Svätý Konštantín, anjelský obraz

Konštantín Cyril bol najmladší zo siedmich detí významného úradníka Leva, ktorý pôsobil zároveň ako zástupca veliteľa Solúnskej provincie obývanej prevažne Slovanmi. Narodil sa v roku 827 a v jeho staroslovienskom životopise sa zachovalo niekoľko zaujímavých detailov z detstva i mladosti, ktoré svedčia o jeho povolaní k duchovnému stavu.

VYBRAL SI MÚDROSŤ

V jeho biografii sa spomína zvláštny sen, ktorý mal mať ako sedemročný a vyrozprával ho svojim rodičom. Snívalo sa mu, že stratég, inými slovami veliteľ provincie, zhromaždil všetky devy mesta, z ktorých si mal chlapec vybrať manželku. On si vybral Sofiu, teda Múdrosť.

U Grékov Sofia vyjadrovala ľudskú a božskú dokonalosť. Najkrajší chrám v Carihrade a vôbec vo vtedajšom byzantskom svete bol zasvätený Božej múdrosti – Hagia Sofia. Akokoľvek vnímame tento sen, vyjadruje základné nasmerovanie Konštantínovho života.

Cieľom pre neho nebude ľudská sláva a kariéra, ale štúdium múdrosti, to znamená teológie a filozofie. Život Konštantína poznamenala ešte iná udalosť, ktorá mu bola istým poučením o márnosti a pominuteľnosti tohto sveta: „Jedného dňa, ako býva obyčaj boháčov, že sa zabávajú lovom, vyšiel do poľa, vezmúc so sebou svojho krahulca. A len čo ho pustil, Božím riadením sa schytil vietor, vzal mu ho a odniesol. Chlapec bol smutný a rozžialený a dva dni nejedol, lebo milosrdný Boh vo svojej láske k človekovi nechcel, aby si navykol na pozemské veci...“

Táto príhoda chlapca presvedčila, že nemá svoje srdce pripútavať k pozemským pominuteľným hodnotám, ale k Bohu, ktorý je večný a jeho láska je trvalá a nepominuteľná. Mimoriadne nadaný mladík sa už v rodnom dome pokúšal vhĺbiť do spisov sv. Gregora Nazianzského, ale narážal na ťažkosti pre chýbajúce vzdelanie.

V PRESTÍŽNEJ ŠKOLE

Keď mal Konštantín 14 rokov, zomrel mu otec Lev a o chlapca prevzal starostlivosť prvý minister cisárovnej Teodory Theoktist. Ten ho zobral do Carihradu a dal na štúdiá na slávnej škole v Magnaurskom paláci v Carihrade, kam mali prístup len synovia z najpoprednejších byzantských rodín.

S veľkým úspechom študoval klasickú i kresťanskú filozofiu a teológiu. Po dokončení vzdelávania na carihradskej škole sa Konštantín prejavil ako učenec so širokým rozhľadom a ako samostatný mysliteľ.

Vďaka mimoriadnej pamäti a inteligencii nadobudol nielen značné vedomosti, ale vynikal aj pohotovosťou myslenia a tvorivými schopnosťami. Vplyvný kancelár Theoktist so záujmom sledoval pokroky svojho chránenca a po skončení vysokej školy mu ponúkol svetskú hodnosť, bohatstvo a výhodné manželstvo.

Konštantín odpovedal: „To všetko je zaiste veľký dar, no pre tých, čo si ho želajú. Pre mňa niet nič väčšieho nad učenie, ktorým si chcem nazhromaždiť vedomosti a hľadať pradedovskú česť a bohatstvo.“

Touto odpoveďou sa Konštantín zriekol svetského života a všetky svoje sily chcel venovať pravej múdrosti, ktorú chápal výlučne nábožensky. Pradedovská česť je pôvodná rajská dôstojnosť praotca Adama, ktorú prvý človek stratil dedičným hriechom a Kristus ju obnovil svojím vykupiteľským dielom.

FILOZOF

Mladý Konštantín sa jednoznačne rozhodol pre duchovný stav. Keď Theoktist videl Konštantínove túžby, zabezpečil mu úrad chartofylaxa, teda knihovníka v patriarchálnom paláci, spolu s úradom patriarchovho tajomníka. V tom čase bol Konštantín vysvätený za diakona.

V rušnom úrade knihovníka však nezotrval dlho. Spoznal v sebe túžbu po mníšskom živote a tajne odišiel do kláštora na brehoch Bosporu, aby sa oddal štúdiu a kontemplatívnemu životu. Theoktist ho však dal vyhľadať a cisárovná Teodora ho vymenovala za profesora na vysokej dvornej škole, kde si pre veľkú učenosť zaslúžil čestný titul filozof.

