Rusínskymi piesňami chytá za srdce

Známym sa stal zo dňa na deň. Jeho talent objavilo celé Slovensko, keď v roku 2017 zažiaril v televíznej súťaži Zem spieva, kde sa dostal až do finále. Naštartovalo to jeho spevácku kariéru, ktorá viedla k dvojnásobnej platinovej platni. „Pritom ako sólista som do súťaže ani nechcel ísť,“ priznáva Štefan Štec.

Do novej šou pôvodne ako umelecký vedúci pripravoval Folklórny súbor Hornád z Košíc. „Manželka ma však povzbudzovala, aby som sa prihlásil aj ako sólový spevák. Veľmi som váhal, ale skúsil som. To, čo nasledovalo, bolo príjemné prekvapenie.“

Precítená interpretácia rusínskych ľudových piesní chytila za srdce mnoho Slovákov a následná popularita Štefana Šteca ukazuje, že i s týmto žánrom sa v modernej dobe dá preraziť. „Aj to potvrdzuje, že folklór je všade okolo nás, či si to uvedomujeme, alebo nie. Na dedinách sa vždy dodržiavali tradície a úžasná je ich pestrosť a rozmanitosť naprieč Slovenskom.“

VYSTÚPENIA V OBÝVAČKE

Vzťah k  ľudovej kultúre dostal akoby do vienka, inklinoval k nej odmalička. „Už ako škôlkar som sa zatvoril do izby, mama mi pustila platňu a ja som spieval pesničky jednu za druhou. Tancoval som a vytváral si choreografie.“

S  úsmevom spomína, že pre rodičov a súrodencov organizoval v obývačke aj vystúpenia. So všetkými detailmi. „Vyrobil som scénu, plagát i vstupenky, bol som zároveň moderátor aj účinkujúci. Bavilo ma to.“ Školské časy priniesli  účasť v detských súťažiach. „Páčilo sa mi obliecť si kroj a spievať na pódiu. Nebolo potrebné ma nútiť.“

VYTIAHOL RUSÍNSKY FOLKLÓR

Tieto predispozície ho v mladom veku vyniesli do roly choreografa Folklórneho súboru Hornád, kde vytvoril niekoľko celovečerných programov. Najprv v ňom však fungoval ako tanečník. „V súbore mi hneď ponúkli absolventskú prax v archíve tradičnej ľudovej kultúry. Prístup k archívnym materiálom mi pomohol hlbšie sa zaryť do autentického folklóru.“

Nastúpil v roku 2006 a už o rok vyhral ako sólový tanečník prestížnu celoštátnu súťaž Šaffova ostroha. „Začal som skúmať a  vyťahovať rusínsky folklór, ktorý v tom čase nebol ešte taký známy. Pretože som bol iný, dostal som sa do povedomia. Budovalo to aj moju identitu, mohol som hľadať svoje korene.“

LÁSKU KU KOREŇOM NESTRATIL

Hoci jeho rodičia pochádzajú z obce Habura, on sa už narodil v Košiciach a vyrastal na sídlisku. Lásku k rusínskym koreňom ani vo veľkom meste nestratil. „Niekedy si ľudia ten vzťah uvedomia, až keď odídu z regiónu prirodzeného pre danú komunitu. Rodičia prišli z dediny do mesta a ja som sa narodil tam. Hľadal som preto, kto vlastne Rusíni sú, s kým sa mám identifikovať. Teóriu som vedel, ale chcel som si vytvoriť vlastný obraz.“

Hoci sa za dverami ich domácnosti rozprávalo po rusínsky, so slovenčinou problémy v škole nemal. Naopak, tým, že preňho nebola materinským jazykom, naučil sa ju precíznejšie. „Strach, že deti nebudú vedieť dobre po slovensky, často vedie rodičov k tomu, že doma s nimi po rusínsky radšej nehovoria. Je to škoda, lebo tento jazyk ide do úzadia a najmladšia generácia na dedinách ho už ani neovláda.“

Hovorí to aj zo svojich skúseností rusínskeho redaktora v národnostnom vysielaní rozhlasu, vďaka čomu oblasti tejto menšiny navštevuje pravidelne. „Dieťa je ako špongia, dokáže všetko nasávať. Čím viac jazykov sa naučí, tým lepšie, netreba sa báť, že bude popletené.“

ZÁZRAČNÝ OSTROV U BABKY

Spomienky na Haburu, dedinku na krajnom severovýchode Slovenska, sa mu doteraz spájajú so zážitkami z detstva. „Bol to pre mňa akoby zázračný ostrov pokoja a slobody. Babka nám po večeroch rozprávala najmä príbehy z druhej svetovej vojny, pretože je to oblasť, ktorou prechádzal front.“

Habura pre Štefana Šteca vonia aj tradičnými jedlami tamojšej kuchyne, najmä pirohmi na rôzny spôsob. Samozrejme, nechýbali ani typické tmavé tatarčane pirohy. „Môj dedko ako jeden z posledných v dedine ešte pestoval tatárku, čiže pohánku. Dokázala rásť aj v kamenistej pôde tamojšieho málo úrodného kraja.“

PIESNE, KTORÉ MAJÚ DUŠU

Všetky tieto vplyvy sa v ňom miesili, a keď sa k tomu pridala cieľavedomosť a zvučný hlas, ovocie sa muselo dostaviť. Až také, že za svoj debutový album získal dvojnásobnú platinovú platňu. Poukazuje to aj na silu odkazu rusínskych ľudových piesní. Vychádzajú zo života, často neľahkého, preto chytajú za srdce. 

