Diplomat svetového formátu

Kedy ste sa s arcibiskupom Jánom Bukovským stretli prvý raz?

Do Moskvy pricestoval pán nuncius koncom roku 1994. V tom čase som už rok a pol pracoval po boku vtedajšieho veľvyslanca Romana Paldana na slovenskom veľvyslanectve.

Ako na vás zapôsobil?

Hneď prvé stretnutie bolo veľmi srdečné. Jeho správanie bolo milé a príjemné. Svoju pozitívnu náladu prenášal i na ľudí, s ktorými sa stretol. Aj po dlhých desaťročiach života v zahraničí stále hovoril krásnou slovenčinou, sem-tam okorenenou záhoráckym nárečím.

Ako sa u neho prelínal vysoký diplomatický post s duchovným povolaním?

Pre nás bol studnicou poznania a vysokej diplomacie. Rozhovory s ním boli nesmierne zaujímavé a poučné. Hoci sme plne rešpektovali jeho vysoké postavenie cirkevného preláta, zároveň bol pre nás skutočný verbista – veľmi prístupný duchovný otec. V úzkom kruhu sme ho oslovovali „páterko“.

Zostali ste v kontakte, aj keď odišiel na zaslúžený odpočinok?

Áno, keď odišiel do dôchodku, navštevoval som ho spolu s rodinou v jeho rodnej Cerovej i v rakúskom Mödlingu. Spoločne s veľvyslancom Romanom Paldanom sme ho odprevadili aj na jeho poslednej ceste na nitrianskej Kalvárii. Vždy sa tam rád vraciam, aby som nabral duchovné sily v kostole nad jeho hrobom.

Čo by ste vyzdvihli z jeho bohatých diplomatických skúseností?

Nuncius Bukovský sa veľmi dobre vyznal v  slovenských reáliách, veď dlhých sedemnásť rokov pred prvým diplomatickým postom v Rumunsku pracoval vo Vatikáne na úseku vzťahov s krajinami socialistického bloku.

Bol v pozadí rokovaní o  zriadení Slovenskej cirkevnej provincie a  získania štátneho súhlasu na vymenovanie slovenských biskupov. Osobne poznal vari všetkých slovenských kňazov.

Pre mňa bolo zaujímavé, ako pozitívne hovoril o  rokovaniach s  vtedajším ministrom kultúry, básnikom Miroslavom Válkom, ktorý v tom čase riadil v slovenskej vláde cirkevné veci. Vážil si ho, hoci bol v rokovaniach jeho oponentom.

Ako nuncius v Rusku nemal jednoduché postavenie, no náročné poslanie zvládal s bravúrou.

Rovnako ako jeho predchodca Francesco Colasuonno bol vtedy pre ruskú stranu len „predstaviteľom“ Svätej stolice, ktorú vnímali viac ako medzinárodnú organizáciu než štát. Plné diplomatické styky medzi Svätou stolicou a Ruskou federáciou na úrovni nunciatúry sa ustanovili až v roku 2009.

Samozrejme, aj v  tejto pozícii a s osobnou hodnosťou apoštolského nuncia rovnako plnil funkcie veľvyslanca. Počas jeho pôsobenia sa obnovilo mnoho katolíckych farností po celom Rusku, zrekonštruovala sa moskovská katedrála a boli vysvätení dvaja noví biskupi. Tiež sa sídlo nunciatúry presťahovalo do súčasných dôstojných priestorov.

Ján Bukovský, SVD (vlastným menom Ján Fukna), sa narodil 18. januára 1924 v Cerovej, okres Senica. Bol členom Spoločnosti Božieho Slova. V roku 1947 ho predstavení poslali na štúdiá do USA. Kňazskú vysviacku prijal 3. decembra 1950 v americkom Techny. Koncom 60. rokov sa stal generálnym radcom a admonitorom Spoločnosti Božieho Slova v Ríme. Pracoval aj ako tlmočník pri rokovaniach Svätej stolice s vládou Československej socialistickej republiky. Biskupskú vysviacku prijal 13. októbra 1990 v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Bol titulárnym arcibiskupom tabaltským. Pápež Ján Pavol II. ho 18. augusta 1990 vymenoval za apoštolského nuncia v Rumunsku a 20. decembra 1994 za prvého apoštolského nuncia v Ruskej federácii, kde pôsobil do roku 2000. Zomrel 18. decembra 2010 v Techny. Pochovali ho 3. januára 2011 v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre. Snímka: archív Ľubomíra Reháka

Spomenie si dnes ešte niekto v Rusku na toto jeho dielo?

