Uganda bola láska na prvý pobyt

Dlhodobo žijete v Ugande, ako sa v tejto krajine cítite?

Uganda sa za tie roky stala mojím druhým domovom. Adoptovala som si tam svojho synčeka, ktorý mi spolu s miestnymi kolegami a priateľmi výrazne dotvára pocit druhého domova. Bez ružových okuliarov však musím dodať, že niekedy je veľmi náročné zniesť veľký emočný tlak, rozdielnosť kultúr a zodpovednosť za beh organizácie.

Plánovali ste od začiatku zostať tak dlho? Čo vás ovplyvnilo?

Do Ugandy som prvý raz prišla v roku 2010 na tri mesiace. Bola to „láska na prvý pobyt“ a ostala som doteraz. Ako lekárku a ako človeka ma ohúrila potreba pomoci v zdravotníckej i sociálnej sfére.

S podstatne menšími finančnými i ľudskými zdrojmi sme schopní spraviť veľa; oveľa viac ako v Európe. Baví a napĺňa ma práca s naším miestnym tímom, mám rada tamojších ľudí a krajinu.

Prečo je podľa vás dôležité pomáhať práve v Ugande?

Keď porovnám tunajšiu situáciu so situáciou na Slovensku či v Európe, vnímam potrebu pomoci oveľa silnejšie. Rýchly nárast populácie, vysoká priemerná pôrodnosť, nedostatočná zdravotná starostlivosť a osveta, vysoký výskyt infekčných i neinfekčných chronických ochorení či spoplatnené školstvo sú asi hlavné faktory, ktoré v Ugande prispievajú k vysokej chudobe a nepriaznivej situácii.

O koľko detí sa Slováci cez projekt Adopcia na diaľku starajú vo vašom centre a ako to ovplyvňuje životy týchto detí?

Aktuálne v  spolupráci s  Adopciou na diaľku v organizácii Health Initiatives Association (HIA) podporujeme 1 350 detí vo vzdelávaní na rôznej úrovni. Už trojročné deti chodia do materskej školy v uniforme a precvičujú rátanie a písmenká.

V našom centre sme veľmi vnímali nižšie šance na vzdelávanie u chronicky chorých detí alebo detí chorých rodičov. Keď je v rodine sedem detí a opatrovník vie zarobiť na školné len pre tri z nich, prioritu majú zdraví chlapci. Aj preto máme do projektu Adopcia na diaľku zaradených práve veľa „chorých“ detí, ktoré by ináč šancu nedostali.

Lekárka Barbora Šilhárová so synčekom Miškom. Snímka: archív SKCH

Aký je váš šťastný príbeh dieťaťa z Ugandy?

HIV pozitívna tínedžerka, sirota žijúca u tety, ktorá jej dávala najavo, že je len na príťaž. Do školy chodila iba po tretiu triedu základnej školy. Vďaka Adopcii na diaľku dostala šancu vrátiť sa do školských lavíc. Bolo to pre ňu ťažké, lebo ako 17-ročná bola v triede s deväťročnými.

Po zopakovaní písania a základných počtov sme ju dali k jednej krajčírke, kde sa za dva roky vyučila remeslu. Teraz si na seba zarába sama a pomáha aj svojmu mladšiemu bratovi so školskými poplatkami. Naďalej k nám chodí na predpis liečby a pravidelné kontroly.

Ak niekto rozmýšľa, či sa zapojí do projektu, prečo by to mal urobiť?

Rôzne teórie hovoria o tom, že začarovaný kruh chudoby treba prelomiť investíciou do zdravia a vzdelávania. Práve tieto dva komponenty u nás v centre HIA spájame. Viem, že aj na Slovensku všetko zdražuje a situácia nie je dobrá.

No títo ľudia majú naozaj málo, podstatne menej ako my a potrebujú našu pomoc. Mesačným príspevkom a investíciou do vzdelania detí im dávame šancu na lepšiu budúcnosť. Výška príspevku nie je taká vysoká, aby ovplyvnila rodinný rozpočet.