Tak veľa vecí, ktoré nepotrebujeme

Žijeme v období uctievania konzumu, to je fakt. V ľuďoch sa prebúdzajú spomienky na totalitné obdobie komunizmu, keď sa život priemerného človeka zdal jednoduchý a nenáročný. Jeden z dôvodov môže byť aj to, že konzumný život unavuje.

Pre niekoho mohlo byť pohodlnejšie stáť kedysi aj hodiny pred obchodom na mäso či južné ovocie, ktorých kvalita, množstvo aj cena boli dopredu dané, ako vojsť dnes do supermarketu a nedokázať si vybrať to najlepšie a zároveň cenovo prijateľné z veľkého množstva ponúkaného tovaru.

Niečo podobné už v staroveku prežíval Aristoteles, ktorý rozlišoval medzi túžbami a potrebami. Potreby máme nato, aby sme ich napĺňali, a túžby sa nám do veľkej miery nesplnia. Je známy Sokratov výrok, keď prišiel na tržnicu: „Tu je tak veľa vecí, ktoré nepotrebujem!“

SVETSKÉ VECI PRED SVÄTÝMI

Podobne by sme mohli uvažovať aj v oblasti duchovného života. Oproti obdobiu totality, keď náboženské aktivity boli buď úplne zakázané, alebo obmedzované, pre mnohých duchovný život spočíval v nedeľnej návšteve svätej omše v kostole, čo sa možno raz či dvakrát do roka spestrilo vycestovaním na púť do Šaštína, Levoče či Marianky.

Niektorí mali možnosť zúčastniť sa na nejakom zakázanom podujatí, ako napríklad na duchovných cvičeniach na chate bez vody a elektriky kdesi na zle prístupnom mieste v lese. Tak trochu v duchu platónskych ideí sme sa naučili oddeľovať telesné od duchovného, svetské od sakrálneho.

Donedávna sa v modlitebných knižkách v schéme na spytovanie svedomia objavovala otázka: neuprednostňoval som svetské veci pred svätými? Totalita nás naučila dvom zásadným postojom v oblasti viery a jej prežívania.

Po prvé žiť vieru naplno, poctivo, pýtať sa, neuspokojiť sa len s jednoduchými odpoveďami na bytostné otázky vychádzajúce zvnútra, a to aj za cenu prenasledovania a strachu z protištátnej činnosti, a po druhé žiť vieru veľmi povrchne a vytesniť jej prežívanie do sakrálneho priestoru – medzi múry kostola.

SUPERMARKET NÁBOŽENSTVA

Súčasná doba je takým supermarketom náboženstva: Dá sa v ňom nájsť všeličo možné. Z pastoračnej praxe viem, že poštové či emailové schránky farností zaplavujú rozličné ponuky pútí, stretnutí, duchovných obnov či podujatí. Niekedy sa všetko nedá ani reflektovať.

A to nehovorím o tom, koľko spirituálnych aktivít ponúkajú necirkevné spoločenstvá, nekresťanské komunity, sekty a podobne. Problémy s prežívaním viery majú najmä mladí ľudia, ktorí sa vedia pre všeličo nadchnúť, radi navštevujú rôzne hromadné podujatia, ako Mladifest v Medžugorí alebo Svetové dni mládeže.

Keď sa však plní elánu vrátia späť do farnosti, zistia, že vôbec nie je ľahké žiť svoju vieru v tomto nadšení aj naďalej. Veľakrát narazia na pevne zabuchnuté farské dvere a neochotu kňaza vypočuť ich. Potom blúdia a hľadajú dvere, ktoré by sa otvorili, a často ich nájdu mimo štruktúr Cirkvi. Lebo aj aktivity, ktoré organizujeme, sú často veľmi sterilné.

SVEDECTVO ŽIVOTA VIERY

Na mládežnícke podujatia prichádzajú väčšinou mladí z tých najlepších kresťanských rodín a my sa tešíme, že prídu, že sa modlia, že žijú z viery. Lebo to, čo naša doba veľmi potrebuje, je svedectvo života, tak jednotlivcov, ako i celej Cirkvi.

Pripomenul nám to aj pápež František pri návšteve Slovenska v bratislavskej katedrále, keď hovoril, že Cirkev nesmie byť ako nedobytný hrad, ale musí byť otvorená a ústretová.

