Šťastný pri ryži a fazuli

Na začiatku to bol detský sen. Teraz ho naplno žije. Daniel Cehuľa (38) pôsobí rok a trištvrte v kenskom meste Malindi, kde koordinuje vzdelávací projekt pre deti.
Martina Grochálová 16.06.2023
Šťastný pri ryži a fazuli

Daniel Cehuľa sa v Keni cíti ako ryba vo vode. Snímka: Martina Grochálová

„Páči sa mi jednoduchosť, s akou tu ľudia žijú. Keď idú do obchodu, aby si kúpili tričko, tak si kúpia tričko. Neriešia značku, prestíž, ale svoju potrebu,“ prezrádza Daniel Cehuľa pravý dôvod, prečo sa v Keni cíti tak dobre.

Do Malindi na kenskom pobreží prišiel v roku 2021 na pol roka ako dobrovoľník, no vrátil sa a pôsobí ako koordinátor vzdelávacieho projektu Ushirikiano v dedinke Msabaha.

„Podporujeme deti, aby mohli študovať. V Keni sa platia školské poplatky, preto mnohé deti zostávajú doma alebo chodia do školy s prestávkami. Tak je bežné, že na základnú chodí aj 19-ročný žiak,“ vysvetľuje rodák z Hradiska neďaleko Kežmarku. V súčasnosti je do projektu slovenských darcov zapojených 131 detí.

OTEC IM CHÝBA

Pri otázke, čo konkrétne robí, sa Daniel zasmeje. „Som tu mama, otec, kamarát, brat, sestra. No asi najviac som otec, hlavne pre chlapcov tínedžerov. Mnohí pochádzajú z rozpadnutých rodín a otec im chýba.“

Svoje poslanie nevidí len v tom, že splní pracovné úlohy a popoludní vypne počítač. Pomocnú ruku je ochotný podať v ktorejkoľvek chvíli.

„Nedávno mi jedna rodina zavolala o pol tretej v noci, že ich dieťa spadlo a poranilo si chrbticu. Tak som zobral auto a zaviezol som ho do nemocnice.“

ŠTYRI FARBY PIESKU

O Afrike počul Daniel prvý raz, keď ako dieťa koledoval. „Chcel som tam ísť, ale vlastne som preto nič nerobil.“

Na Slovensku pracoval ako čašník a až v roku 2019 sa začal starať o to, aby jeho túžba získala reálne kontúry. Podal si viaceré žiadosti, a hoci ho vybrali do dobrovoľníckeho programu, pre pandémiu nemohol nikam ísť.

Až začiatkom septembra 2021 sa dozvedel, že pôjde do Kene a na prípravu má jedenásť dní. „Keďže ma na Slovensku nič neviazalo, zbalil som sa a išiel.“

V Malindi, kde Daniel býva, pristál v roku 1498 Vasco da Gama so svojou flotilou a dodnes ho pripomína stĺp na brehu Indického oceána. Prevažne moslimské mesto žije najmä z turizmu.

„Sú tu štyri farby piesku. Aj na malom úseku sa strieda čierny, hnedý, zlatý a biely piesok. Niečo podobné som ešte nikde inde nevidel.“

Ushirikiano znamená spolupráca. Vzdelávací projekt s týmto názvom umožňuje, aby aj najchudobnejšie deti chodili do školy. Snímka: Martina Grochálová

BEZ ELEKTRINY, BEZ VODY

Mesto je rušné, plné Talianov. Jediným pravidlom na ceste, kde sa stretávajú autá, motorky, zvieratá i ľudia, je právo silnejšieho.

„V obchode kúpite všetko, čo potrebujete, v byte mám tečúcu vodu i elektrinu. Elektrina síce často vypadáva a voda netečie, ale na to som si zvykol.“

Naposledy bol bez tečúcej vody 38 dní. „Nedávno som šiel s dievčatkom, ktoré má epilepsiu, na vyšetrenie EEG, no práve vypadla elektrina, tak sme sa museli vrátiť. Takéto situácie sú úplne bežné.“

Celkom iný svet je v jeho pôsobisku. Dedinka Msabaha leží asi desať kilometrov od Malindi, ale ľudia tam žijú v hlinených domčekoch so slamenou strechou.

Ak je poškodená, v období dažďov sa rozpadáva celý dom. Ľudia často nemajú prístup k pitnej vode – chodia po ňu do studne, no neraz je slaná.

DOMČEKY NA ŽIVOT

Prostredníctvom známych robí Daniel zbierku na nové domy pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Samozrejme, prispieva aj sám.

„Premýšľal som, čo ľudia potrebujú najviac. Keď nemajú jedlo, je to ťažké, ale nezomrú. Keď im však začne zatekať do domu, je to nepredstaviteľné. Niektoré rodiny celú noc nespia, ale stoja na tom mieste v dome, kde neprší.“

Cena jedného hlineného domčeka s novou strechou je približne tisíc eur, niekedy stačí opraviť len strechu. Doteraz si tamojší obyvatelia s jeho podporou postavili štyri domčeky a opravili štyri strechy.

BYŤ PRI ĽUĎOCH

Komu poskytnúť pomoc, či už vo vzdelávacom projekte, alebo s novým domčekom, nie je jednoduchá otázka.

„Pomáha mi v tom Jimmy, ktorý miestnych ľudí pozná a hlavne hovorí ich jazykom.“ Swahilčina, ale aj jazyk giriama, ktorým sa hovorí na pobreží, je totiž pre Daniela asi najväčší problém.

Štyridsiatnik James Kazungu Katana pomáha v projekte Ushirikiano od úplného začiatku v roku 2011. „Vyberáme veľmi chudobné rodiny alebo deti choré na aids a HIV.“

Daniel Cehuľa nemá veľké očakávania či ideály o tom, ako treba zachraňovať svet. Stačí mu byť pri ľuďoch, ku ktorým bol poslaný.

„Kúpiť si tu môžem prakticky čokoľvek, nemusím hladovať. No som šťastný pri ryži a fazuli. Mám rád tie obyčajné večery v tme, kde sú všetci len tak spolu.“