Konštantín mal totiž nielen veľký prehľad v gréckej profánnej filozofii, ale mimoriadne vynikal aj v kresťanskej filozofii. Na duchovnú hĺbku jeho osobnosti ukazuje aj skutočnosť, že hoci cítil povolanie ku kontemplatívnemu mníšskemu životu, keď išlo o spásu duší, vždy prijal poslanie spojené s veľkou aktivitou a námahami, pri ktorých sa tak vyčerpal, že si naštrbil zdravie.

TVORCA HLAHOLIKY

Keď v roku 862 prišli do Carihradu poslovia z Veľkej Moravy vyslaní kniežatami Rastislavom a Svätoplukom, na výzvu byzantského cisára Michala III. odpovedal známou vetou: „I ustatý som, i chorý telom, ale s radosťou pôjdem ta, ak majú písmená pre svoj jazyk.“

I v týchto slovách sa ukazuje šľachetný duch veľkého apoštola ukrytý v chorľavom a chatrnom tele. S radostnou ochotou ide k Slovanom a umožní im, aby mohli poznať evanjelium a svojím jazykom oslavovať všemohúceho Boha. 

Väčšina historikov a slavistov je presvedčená, že Konštantín je pôvodca prvého slovanského písma hlaholiky. Hlaholika predstavovala originálne a dômyselne zostavené písmo, ktoré jedinečne vyhovovalo fonológii staroslovienčiny.

 Konštantín mal najväčší podiel na uzákonení staroslovienčiny na liturgický jazyk a tiež na kvalitných prekladoch Písma a liturgických kníh do reči ľudu.

Podobne jeho zásluhou vznikla na Veľkej Morave prvá slovanská literárna škola, ako aj praktické vyučovanie domácich kandidátov kňazstva, pri ktorom využil svoje bohaté skúsenosti z Carihradu. Možno povedať, že v prvom období misijného pôsobenia bol Konštantín dušou byzantskej misie na Veľkej Morave.

REHOĽNÍK NA SKLONKU ŽIVOTA

Vnútorná túžba stať sa mníchom sa mu splnila až krátko pred smrťou. Koncom roka 868 sa zdravie svätého Konštantína výrazne zhoršilo. Aj preto 50 dní pred svojou smrťou vstúpil do kláštora.

Táto skutočnosť sa podrobne opisuje v jeho staroslovienskom životopise: „I doľahli naňho mnohé námahy a upadol do choroby. A keď mnohé dni znášal chorobu, raz videl Božie znamenie a začal takto spievať: Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaplesal môj duch a zaradovalo sa moje srdce.“

Nato si obliekol ctihodné rúcho, tak zostal po celý deň, veselil sa a hovoril: „Odteraz nie som sluha cisára ani nikoho iného, ale len všemohúceho Boha. Nebol som a stal som sa i budem naveky. Amen.“

Nasledujúceho dňa sa obliekol do svätého rehoľného rúcha, a prijmúc svetlo k svetlu, dal si meno Cyril. A v tomto rúchu zostal 50 dní. Historik Michal Lacko vysvetľuje, že sa tak stalo počas Vianoc v roku 868. Iní odborníci dodávajú, že sa konečne pred smrťou stal skutočným mníchom, keďže dovtedy bol v kláštoroch iba hosťom.

Ak sa však predpokladá, že už predtým bol mníchom, tak prijatie mníšskeho rúcha by znamenalo vyšší stupeň mníšskeho odrieknutia sveta, takzvaný anjelský obraz, keď sa mních zrieka všetkého svetského a utiahne sa do samoty, aby sa v modlitbe a askéze venoval len duchovným veciam.

Aj toto rozhodnutie krátko pred smrťou svedčí o povolaní Konštantína k hlbokému mníšskemu životu. Svoje posledné dni svätý Cyril prežíval v niektorom z kláštorov byzantského rítu v Ríme – sv. Ondreja, alebo pri Chráme sv. Praxedy.

PRIPOMENUL BRATOVI

Po päťdesiatich dňoch sa so všetkými rozlúčil a prosil svojho brata Metoda: „Hľa, brat môj, boli sme záprahom, ktorý ťahal jedinú brázdu. Ja síce na oráčine padám, svoj deň končiac. A ty ľúbiš Horu veľmi. Ale nesmieš pre Horu opustiť svoje učenie. Lebo čím skôr môžeš byť spasený?“

Misijná a učiteľská činnosť medzi Slovanmi bola pre neho taká podstatná, že ešte aj v posledných chvíľach pozemského života na ňu myslí a vidí v nej jedinečný prostriedok spásy vlastnej duše i duše svojho brata.

Pod Horou treba rozumieť vrch Olymp, kde bol predstavený kláštora svätý Metod. A tak povolanie k mníšskemu životu bolo pre svätého Cyrila nielen útek zo sveta a pestovanie osobnej svätosti, ale príležitosť na spásu duši.

Svätý Cyril zomrel 14. februára 869 a s veľkými poctami ho pochovali v Bazilike sv. Klementa Rímskeho. K jeho hrobu prichádzali mnohí kresťania s prosbami a na príhovor svätca sa udiali mnohé zázraky.