Pri mojich cestách po Rusku na neho vo farnostiach spomínajú stále v  dobrom. V  moskovskej Katedrále Nepoškvrneného počatia Panny Márie je vo vitrážovom okne zakomponovaný jeho erb – návštevníkom pripomína, že práve arcibiskup Bukovský organizoval opravu chrámu, ktorý boľševici zdevastovali.

Keďže tento erb chýbal v internetových zdrojoch o nunciovi, môj priateľ, heraldik Marek Sobola zo Žiliny ho na moju prosbu prekreslil a dnes si ho môžete pozrieť na internete.

Biskupské motto Jána Bukovského Verbum nuntiare pacis – Slovom hlásať pokoj reflektuje nielen jeho príslušnosť k Spoločnosti Božieho Slova, ale aj jeho celé vznešené životné poslanie a filozofiu kňaza a diplomata.

Aké boli jeho vzťahy so slovenskou ambasádou?

V podmienkach personálne veľmi malej diplomatickej misie Vatikánu otec arcibiskup vždy nachádzal v našom veľvyslanectve oporu a pomoc.

Spomínam si, ako sme s ním cestovali k rezbárovi do Rajca, aby sme prevzali vyrezávaný drevený kríž a krížovú cestu a následne ich dopravili do Moskvy. Táto krížová cesta dnes zdobí priestory apoštolskej nunciatúry.

A váš osobný vzťah?

Moja osobná vďačnosť voči arcibiskupovi Bukovskému sa viaže aj k dôležitým súkromným udalostiam v mojom živote. V roku 1995 som na nunciatúre z jeho rúk prijal sviatosť birmovania spolu s ďalším Slovákom, ktorý pôsobil v Moskve, Dušanom Bezákom.

Keď bola komorná slávnosť pripravená, arcibiskup sa nás spýtal: „Chlapci, a koho máte za birmovného rodiča?“ Nuž, na to sme nepomysleli, ale pán nuncius sa vynašiel a poprosil svojho tajomníka, dnes apoštolského nuncia v  Kanade slovinského kňaza Ivana Jurkoviča, aby nám poskytol túto službu.

Na záver nuncius glosoval so svojím príslovečným úsmevom: „Chlapci, chlapci, aj birmovný otec je kňaz, vy možno pôjdete za farárov.“ Jeho prorocké slová sa spolovice naplnili, keďže môj dobrý priateľ Dušan je dnes členom Spoločnosti Ježišovej.

Vraj vás mal aj sobášiť.

Ženil som sa v roku 1998 v Moskve s mojou vtedajšou kolegyňou Dankou. Požiadali sme otca nuncia o asistovanie pri vysluhovaní sviatosti manželstva, s čím nadšene súhlasil.

No krátko pred sobášom odletel na plánované lekárske prehliadky do USA. Odtiaľ nám rozčarovane telefonoval, že ho zdržali na doplňujúce vyšetrenia, a tak sa do termínu sobáša nestihne vrátiť.

Kto vás potom zosobášil?

Na našu prosbu ochotne priletel zo svojho pôsobiska v Bielorusku vtedajší nuncius arcibiskup Dominik Hrušovský. Asistoval mu tajomník nunciatúry Marek Solczyński, ktorý je dnes apoštolským nunciom v Turecku.

Aj striebornú svadbu ste oslavovali v Moskve.

Zhodou okolností sme sa v roku 2023 ocitli opäť v Moskve, tentoraz už v pozícii veľvyslaneckého páru. S láskavým súhlasom apoštolského nuncia Giovanniho d’Aniello sme slávili svätú omšu pri príležitosti našej striebornej svadby v kaplnke apoštolskej nunciatúry, teda na tom istom mieste, kde sme si s Dankou dali pred 25 rokmi manželský sľub.

Spolu s nunciom koncelebroval svätú omšu moskovský arcibiskup Paolo Pezzi. Samozrejme, že sme sa v prítomnosti našich početných priateľov na bohoslužbe modlili aj za nášho drahého priateľa, prvého slovenského nuncia Jána Bukovského.

Ako ste si v Moskve pripomenuli storočnicu jeho narodenia?

Na moju prosbu slúžil apoštolský nuncius spolu s moskovským katolíckym arcibiskupom 18. januára v moskovskej katedrále spomienkovú svätú omšu. Na slávení Eucharistie sa zúčastnili aj členovia diplomatického zboru.

Čo si na arcibiskupovi Bukovskom dodnes vážite?

Napĺňa ma hrdosťou, že som vo svojom živote dostal možnosť osobne sa zblížiť s týmto veľkým človekom, kolegom – cirkevným diplomatom, ktorý si zaslúži aj na Slovensku rovnakú spomienku a úctu, s akou sa zapísal do dejín Katolíckej cirkvi aj štátov, v ktorých pôsobil ako vatikánsky diplomat.