„Aká krásna je pokorná Cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vnútri – nezabudnime na to: deliť sa, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí.“

Už pred mnohými rokmi to vyjadril aj Roger Schutz, zakladateľ ekumenickej komunity Taizé: „Hodnovernosť Cirkvi sa môže v očiach mladých ľudí obnoviť, ak sa spoločenstvo v Cirkvi stane krištáľovo čistým, ak sa Cirkev bude celou dušou snažiť milovať a odpúšťať, ak – napriek obmedzeným prostriedkom – bude láskavá, otvorená a solidárna s ľudským utrpením. Nikdy nie vzdialená, nikdy nie v obrannom postoji; oslobodená od tvrdosti môže Cirkev vyžarovať pokornú dôveru viery až do našich ľudských sŕdc.“

JEŽIŠ JE PRI DVERÁCH A KLOPE

Svedčiť už nestačí len v kostoloch, na pútnických miestach, vnútri hnutí a spoločenstiev. Svedčiť musíme všade. Je známy obraz Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope (porov. Zjv 3, 20).

Čaká, kedy ho vpustíme dovnútra. Svätý Otec hovorieva, že dnes je Ježiš uzavretý v kostoloch, v Cirkvi a búcha zvnútra, aby sme otvorili a pustili ho von do sveta, medzi ľudí. Žiť dnes vieru znamená nebáť sa ísť aj na miesta, ktoré sme už dopredu zavrhli.

Nerobiť len kresťanské podujatia, ale vnášať radosť evanjelia do svetských podujatí. Kedysi dávno nám to ako bohoslovcom hovorieval Anton Srholec: „Nerobte katolícke divadlo, nehrajte kresťanský futbal, ale usilujte sa hrať dobré divadlo a dobrý futbal.“

CIRKEV AKO SPOLOČENSTVO SVEDKOV

To, čo by sme si mohli pripomenúť a zobrať si ako pozitívum z obdobia komunizmu, je obraz Cirkvi, ktorú sme vtedy vnímali ako spoločenstvo svedkov. Bola príťažlivá preto, lebo aj napriek všetkým ranám, ktoré dostávala, vytrvala v zápase o večnú pravdu.

Súčasná Cirkev čelí úplne novým výzvam, preto potrebuje ešte oveľa viac svedčiť. Tak ako to na Svetových dňoch mládeže povedal mladým pápež – aby žiarili Ježišovým svetlom, počúvali Ježiša a nebáli sa. Strach nás totiž zväzuje, staviame sa do obranných postojov.

Obranný postoj vidno aj v tom, že donekonečna prenasledujeme nepriateľov Cirkvi, a to aj takých, ktorí nie sú. Vo svete okolo hľadáme, čo nás ohrozuje, čo by nám mohlo uškodiť, a už dopredu sa bránime voči skutočnostiam, ktoré ešte ani nenastali. Nie sme oprávnení vytrhávať kúkoľ z pšenice, pokiaľ nenastala žatva (porov. Mt 13, 24 – 30).

OHLASOVATELIA RADOSTI A NÁDEJE

Výborný náčrt duchovnosti pre dnešný svet ponúka pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium. Odporúčam pozorne si ju prečítať. Cirkev je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ľudí ku Kristovi cez radosť evanjelia.

Ako kresťania nie sme v prvom rade strážcovia morálky, ale predovšetkým ohlasovatelia radosti a nádeje pre svet. Aj v dnešnom svete sú ľudia hladní po Bohu, túžia po duchovne. Máme vznešené poslanie prinášať Boha celému svetu.

Aj dnes sa dá pristupovať k sviatostiam, dá sa čítať Božie slovo a meditovať nad ním, môžeme adorovať Krista v Eucharistii, môžeme sa sami i v spoločenstve modliť, môžeme ešte mnoho iných duchovných aktivít. Len si všetku tú lásku, ktorú načerpáme, nenechávajme iba pre seba.

Kristus túži, aby sme ho prinášali všetkým. Odložme strach z budúcnosti a neplačme za minulosťou, ale žime pre prítomnosť. Na záver opäť použijem slová Antona Srholca: „My sa dnes musíme usmievať na všetkých, nielen na tých, ktorí s nami ešte chodia, ale aj na tých, ktorí sú od Cirkvi vzdialení.“