: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – , možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1, 19 – 20).

Takto je možné z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru.

Oveľa poetickejšie to vyjadril sv. Augustín: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba… opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

PRÍRODA I ČLOVEK HOVORIA O BOHU

Tu si teda uvedomujeme, že nato, aby človek spoznal Boha v stvorenstve, nemusí letieť do vesmíru. Krásy prírody pri prechádzke alebo turistike, spev vtákov, súmrak alebo svitanie, niektoré prírodné zákutia, kde sa radi vraciame – všade tam sa k nám Boh prihovára.

Spomeňme si aspoň na niektoré z nich a nechajme ich hovoriť v našom srdci – iste nám budú rozprávať o Stvoriteľovi. Zároveň nás to privádza aj k tomu, aby sme Božie dielo, celé stvorenstvo chránili a zachovali. Ľudská osoba je ďalšia úžasná kniha o Bohu.

Žalmista pri pohľade na krásu stvorenia žasne nad tým, ako Boh toto všetko zložil človeku k nohám a že ho navyše ovenčil slávou a cťou. Tento údiv ho vedie ku chválospevu a vďake Stvoriteľovi (porov. Ž 8).

Už bolo spomenuté, čo všetko človek v sebe ukrýva, aké má schopnosti, aby mohol nájsť Boha. K tomu sa pridáva otvorenosť človeka pre pravdu a krásu, zmysel pre morálne dobro, hlas svedomia, sloboda, túžba po nekonečne a šťastí.

Odkiaľ to môže človek mať, ak nie od svojho Stvoriteľa? Aj preto sa v ňom ukrýva tajomný nepokoj, ktorý pociťuje počas celého života. Všetko to, čo doňho vložil Boh, všetko to volá po Bohu. A nespokojné je jeho srdce, kým v Bohu nespočinie, ako vyslovil sv. Augustín.

Človeku sú dané všetky schopnosti, aby mohol spoznať svojho Tvorcu. Hoci dôkazy jestvovania Boha samy osebe nestačia, aby človek vstúpil do osobného vzťahu s Bohom – Boh mu musí pomôcť osobitnou milosťou –, predsa však tieto cesty poznávania Boha môžu na vieru pripraviť a pomôcť pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom.