V mojej mysli je niekto, kto robí divy

Kedy ste v sebe objavili lásku k umeniu?

Pamätám si, že už ako malé dieťa som rád kreslil, maľoval a modeloval. Keď moji rodičia videli, že ma to baví, zapísali ma do základnej umeleckej školy, kde som mohol rozvíjať svoje výtvarné nadšenie a nadanie. Veľmi si ich vážim za to, že ma v mojom svete umenia podporovali.

Bola teda vaša cesta k umeleckému chlebíčku jasná od začiatku?

Niekde som čítal štúdiu, že na svete je len malé percento ľudí, ktorí vedia od skorého detstva, čím chcú byť. Ja som to vedel a nikdy som to nezmenil. Byť výtvarník bola priamočiara cesta, hoci nie jednoduchá.

Akým témam sa pri tvorbe najradšej venujete?

Na vysokej škole som u profesora Jozefa Jankoviča vyštudoval figurálne sochárstvo a v tejto línii pokračujem aj ďalej. Moje témy najlepšie prezrádzajú názvy, ktoré som dielam dal – Hlas volajúceho na púšti, Adam, Žena, Rodina, Srdce, Kajúcnik, Pieta... Takže najčastejšie sú to biblické témy a prazákladné ľudské pravdy, láska, život, utrpenie, krása. Nevyhýbam sa ani abstrakcii, stvárniť v soche Nekonečno či Stvorenie sveta sa asi dá len s veľkou dávkou fantázie. Podstatnou časťou mojej tvorby je sakrálne umenie, venujem sa mu už desiatky rokov a bytostne ma napĺňa.

Kde čerpáte inšpiráciu?

Človek by mal mať otvorené oči, vnímať krásu okolo seba. Dôležitý je vnútorný zrak upriamený na druhého s jeho výnimočnosťou a duševnou rozmanitosťou. Rád pozorujem ľudí a všímam si medziľudské vzťahy. Tieto interakcie potom často reflektujem najmä vo figurálnych dielach a kompozíciách. Stály zdroj inšpirácie je pre mňa aj príroda, more či vesmír, ktorých krásu vnímam s pokorou.

Tvoríte aj na objednávku?

Vždy ma poteší, keď má niekto úprimný záujem o  moju tvorbu a môžem dielo predstaviť verejnosti. Je pre mňa dôležitá aj spätná väzba a následná reakcia. V hlave mám stále zopár nápadov, tie si rád zrealizujem, pokiaľ je na to vhodný čas.

Máte svoje diela spočítané?

Nie, nemám, ale mám ich roztriedené na určité témy, ktoré ma počas života sprevádzajú, k niektorým sa po rokoch vraciam a niektoré ešte len objavujem.

Vytvoríte si o budúcom diele už na začiatku jasnú predstavu?

Tvorba je proces, človek sa musí sústrediť, zamerať sa na to, čo je podstatné. S dávkou trpezlivosti sa časom dostaví výsledok aj vytúžená úľava a dobrý pocit. Nerobím prvoplánové záležitosti, je to zložitejšie, vždy najskôr všetky svoje projekty, plány a sny premeditujem a usporiadam v duši, mysli aj srdci. Potom nastupuje intuícia, vlastné poznatky a realizácia diela. Vo finále sa snažím ísť k dokonalosti. Niekedy však zámerne nechám niečo akoby nedokončené, to je priestor pre fantáziu diváka.

Kde sa môžeme s vašou tvorbou stretnúť?

Prevažne v  sakrálnych priestoroch. Mal som tú česť zúčastniť sa na tvorbe interiérov viacerých kostolov, napríklad v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Považskej Teplej či v Kostole svätého Gorazda v Dolnom Moštenci. Alebo je to Kostol sv. Petra a Pavla v Čelkovej Lehote, kde fungovala perfektná spolupráca s architektom Ladislavom Balušíkom, autorom projektu stavby kostola. Ďalej je možné vidieť niekoľko prícestných krížov a božích múk – v Dulove, na Vršatci alebo na Modoši pri Topoľčiankach. Vytvoril som bronzové busty Milana Rastislava Štefánika a Ľudovíta Štúra pre Trenčiansky samosprávny kraj a Gymnázium v Púchove. Časť sôch a plastík sa nachádza aj v súkromných zbierkach a tiež v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne.

Čo pre vás znamená viera v Boha?

Odmalička som bol vychovávaný v katolíckej viere, takže viera je pre mňa pevnou pôdou pod nohami, majákom v rozbúrenom mori a svetlom v tmách. V mojej mysli je niekto, kto nás všetkých prevyšuje, robí divy a zázraky, čo som viackrát zažil na vlastnom tele i duši.

Pri práci používate najmä kov a železo. Prečo práve tieto materiály?

Keďže som vyštudovaný akademický sochár a umelecký kováč, kov a železo sú blízke môjmu srdcu. Okrem nich však využívam aj drevo, kameň či bronz. Niektoré diela sú čisto z jedného materiálu, pri iných materiály kombinujem. Občas použijem aj materiál, ktorý bol odpísaný na zošrotovanie, a ja z neho vytiahnem prvky, ktoré použijem na svoje dielo.

