Rozmýšľajme o radosti plynúcej z kríža

Radosť je podstatným znakom kresťana a v tomto liturgickom období nám Cirkev neustále pripomína, že radosť musí byť prítomná v každom okamihu nášho života. Radostné je adventné očakávanie, živú a vrelú radosť prežívame v čase Vianoc, neskôr zasa radosť vychádza zo zblíženia so zmŕtvychvstalým Kristom, ale dnes, keď sa blíži koniec Pôstneho obdobia, rozmýšľame o radosti z kríža.

Vždy ide o rovnakú radosť, o radosť zo spojenia s Kristom. Jedine o ňom môže každý z nás povedať s úplným presvedčením so svätým Pavlom: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Z tohto zdroja musí vychádzať naša najhlbšia radosť, odtiaľto musíme čerpať pre seba silu a oporu.

Ak sa nám stane, že sa stretneme so žiaľom, že podstúpime utrpenie, zažijeme nepochopenie alebo dokonca upadneme do hriechu, nech sa naša myseľ ihneď obráti k tomu, ktorý nás vždy miluje a ktorý nám s bezhraničnou láskou Boha pomôže prekonať všetky skúšky, vyplniť každú prázdnotu, odpustí nám všetky naše hriechy a dodá nám oduševnenie vykročiť na novú, bezpečnú a radostnú cestu.

PÄŤ LIEKOV PROTI SMÚTKU

Carlo de Marchi, vikár Opus Dei, dáva v tomto kontexte prirodzené rady veľkého svätca Tomáša Akvinského, ktorý ponúka päť liekov proti smútku.

„Prvým liekom je dožičiť si niečo, čo máme radi. Jedlo, nápoj. Na pohľad to môže vyzerať materialisticky. Nepopiera to ani evanjelium, veď náš Pán sa rád zúčastnil na hostinách a sviatkoch, a ako pred svojím zmŕtvychvstaním, tak aj po ňom, si rád užil dobré a vznešené veci v ľudskom prostredí. Jeden zo žalmov dokonca hovorí, že víno potešuje ľudské srdce (aj keď, samozrejme, Biblia jasne odsudzuje opilstvo).

Druhým liekom je plač. Svätý Tomáš hovorí, že bolestivé veci bolia ešte viac, keď ich zadržiavame vo vnútri, lebo duša sa na ne o to viac sústreďuje. Keď im však otvoríme cesty, duša sa akoby zameria na vonkajšie veci a potom sa vnútorný žiaľ zmenšuje. Plač je spôsob, akým duša uvoľňuje žiaľ, ktorý dokáže človeka aj paralyzovať. Aj Ježiš plakal. A pápež František hovorí, že ,isté pravdy v živote možno vidieť len očami očistenými slzami. Preto každému hovorím, aby si položil otázku: Naučil som sa plakať?‘

Tretím liekom je podeliť sa o svoj smútok s priateľom. Keď smútime, všetko vidíme v pochmúrnom svetle. Veľmi účinnou protilátkou je otvoriť srdce priateľovi. A niekedy postačí správa či telefonát, aby do nášho pohľadu na svet znovu preniklo svetlo.

Štvrtým liekom proti smútku je kontemplácia pravdy. Kontemplujúc fulgor veritatis, svätý Augustín hovorí o nádhere pravdy, ktorú možno pozorovať v prírode a v umeleckých či hudobných dielach, ako o balzame na smútok.  

Piatym liekom, ktorý nám ponúka svätý Tomáš, je niečo, čo by sme možno ani neočakávali od stredovekého mysliteľa. Tento teológ hovorí, že vynikajúcim liekom na smútok je kúpeľ a spánok. Je potrebné využiť aj to, čo pomáha telesne.

Od chvíle, čo sa Boh stal človekom, a teda vzal na seba aj ľudské telo, bolo prekonané striktné oddeľovanie medzi hmotou a duchom. Všeobecne rozšíreným omylom je, že kresťanstvo sa zakladá na opozícii medzi dušou a telom, pričom telo by malo byť akýmsi bremenom či prekážkou duchovného života.

