Stredobod jasličiek i života

Pred rokmi, počas takzvaného pastoračného ročníka, ma vianočné sviatky prvýkrát zastihli v zahraničí. Bolo to v kláštore pomerne ďaleko od domova, no slávilo sa na slovenský spôsob. Kapustnica, ryby, šalát a ďalšie zvyky, ktoré poznáme aj tu.

No čo ma prekvapilo a čo som ešte predtým nikdy nezažil, bola príprava jasličiek. Vedľa chóru, kde sedávali mnísi, sme pripravili takmer všetky postavičky z jasličiek. Chýbali len traja mudrci a, samozrejme, malý Ježiško. Tých troch mudrcov umiestnili pri vrátnici kláštora.

Vyzeralo to, akoby sa zakrádali či skôr meškali s príchodom na svoje miesto. Až neskôr som pochopil, prečo to tak urobili. Jeden z mníchov ich totiž každý deň posúval bližšie a bližšie k jasličkám. Tak, aby na svoje miesto došli práve na slávnosť Zjavenia Pána.

Akoby putovali po kláštore, ale nie bezcieľne. A malý Ježiško? Toho priniesol opát položeného na vankúšiku, ktorý položil na obetný stôl. V sprievode sme potom za spevu modlitieb zaniesli Ježiška do jasličiek.

Táto udalosť sa mi vynorila v spomienkach a poslúži nám na našu adventnú duchovnú prípravu. Len ju uchopíme iným spôsobom. Pokúsime sa vyjsť od Ježiša, Márie a Jozefa a ísť smerom k ostatným, ktorí prichádzajú k Ježišovi. Teda aj k sebe samým.

JEDINEČNOSŤ

Prežili sme už mnoho adventných i vianočných období. No napriek tomu si v januári povzdychneme, že už je po sviatkoch a všetko sa vracia do každodenných koľají. To preto, že každý Advent je jedinečný.

Aj každé Vianoce, okolnosti roka, životné udalosti či každodenné výzvy sú jedinečné. A aj každý z nás. Práve jedinečnosť nám dáva možnosť inak prežiť tento Advent. Lebo je iný, ako boli tie pred ním, a je iný, než budú ďalšie.

Napokon, ktovie, u koho z nás je na zemi posledným a ostane nám už len naplniť to posledné očakávanie. Očakávanie stretnutia s Ježišom z tváre do tváre. Nie, toto nie je pohrebné zamyslenie.

Ale ako inak máme vnímať náš pozemský život, ak nie práve v perspektíve stretnutia s tým, ktorého nazývame darcom života? Je nám akosi ľahšie sústrediť sa na to, čo nemáme, či na to, čo majú iní ľudia, a porovnávať sa, než aby sme sa sústredili na to, čo máme a čím napĺňame hodiny a dni nášho života.

A ako je nám ľuďom blízke, vyberáme sa ľahšou cestou, či už vo svojich povinnostiach, vzťahoch alebo v každodennom žití. Asi aj preto dokážeme odsúvať a prehliadať krehkosť života, jeho pominuteľnosť.

V túžbe po pozemskom živote sme ochotní vynaložiť všetko úsilie a možno aj minúť všetky prostriedky nato, aby sme si darovali aspoň deň navyše. Z ľudského hľadiska sa tomu dá porozumieť, veď to, čo svet ponúka, môže byť a často aj je krásne, dobré, príjemné.

A ešte väčšiu hodnotu tomu dáva fakt, že je to dočasné. Preto potrebujeme mať pred sebou stretnutie s Kristom. Uskutočňovať ho môžeme už teraz, ale to jedinečné stretnutie, ktoré každého z nás čaká, je to, ktoré zdôrazňujeme v prvej časti Adventného obdobia – druhý príchod Ježiša Krista v plnosti času.