„Chápem, že ľudia sa chcú zabávať, ale ja mám rád aj smutné piesne, ktoré sú veľmi emotívne. Majú dušu a  nútia zamyslieť sa nad hĺbkou textu. Ľudia v  nich chceli vyspievať svoj žiaľ, trápenie a vpísali do nich nielen slová, ale aj emóciu zvnútra srdca. Keď sa ju interpretovi podarí vytiahnuť von, ožije a poslucháči cítia, ako na nich prechádza. Myslím, že to je úloha hudby.“

KAMARÁTOV MÁ NA FRONTE

Štefana Šteca nenechávajú ľahostajným ani hrôzy vojny v susednej Ukrajine. Prežíva ich o to intenzívnejšie, že pred vyše desiatimi rokmi študoval šesť mesiacov v Kyjeve a našiel si tam priateľov.

„Navštevoval som súbor, ktorý sa zameriaval na tradičný ukrajinský spev. Jeden z členov teraz bojuje na fronte, ďalší je zdravotník. Kamaráti, s ktorými som sedel v triede na prednáškach, sú v bojovom nasadení. Nechce sa ani veriť, že je to pravda a nie nejaká virtuálna hra. Predstaviť si, že by som bol v ich koži ja, je neuveriteľné. Bojím sa o nich a to všetko sa odzrkadľuje v piesňach, keď ich spievam.“

Potláčanie identity sprevádza ukrajinský národ takmer po celú jeho históriu a mnohé tamojšie starodávne piesne znovu nabrali aktuálny rozmer. „Je mi smutno, keď vidím, že ľudia na Slovensku sa často nevedia vcítiť do toho, čo sa tam deje, a berú to veľmi povrchne.“

Zvlášť sa ho dotkne, keď sa mu objaví príspevok, ako jeho kamarát dáva niekomu prvú pomoc. „Vojaci mi dokonca poslali aj video, ako mnou spievané skladby počúvajú v zákopoch. Vtedy si uvedomím, že aspoň takou troškou ich môžem potešiť v ťažkej situácii.“

PREPOJENIE VÝCHODU A ZÁPADU

V ťaživých momentoch pomáha i modlitba, ktorú každý z nás môže obetovať za pokoj na Ukrajine. V živote Štefana Šteca má viera svoje miesto, čerpá z bohatej studnice gréckokatolíckych prameňov.

„Naše vierovyznanie je pre tento región požehnaním, pretože sa snaží vytvárať prirodzené prepojenie medzi Východom a Západom tým, že pápeža máme v Ríme, ale zároveň pamätáme pri obradoch na svoj byzantský odkaz. Sme taký most. Pri svojej nedávnej vysviacke vladyka Jonáš Maxim povedal, že pre Róma chce byť rómskym biskupom, pre Rusína rusínskym, pre Maďara maďarským... Páči sa mi, že sa nás snaží takto spojiť pochopením našej rôznorodosti, a nie aby sme sa my prispôsobovali. To je silné posolstvo spoločného prežívania duchovnosti.“

Kresťanské princípy v spevákovi rástli v rodinnom prostredí. Vštepovala mu ich nielen mama. „Krásny príklad som videl aj u babky, ktorá mala veľmi živú vieru. Nebolo to nič, čo by sa dialo len z povinnosti, ale Boha neustále sprítomňovala ako svojho priateľa, či bola veselá, alebo smutná.“

ÚCTA K IKONE Z ĽVOVA

V  jeho domácnosti má vážne miesto aj ikona Krista, za ktorou sa skrýva zaujímavý príbeh. Kúpili si ju v Ľvove, kde manželku požiadal o ruku. „Odvtedy nás sprevádza, z úcty sme ju ozdobili vyšívaným ručníkom, čo tiež vychádza z tradície. Ikona je vytvorená tak, že Ježiš sa z nej na nás pozerá tak, ako sa my cítime. Nechce prvoplánovo pekne vyzerať, je to niečo viac ako len zobrazenie tváre. Je to modlitba v obraze.“

Kresťanskú vieru i lásku ku koreňom má Štefan Štec komu odovzdávať. S manželkou vychovávajú synčeka. „Rišík má štyri a pol roka. Tiež rád spieva, hlas má super. Na mojich skúškach videl, že hudobníci majú nástroje, tak sme aj jemu kúpili malú detskú gitaru. Či bude jeho cestou folklór, to neviem, nútiť ho nebudem.“