Verím je vyjadrenie nového smerovania

Vstaroveku sa tesne pred udelením sviatosti krstu pýtali kandidáta: „Veríš v Boha, Otca všemohúceho? Veríš v Ježiša Krista, Syna Božieho? Veríš v Ducha Svätého?“

Na každú z týchto otázok odpovedal katechumen „verím“ a potom bol pokrstený. Išlo teda o vyjadrenie obrátenia a nového životného smerovania, odlišného od doterajšieho.

Veriť jednoducho znamená rozhodnúť sa deň čo deň pre nový spôsob života. Je to osobný, slobodný postoj, ktorým vstupujeme do vzťahu s Ježišom na spoločnej ceste k Bohu Otcovi.

ZAPADNÚŤ DO SEBA

Zvolanie „verím“ otvára Vyznanie viery, ktoré je súčasťou každej nedeľnej svätej omše a liturgickej slávnosti. Zaznieva aj pri rôznych modlitbách alebo pobožnostiach (posvätný ruženec, Korunka Božieho milosrdenstva a podobne).

Zakaždým ide o obnovu našich krstných záväzkov žiť v tomto svete ako Pánovi učeníci. Vyznanie je vždy osobný úkon, preto sa robí v jednotnom čísle.

Môžeme o svojej viere vydávať svedectvo pred inými, hovoriť o vlastnej ceste viery, prosiť o dar viery pre druhých, ale nemôžeme veriť za iného človeka, lebo viera je osobné stretnutie človeka s Bohom.

Celé Vyznanie viery sa v Rímskokatolíckej cirkvi nazýva jedným slovom Symbolum z gréckeho slovesa symbállein, čo doslova znamená „zapadnúť do seba“.

Dve do seba zapadajúce časti pečate, prsteňa, prípadne tabuľky, boli rozpoznávajúcim znamením hodnovernosti – autentickosti osoby, ktorá vlastnila danú časť. V doplnení s iným vytvára vzájomný vzťah.

SPOLOČNÉ SMEROVANIE

Preto Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. vo svojej knihe Úvod do kresťanstva zdôrazňuje, že každý človek má v rukách vieru len ako neúplný, odlomený kúsok. Svoju jednotu a plnosť môže nájsť iba v spolužití s inými. Keď teda vyrieknem „verím“, zaraďujem sa do spoločenstva veriacich, ktorí vyznávajú tú istú vieru.

Aj samotná Cirkev vlastní len prelomenú časť a uskutočňuje vieru iba v spoločnom nasmerovaní na Boha, v ktorom dosahuje svoju jednotu. Svätý Otec František nás hlboko biblickým spôsobom vyzýva chápať Cirkev v jej synodalite, to znamená v spoločnom kráčaní.

Keď z mojich pier zaznie „verím“, hlásim sa k putujúcej Cirkvi, ktorá ako spoločenstvo kráča cestou a žije Kristovo evanjelium v službe Bohu a druhým ľuďom, ba celému stvoreniu.

Kardinál Walter Kasper v Úvode do viery pripomína, že sú to dejiny, v ktorých sa striedajú veľké epochy s dobami, keď hrozí nebezpečenstvo straty všetkého v povrchnosti.

Cirkev je dejinná, putujúca, hľadajúca, bojujúca... Je to Cirkev svätcov a hriešnikov... Musí byť stále vedená Duchom Svätým do pravdy Kristovho evanjelia.

DÔVERA V BOŽIU MOC

Povedať „verím“ znamená vstúpiť do vzájomného vzťahu. Výstižne to ilustruje evanjeliový príbeh, v ktorom otec posadnutého syna na námietku Ježiša: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí,“ vykríkne: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 23 – 24).

Je to celá otcova existencia, ktorou sa obracia k Božiemu Synovi. Nejde teda o odriekanie poučiek. Zakaždým, keď povieme „verím“, zaväzujeme sa žiť v tomto svete ako kresťania, ktorí prijali Ježiša Krista ako Božieho Syna, Pána a nášho brata na spoločnej ceste k Bohu Otcovi.

Najbližší hebrejský výraz slovenskému termínu verím vyjadruje hebrejské sloveso aman, ktoré má však viacero vzájomne súvisiacich významov: dôverovať, zachovávať vernosť, pevne sa postaviť na niečo, spoľahnúť sa.

Z tohto hebrejského slova pochádza aj známy výraz amen, ktorý zakončuje naše modlitby a uzatvára aj samotné Vyznanie viery. Bolo by nesprávne chápať slovo amen v zmysle koniec, ako bezvýchodiskovosť situácie („už je s ním amen“).

Človek svojím amen odpovedá na zámer, ktorý mu zjavuje Boh. Je to dôvera, ktorá sa spolieha na osobu, ku ktorej sa obracia. Vierou v Boha človek dostáva pevný základ, na ktorý položí svoj život.