Každý Advent je jedinečný. Aj každé Vianoce, životné udalosti či výzvy sú jedinečné. A aj každý z nás. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

JEŽIŠ KRISTUS

Pomerne často sa stretávam s vetou typu: Nemám Boha na prvom mieste. A teraz nehovorím o sviatostnom fóre, teda spovedi, ale o klasickom rozhovore s veriacimi ľuďmi, ktorí sa dokážu preto aj trápiť, lebo túžia po dokonalejšej duchovnosti.

Pravda je však taká, že Boh nikde nehovorí, že chce byť na prvom mieste. Hovorí, aby sme nemali iných bohov. Aby sme sa neklaňali iným bohom. Preto vety ako: Ak je Boh na prvom mieste, všetko je na správnom mieste, nie sú celkom v poriadku.

Často totiž vedú k náboženskému fundamentalizmu a pomýlenému vnímaniu Boha. Rozumiem, čo sa tou zjednodušenou vetou chce povedať, ale ak ostane vytrhnutá z kontextu života, je zavádzajúca.

Alebo naozaj stačí, keď bude Boh na prvom mieste a potom už môžeme čokoľvek? Koľko je ľudí, ktorí praktizujú vieru (samozrejme, podľa seba), ale keď prídu domov z kostola, dokážu byť násilnícki, kradnúť, nevyplatiť zamestnancovi zaslúženú mzdu. Je všetko na správnom mieste?

Už keď sme si vzali jasličky ako pomôcku na našu duchovnú prípravu – ani v nich nedávame Ježiška na najvyššie miesto. Je stredobodom jasličiek. A tak by mal byť aj stredobodom nášho života. Ako keď hodíme kameň do pokojnej vody a na hladine sa vytvoria sústredné vlniace sa kruhy.

Dokážu rozvlniť vodu nielen na povrchu, ale vplyv hodeného kameňa ide aj pod hladinu, kam nevidíme. Človek, ktorý sa rozhodne žiť každodennosť s Bohom, je človekom, ktorý sa stáva takouto pokojnou hladinou, do ktorej Boh hádže kamienky svojej lásky a milosti.

Už sa nemusí strachovať o to, čo je, čo bude, lebo vie, že Pán sa stará (Gn 22) a že nebeský Otec vie, čo potrebujeme (Mt 6, 8). Podobne ako hovorí príbeh, v ktorom sa Ján XXIII. dal strhnúť starosťami okolo príprav na koncil a nemohol spať.

Začal sa teda v noci prechádzať po záhradách Vatikánu, až bol veľmi unavený. Cestou do svojej spálne zašiel do kaplnky k svätostánku. Zaklopal na dvierka a vraví: „Pane, si tam? Pane?! Si tam? Pápež ide spať. Je to tvoja Cirkev a tvoj ľud. Tak sa oň postaraj.“

INÉ KRUHY

Všetci veľmi dobre vieme, že žiadna hladina nie je neustále pokojná, ale že prichádzajú rôzne búrky, veterné smršte či vysychanie vody z rôznych príčin. Tak ako dozrievame, rastieme a meníme sa telesne, tak je to aj s duchovným životom.

Nikdy nie je stály, vždy sa mení. Aj naše vnímanie duchovna, naša snaha o duchovný život sa mení. Z rôznych dôvodov. Či už sú to vonkajšie, alebo vnútorné vplyvy. To je dobré, lebo môžeme napredovať.

A hoci vo všeobecnosti nemáme radi zmeny, predsa sme povolaní k zmene. Seba samého a cez nás aj tohto sveta. No práve preto, že vnímame nestálosť a menlivosť, potrebujeme ukotvenie v niekom, kto sa nemení, kto je „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8).

Aj preto chceme našu duchovnú prípravu začať s Ježišom Kristom, ktorý je stredobodom nielen jasličiek, ale aj našej viery a nášho života. Od neho dostávame v sústredných vlnkách „milosť za milosťou“ (Jn 1, 16) a on preniká každú časť nášho bytia, každý rozmer našej existencie.