Mladý muž s obyčajnými snami

Narodil sa krátko po začiatku nového milénia, keď v Južnej Afrike zúrila pandémia aidsu. Vírusom sa nakazila aj jeho mama a Given, ktorý sa o ňu staral, hoci nemal ani sedem rokov, sa od nej nakazil.

„Mama zomrela krátko po tom, ako sa narodila moja sestra Berta. Sociálni pracovníci nás oboch odviezli do Centra sv. Jána v Barbertone. Sestra nebola pozitívna a adoptovala si ju žena menom Patrícia,“ začína rozprávať svoj životný príbeh Given. Centrum sv. Jána viedli v tom čase školské sestry sv. Františka. Starali sa o chorých a zomierajúcich na aids.

„Ten týždeň, keď prišli do misie Given a Berta, bol veľmi náročný, veľa sa umieralo, pacienti a hlavne deti boli v zlom stave. Okrem aidsu mali tuberkulózu, boli podvyživené a zanedbané. A my sme mohli urobiť tak málo,“ spomína na neľahké obdobie slovenská misionárka Františka Olexová, OSF (72), ktorá v Južnej Afrike pôsobila 25 rokov.

ZAČÍNA SA CHLEBOM

„Pred kuchyňou centra som videla sedieť chlapčeka. Mal tvár dospelého, uboleného a apatického človeka. Na otázky neodpovedal. V Afrike sa rozhovor, zvlášť s deťmi, začína vždy kusom chleba, no chlapec sa ho ani nedotkol.“

Postupne sa však ľady roztopili a Given si kúsok vzal. „Záver jeho lekárskej správy bol jednoznačný: Má šancu žiť niekoľko dní alebo týždňov, postarajte sa oňho, prosím.“ Sestry v misii si uvedomovali, že toto konštatovanie je pravdivé, no rozhodli sa pre zúbožené chlapča urobiť všetko, čo bolo v ich silách.

„Ešte sme síce nemali antiretrovirotiká, ale mali sme už veľa skúseností. Vedeli sme, že tieto deti potrebujú predovšetkým dobrú stravu, kamarátov a ľudí, ktorí ich majú radi. Ich stav sa napriek aidsu často mnohonásobne zlepšil a mohli žiť šťastne, aj keď len krátko.“

„V centre sme sa dozvedeli o víruse, ktorý prúdi v našej krvi, a naučili sme sa, ako sa postarať o to, aby nepremohol naše telo a nestal sa pre nás nebezpečným. Tiež nám pomohli vyrovnať sa s tým, že nás druhí odsúdia,“ hovorí bez okolkov Given a priznáva, že aj jeho ľudia odsudzovali a diskriminovali. „Napokon som sa so svojím osudom vyrovnal a rozhodol som sa vzdelávať, aby som bol svedectvom pre tých, ktorí žijú s vírusom.“

Given študuje elektrotechniku a v tomto odbore chce priniesť aj niečo pre svoju krajinu. Snímka: archív Givena Ngomane a Františky Olexovej

ZA SVOJÍM CIEĽOM

V centre si Given našiel kamarátov. „Navzájom sme si hovorili o svojich snoch a o tom, čím chceme byť, keď vyrastieme. Sestry ma s láskou viedli k štúdiu a s hrdosťou môžem povedať, že môj sen o štúdiu elektrotechniky by sa bez nich neuskutočnil.“

Keď mal 18 rokov, musel centrum opustiť. Život mimo centra bol naozaj ťažký. Býval s bratmi a sestrou, starala sa o nich teta, ktorá na ulici predávala ovocie a zeleninu.

„Vždy nám dala najesť aj z toho mála, ktoré mala. Žiaľ, moja teta zomrela, keď som sa chystal na vysokú školu, a tak som sa musel naučiť stáť na vlastných nohách.“ Given si hľadal rozličné brigády a začal opravovať mobilné telefóny.

„Študujem vo dne v noci, pretože viem, že jediným kľúčom k úspechu je vzdelanie. Vybral som si odbor elektrotechniky, keďže v Južnej Afrike máme problém s elektrinou a rád by som pomohol pri jeho riešení.“

„Pre ľudí s touto diagnózou je najdôležitejšie, aby dobre a kvalitne jedli,“ vysvetľuje sestra Františka. Misia sestier sa v Južnej Afrike síce skončila, no ich záujem o deti neutícha. Aj preto misionárka hľadala spôsob, ako podporiť usilovného a talentovaného študenta.

Keďže Given osobne poznal Danicu Olexovú, ktorá v roku 2019 zahynula pri leteckom nešťastí v Etiópii, obrátil sa na Nadáciu Danice Olexovej – Baboon, založenú na jej pamiatku.

„Danica bola pre mňa veľkou inšpiráciou, mnohým ľuďom pomohla. Videl som jej službu na vlastné oči a tiež chcem byť služobníkom dobra a pomáhať druhým,“ napísal.

PODNIKAVÝ ELEKTROTECHNIK

Nadácia mu poskytla malé štipendium, vďaka ktorému sa mu ľahšie študuje a školské výsledky dokazujú, že jeho nezlomné úsilie prináša svoje ovocie. Keďže začal na internáte úspešne opravovať mobilné telefóny, prihlásil sa do súťaže malých živnostníkov a skončil na druhom mieste.

Získal tak ďalšiu podporu vo svojom štúdiu a teraz programuje webovú stránku, ktorá pomôže študentom v hľadaní ubytovania. „Môj príbeh je o chlapcovi, ktorý sa snaží vyťažiť zo seba to najlepšie a ktorý chce, aby jeho rodina už nikdy netrpela hladom. Študujem pre lepšiu budúcnosť a preto, aby som mohol byť živiteľom rodiny.“