DÔVERA V BOŽIE SLOVO

Pápež Benedikt XVI. uvádza: „Zmysel, ktorý si človek vytvoril sám, v konečnom dôsledku nie je žiadnym zmyslom. Zmysel, to znamená pôda, na ktorej môže celá naša existencia stáť a žiť, sa nedá vytvoriť, možno ho iba prijať.“

Príkladom par excellence biblického postoja viery je starozákonný Abrahám. Keď sa stal dospelým mužom, počul zvláštne pozvanie: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním“ (Gn 12, 1 – 2).

Abrahám vedel, že hlas, ktorý počuje, je od Boha. Vedel, že mu treba dôverovať a jednoducho vyraziť na cestu. Cítil sa neistý, pretože musel opustiť miesto, ktoré dobre poznal.

Šiel a nebol sklamaný. Dal sa viesť Bohom, preto sa mu hovorí „otec viery“. Abrahám predstavuje tých, ktorí sa na ceste životom spoliehajú na Boha a jeho slovo.

SLOBODNÉ VERÍM

Dôležitou starozákonnou etapou je zmluva, ktorú Boh uzatvoril prostredníctvom Mojžiša s izraelským národom na vrchu Sinaj. Boh žiadal národ, aby dôveroval slovu, ktoré mu zjavil. Všetko však záviselo od slobodného „verím“ vyvoleného národa, ktorým odpovedal na Božiu ponuku.

Prostredníctvom prorokov Boh požadoval osobný a slobodný postoj a angažovanosť každého jednotlivca, nie skrývanie sa za „kolektívnu“ vieru. Na otázku o svojej viere izraelský národ rozpovedal dejiny, v ktorých okúsil Božiu blízkosť a riadenie.

Boh vstúpil konkrétnym spôsobom do života praotcov, preto sa nazýva Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba. Bol prítomný vo vyvolenom národe, keď pod vedením Mojžiša ho vyslobodil z egyptského otroctva. Preto zaznieva vyznanie: „Boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta.“

Starozákonným krédom dejín spásy je text v Knihe Deuteronómium (porov. Dt 26, 5 – 10). V skúsenosti vlastných dejín Izrael vyznával, kto je Boh. Túto skúsenosť zhrnul v základnom vyznaní „Pán je náš Boh a my sme jeho ľud“ (Ž 100, 3).

POSTOJ VIERY

V textoch Nového zákona výraz verím vyjadruje grécke sloveso pistéuo. Jeho význam ide v línii starozákonného výrazu aman a znamená vložiť svoju dôveru, byť presvedčený, zveriť sa. Viera v Boha Otca a viera v Ježiša Krista sú na rovnakej úrovni.

Boh, ktorý konal v osobách a príbehoch Starého zákona, teraz koná v osobe Ježiša z Nazareta. Boh prostredníctvom vtelenia a narodenia svojho Syna v konkrétnom čase, priestore, národe a konkrétnej ľudskej matke zostáva dejinný.

Ježiš Kristus ohlasuje túto Božiu blízkosť, o ktorej hovorili starozákonné texty. Prináša aj radikálne nové posolstvo. Požaduje postoj viery od tých, ktorí k nemu prichádzajú. Dvoch slepcov, ktorí prosia Ježiša o navrátenie zraku, sa Kristus pýta: „Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9, 28).

Po ich kladnej odpovedi dodal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili“ (Mt 9, 29). V podobnom duchu vo viacerých evanjeliových úryvkoch nájdeme Kristovo uistenie: „Tvoja viera ťa zachránila“ (porov. Mk 5, 34; Lk 7, 50; 18, 42).

Pre tieto biblické postavy to znamenalo položiť zmysel svojho života na základ, ktorým je osoba Božieho Syna. Toto zostáva platné aj pre nás. Vierou totiž vytvárame priestor pre Boha.

Poveľkonočné spoločenstvo Ježišových učeníkov pokračuje v tejto kristocentrickej požiadavke viery vyznaniami: „Ježiš je Pán“ (Rim 10, 9; 1 Kor 12, 3); „Ježiš je Boží Syn“ (1 Jn 4, 15) a najmä „Boh Ježiša vzkriesil z mŕtvych“, o čom hovorí jedno z najväčších novozákonných vyznaní viery (porov. 1 Kor 15, 3 – 5).

DIALÓG SO STVORITEĽOM

Hoci neraz počujeme slová: „Pomodlime sa Verím v Boha“, samotné Vyznanie viery nie je modlitba! V krátkych zvolaniach je zhrnutá skúsenosť, v ktorej Cirkev vyznáva, čo Boh už urobil, stále koná a ešte pripravil pre každého z nás.

Kto vysloví „verím“, vyznáva, že v premenách času je Boh stále prítomný a konajúci. Dejiny pritom nezostávajú niečím vonkajším, čo človek usporiadal do akejsi časovej priamky po sebe idúcich udalostí.

Nemôžeme jednoducho utiecť z dejín ako nestranný pozorovateľ. Boh skutočne vstúpil do našich konkrétnych dejín, dokonca ich prijal a vykúpil. Naším „verím“ sa hlásime k tomuto dejinnému dialógu Boha s človekom a stávame sa jeho súčasťou.