Aké vlastnosti či zručnosti by mal mať dobrý sochár okrem talentu?

Talent je dobrá vec, ale sám osebe nestačí. Je potrebné veľa premýšľať, pochopiť materiál, často aj skúšať i za cenu, že občas urobím chybu. V tomto povolaní sa cení aj trpezlivosť a grif, ktorý človek získa len skúsenosťami.

Vlani ste získali prestížnu Cenu Fra Angelica za výtvarné umenie a prínos do kresťanskej kultúry. Potešila vás?

Určite áno, vnímam ju ako uznanie mojej dlhoročnej práce a úsilia na poli sakrálneho umenia.

Kto je pre vás v umeleckom svete vzorom?

V poslednom čase obdivujem veľkoleposť španielskeho architekta Antonia Gaudího, ktorý išiel pri práci na Katedrále Sagrada Familia až do absurdných detailov. S ním potom súvisí katalánsky sochár Josep Maria Subirachs, ktorého osobitý umelecký rukopis nesú mnohé zo sôch na fasáde katedrály. Obdivuhodný je pre mňa aj španielsky sochár Eduardo Chillida, charakteristický nádhernými veľkorozmernými objektmi z ocele. Tiež Michelangelo zanechal svetu nádherný odkaz. Z našich autorov je mi blízka generácia Mikuláša Galandu, Ľudovít Fulla, Jozef Jankovič a Alexander Trizuljak.

A ktoré svoje dielo považujete za mimoriadne vydarené?

Ťažko rozhodnúť, ktoré dielo je pre mňa top, ku všetkým mám osobný vzťah. Teší ma, že sa mi do Kostola sv. Petra a Pavla v Pruskom podarilo vytvoriť tri vstupné brány s motívom srdca, kotvy a kríža. Zo sochárskej tvorby je to veľkorozmerná železná maska s názvom Hlas volajúceho na púšti a kovové súsošie Rodina pre farskú záhradu Centra pre rodinu v Trenčíne.

Niektoré vaše diela však nemajú jednoznačnú symboliku, nútia človeka postáť, premýšľať. Aký odkaz nimi chcete zanechať?

Moja práca nie je prvoplánová, „ľúbivá“ na pohľad, pokúšam sa oslovovať ľudí otázkami s neurčitou odpoveďou. Skôr som dramatik, provokujem k rozmýšľaniu. Myslím, že to je aj poslanie umelcov, aby ukazovali cieľ a pomáhali hľadať cestu.

Jedno z vašich známych diel je plastika Kajúcnik. Symbolizuje konkrétneho človeka alebo nás všetkých?

Každý človek v sebe nosí túžbu byť stále na nohách, niekam putovať, za niečím sa hnať. Preto sa občas stáva, že sa pritom potkne alebo zamotá v sieti osobných problémov, dostáva sa do depresie, pocitu viny a z toho pocitu neunikne inak, len úprimným vyznaním – zhrešil som. Kajúcnik zhmotňuje človeka v jeho duševných konfliktoch, v momente prebudenia hlasu svedomia. Gesto figúry by malo napovedať tomuto stavu, preto postava kľačí. Bitie do pŕs je prejav pokory. Tento úder má prebudiť, vyburcovať a pohnúť najhlbším egom človeka. Socha je vytvorená z kovového odpadu, ktorý počas práce prechádzal ohňom, čo symbolicky pripomína spaľovanie hriechov pri úkone pokánia.

Zaujímavá je plastika Srdce, omotané tŕňmi. Čo vás inšpirovalo k jeho vytvoreniu?

Ľudia si v každej dobe uvedomovali dôležitosť srdca, centrálneho ľudského orgánu, a prisudzovali mu symbolický zmysel. Stalo sa všeobecným symbolom lásky, prameňom emócií, východiskovým bodom ľudského myslenia, cítenia a konania. Samotné srdce je vytesané z dreva, omotané kovovými tŕňovými prútmi, ktoré vyjadrujú pohnútky i zranenia, ktoré v živote znášame. V kompozícii i tvare plastiky je zahrnuté posolstvo a základné symboly trojuholník, štvorec, ryba. Sú to prazákladné tvary a môžu mať viacero významov.

Na akom diele momentálne pracujete?

Občas sa vraciam k figurálnej téme „kráčajúceho človeka“, plynutie času ma motivuje vykročiť dopredu, nezostávať na jednom mieste. Túto tézu plánujem aktuálne zhmotniť v kovovej plastike Pútnik.

Ako si Dominik Monček dobíja baterky?

Mám rád prechádzky v  prírode s  milovanou manželkou. Obľubujem cestovanie, najmä po európskych krajinách, historické zákutia, malebné uličky, honosné katedrály či zabudnuté kostolíky – neprestávajú ma fascinovať. Radosť mi robí aj návšteva divadla, opery či zaujímavej výstavy. Relax je tiež práca v záhrade.