Správny pohľad na kresťanský humanizmus však hovorí, že ľudská osoba (ako telo, tak aj duša) celkom ‚zduchovnieva‘ úsilím o zjednotenie s Bohom. Nikto sa nepozastaví nad tým, keď vyhľadáme lekára, ktorý sa stará o telesnú stránku, aby pomohol aj s duchovnými problémami, hovorí svätý Tomáš Morus.

Telo a duša sú spolu tak prepojené, že tvoria jednu osobu a problém jednej stránky môže byť prepojený s problémom druhej stránky osoby. Preto by som odporúčal, aby človek, ktorý má telesnú chorobu, najskôr šiel na spoveď a vyhľadal dobré duchovné vedenie pre zdravie svojej duše. Ak je chorá duša, okrem duchovnej pomoci by sme mali vyhľadať aj pomoc lekára, ktorý sa stará o telo.“

RADUJTE SA V PÁNOVI

„Ako vieme, existujú rôzne stupne šťastia. Jeho najšľachetnejším prejavom je radosť alebo šťastie v užšom význame, keď človek na úrovni svojich vyšších schopností pocíti uspokojenie, že vlastní spoznané a milované dobro. Tým viac pocíti duchovnú radosť a šťastie, keď jeho duch vstúpi do vlastníctva Boha, ktorého pozná a miluje ako svoje najvyššie a nemenné dobro,“ píše pápež Pavol VI. v apoštolskej exhortácii Gaudete in Domino.

„Technologicky rozvinutá spoločnosť dokázala rozšíriť príležitosti zažiť príjemno, ale veľmi ťažko sa tu rodí radosť. Je to preto, lebo radosť pochádza z iného zdroja: duchovného. Často nie je núdza o peniaze, pohodlie, hygienu či materiálnu bezpečnosť, ale, žiaľ, napriek týmto vymoženostiam je život mnohých ľudí preniknutý nudou, trápením a samotou,“ pokračuje Pavol VI. (GD 1, 9)

Kresťan by mal rozumieť slovám Svätého Otca. Vie, že radosť vychádza zo srdca, ktoré sa cíti milované Bohom a ktoré súčasne miluje Pána; zo srdca, ktoré sa usiluje o to, aby sa táto láska k Bohu vyjadrovala v skutkoch, nie v sladkých slovách; zo srdca, ktoré je zjednotené a zmierené s Bohom, lebo hoci pozná svoju hriešnosť, pristupuje k zdroju odpustenia, ku Kristovi vo svätej spovedi.

„Dobrotivý Bože, s radosťou ti prinášame dary, ktoré sa nám stanú posilou pre večný život,“ znie v modlitbe nad obetnými darmi na Štvrtú pôstnu nedeľu.

ČISTEJŠIA A SILNEJŠIA LÁSKA

Utrpenia a bolesti sprevádzajú každého človeka na zemi, ale utrpenie samo osebe ešte nepremieňa a neočisťuje, môže byť dokonca príčinou vzbury a nenávisti. Niektorí kresťania opúšťajú nášho Pána, keď sa stretnú s krížom, lebo hľadajú čisto ľudské šťastie, zbavené bolesti a sprevádzané materiálnymi dobrami.

Pán nás prosí, aby sme sa zbavili strachu pred utrpením a bolesťami a zjednotili sa s ním, keď nás čaká na kríži. Naša láska bude čistejšia a silnejšia. Ale nielen to. Pochopíme, že nikdy nebudeme šťastní, ak sa nezjednotíme s Kristom na kríži, a nikdy sa nenaučíme milovať, ak si súčasne nezamilujeme obetu.

Bolesti, ktoré sa z pohľadu rozumu zdajú nespravodlivé a nezmyselné, sú pre našu osobnú svätosť a pre spásu mnohých duší nevyhnutné. V tajomstve spoluvykúpenia naše utrpenie, zjednotené s Kristovým utrpením, získava neporovnateľnú hodnotu pre celú Cirkev i ľudstvo. Ak pristupujeme k Pánovi s pokorou a láskou, presvedčíme sa, že všetko, dokonca i to, čo je najťažšie ľudsky vysvetliť, slúži na spásu tých, čo ho milujú (porov. Rim 8, 28). Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje – hovorí staré príslovie. „Musíš sa však rozhodnúť kráčať cestou oddanosti: s krížom na pleciach, s úsmevom na perách a so svetlom v duši,“ píše svätý Josemaría Escrivá.