Túžba po Bohu vpísaná do našich sŕdc

Vhľadaní šťastia však ľudské srdce nikdy nie je ponechané samo na seba. Mnohorakým spôsobom mu prichádza na pomoc ten, ktorý ho stvoril a ktorý ho pozná lepšie, ako ono pozná samo seba.

Boh nás hľadá a pýta sa Ľudské dejiny sú dejinami hľadajúceho srdca, ktoré je hľadané Bohom. On vychádza v ústrety človeku už od počiatku stvorenia. Všimli ste si, aká je vôbec prvá otázka, ktorú podľa Biblie položil Boh človeku po jeho stvorení? Je veľmi krátka: „Kde si?“ (Gn 3,9).

Keď Adam, prvý človek, v rajskej záhrade zhrešil, Boh ho nezavrhol, ale vyšiel mu v ústrety otázkou. Človek odvetil: „Nuž bál som sa, lebo som nahý, a preto som sa skryl“ (Gn 3, 10).

Po prvom hriechu sa človek začal pred Bohom skrývať. Boh na túto drámu spôsobenú hriechom pristúpil a vybral sa ukrývajúceho sa človeka hľadať. Ako? Tak, že si vzal ľudské telo, stal sa človekom a prišiel žiť medzi tých, ktorých hľadal. Aj ako vtelený Boh pokračoval v kladení otázok.

„Prečo ste ma hľadali?“ (Lk 2, 49) bola vôbec prvá otázka už vteleného Slova, ktorá zaznela z Ježišových úst v Jeruzalemskom chráme. Pri ďalšej zlomovej udalosti, na začiatku verejného účinkovania, po krste v rieke Jordán, zarezonovala z Ježišových úst podobná otázka: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38).

A po zlomovej udalosti zmŕtvychvstania, v inej záhrade, než bola tá rajská, začujeme vteleného Boha povedať: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (Jn 20, 15). V týchto Božích otázkach, ktoré zazneli v podstatných udalostiach dejín spásy, sú ukryté mnohé odpovede na ľudské otázky o zmysle života.

Boh neúnavne hľadá človeka; tak ako kupec, ktorý robí všetko preto, aby našiel veľmi cennú perlu (porov. Mt 13, 46). Preto môžeme povedať, že človek je omnoho viac hľadaný Bohom ako hľadajúci Boha.

No nielen to! Sám Boh opakovane vyslovuje pred človekom vyrušujúcu, bytostnú otázku: Čo vo svojom živote skutočne hľadáš, po čom túžiš? Koho naozaj nasleduješ? Boh kladie otázky, na ktoré je aj odpoveďou. Preto bola do ľudského srdca vpísaná túžba po správnej odpovedi, túžba po Bohu.

STVORENÝ NA BOŽÍ OBRAZ

Táto túžba človeka po Bohu je spojená s jeho stvorením. Viacerí cirkevní otcovia opisovali akt stvorenia ako okamih, pri ktorom Boh povolal človeka k bytiu intímnym spôsobom – bozkom.

Človek má tak v rámci stvorenia výnimočné postavenie. Je jediným tvorom na zemi, ktorého Boh stvoril pre seba; všetko ostatné bolo stvorené pre človeka (porov. KKC 358).

Hlboká intimita medzi Bohom a človekom sa zjavuje aj v tom, že človek bol stvorený ako imago Dei, Boží obraz: človek je bytosť obdarená rozumom, slobodnou vôľou a otvorenosťou pre vzťahy s inými, pre spoločenstvo.

Boží obraz v človeku je totiž obrazom trojjediného Boha. Práve toto stvorenie na Boží obraz a pre Boha je základom toho, že do srdca človeka je vpísaná túžba po Bohu.

Človek, obdarený rozumom a slobodnou vôľou, túži hľadať a nachádzať pravdu, túži po láske, túži dosiahnuť šťastie. Táto túžba je hlboko vpísaná do jeho ľudskej prirodzenosti. A v tejto túžbe dokáže dospieť až k poznaniu, že za stvorením sa „ukrýva“ jeho Stvoriteľ, dokonalá bytosť (porov. Rim 1, 19 – 20).

NADPRIRODZENÁ TÚŽBA

Podnietený týmto poznaním túži hľadajúci človek poznať toho tajomného existujúceho Stvoriteľa. No tu čisto ľudské poznanie a túženie narazí na svoje limity a s údivom sa zastaví pred priepasťou tajomstva; naša prirodzená túžba po poznaní Stvoriteľa nás neprevedie ďalej.

Na uskutočnenie ďalšieho kroku je potrebná nadprirodzená pomoc. Len dar viery, ktorá prijíma slová Zjavenia, kvalitatívne rozšíri, predĺži a prehĺbi našu túžbu po Bohu, ktorého zrazu vidíme v inej perspektíve – ako milujúceho Otca, Vykupiteľa, Dobrého pastiera, Posvätiteľa, trojjediného Boha, ktorý človeku ponúka účasť na svojom božskom živote.

Len vďaka prijatej milosti sa spôsob, akým človek túži, posunie na inú, nadprirodzenú úroveň, a objekt, po ktorom človek túži, je poznaný v inom, jasnejšom, nadprirodzenom svetle.

Boh prichádza človeku na pomoc svojou milosťou, aby v ňom človek spoznal a našiel dokonalé šťastie, definitívnu odpoveď na všetky svoje otázky. Človek, imago Dei, je skutočne otvorený pre nadprirodzeno, ktoré sa v ňom ako v obraze odráža.

Túžba človeka po šťastí, ktorú svojimi silami môže naplniť len v istej primeranej miere, môže byť akýmkoľvek stvorením naplnená len čiastočne. Naplno rozvinúť potenciál tejto túžby a naplniť ju v maximálnej možnej miere dokáže len autor tohto obrazu – Boh.

Len Boh, prichádzajúc človeku na pomoc svojou milosťou, môže naplniť v prehojnej miere túžbu po šťastí, ktorú do človeka vpísal. Len on ju môže naplniť ako konečný cieľ.

ČLOVEK PUTUJÚCI

Túžba po Bohu vpísaná do srdca človeka zďaleka neznamená, že človek automaticky putuje smerom k Bohu. Je mnoho vecí, ktoré ho na tejto jeho životnej púti môžu vyrušiť či dokonca zastaviť: ľahostajnosť k pravde, ustarostenosť o majetok, presvedčenie, že zlo vo svete bude mať vždy navrch, náboženská nevedomosť, zlý príklad veriacich...

Napriek týmto prekážkam Boh neustále pozýva človeka, a to aj cez vpísanú túžbu po ňom samom, ku každodennému hľadaniu šťastia a pravdy. Ale je potrebné, aby človek do tohto hľadania vložil všetko svoje rozumové úsilie, dobrú vôľu či úprimnosť srdca.

Túžba po Bohu vpísaná do ľudského srdca tak človeku neustále pripomína, že je homo viator – človek putujúci. Život človeka je púť, často neľahká a namáhavá. Je prirodzené, ak počas tejto púte hľadá človek odpočinok, nejaké miesta, kde by si mohol oddýchnuť.

Niektorí ich nachádzajú v hriechu, ktorý však ponúka odpočinok len zdanlivo. Za pozlátkou hriechu sa totiž vždy skrýva niečo iné, len nie odpočinok. Hriech v konečnom dôsledku človeka unaví, odradí od hľadania Boha.

Niektorí zasa nachádzajú miesta odpočinku pri dobrých veciach, na dobrých miestach: v rodine, v manželstve, pri deťoch, v priateľstve, v práci, na túrach, na horách... Je to prirodzené, no naša každodenná skúsenosť nám aj tak hovorí, že všetky konečné dobrá majú v sebe určitú horkosť.

Rodinné vzťahy či priateľstvá nám pomerne často dajú zabrať, práca zasa dokáže človeka ubíjať... Svätý Augustín preto pripomína, že Boh nám dáva okúsiť horkosť aj tých najmenších dobier, aby nás učil milovať dobrá veľké – aby sa pútnikovi na ceste do vlasti nezapáčilo väčšmi v hostinci než vo svojom dome.

Konečné dobrá sú tak hostincami na našej životnej púti. Je dobré sa v nich zdržať, no ich horkosť nám neustále pripomína, že sme neboli stvorení pre ne, ale pre niečo vyššie, pre Boha. Božia náruč je cieľom našej púte, náš domov. Tam smeruje homo viator! To má človek hlboko vryté do svojho srdca.

NECH BOH ODPOČÍVA V NAŠOM SRDCI

Na záver by som rád zdôraznil ešte jednu myšlienku. Viacerí cirkevní otcovia uvažovali nad tým, prečo si Boh pri diele stvorenia oddýchol až na siedmy deň. A došli k presvedčeniu, že až po stvorení človeka si Boh mal kde oddýchnuť: v srdci človeka.

Boh túži prebývať v srdci každého človeka, Boh túži po odpočinku v ľudskom srdci. Túžba po Bohu vpísaná do srdca človeka je tak akoby odrazom Božej túžby po človeku.

Boh totiž vie, že v konečnom dôsledku iba on sám dokáže ľudské srdce, ktoré je ako bezodná priepasť plná túžob, naplniť nadmieru a premeniť na zasľúbenú zem.

A naše srdce by malo vedieť, že sv. Augustín mal skutočne pravdu, keď vyznal o Bohu: „Stvoril si nás pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“