Usmievavý kňaz a veľký priateľ hôr

Ján Bystriansky je správcom Univerzitného pastoračného centra na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde má na starosti pastoráciu  mládeže. Spovedanie, sväté omše, katechézy, duchovné rozhovory, poradenstvo či usmerňovanie študentov sú jeho každodennou činnosťou.

NA OMŠI PEKNE VPREDU

Svoju kňazskú službu berie veľmi zodpovedne a rád si aj dnes zaspomína, že povolanie k nej sa určitým spôsobom prejavilo už v detstve, pretože od malička stál pri oltári ako miništrant.

„Pamätám si, ako som povedal rodičom, že pri svätej omši nechcem sedieť niekde v úzadí. Túžil som byť pekne vpredu, čím bližšie k Ježišovi. Pri miništrovaní som ostal až do svojich osemnástich rokov.“ Okrem rodičov, ktorí mu dali prvé základy viery, ho duchovne formovala stará mama.

Keď mal nastúpiť na základnú školu, sám si vybral cirkevnú na rodnej Orave. Rovnako urobil aj ako tínedžer - keď sa rozhodoval, kam pôjde na strednú školu, podal si prihlášku na katolícke gymnázium do Ružomberka. Vtedy netušil, že sa mesto pod Čebraťom stane jeho pôsobiskom.

ROZLÚSKNUŤ ORIEŠOK

Po maturite si ešte nebol istý, že povolanie kňaza je jeho životná cesta, preto sa rozhodol pre štúdium na vysokej škole. „Čiastočne som cítil aj povolanie do manželstva, dokonca som bol platonicky zaľúbený,“ hovorí.

„Počas štúdia na Žilinskej univerzite som sa zoznámil s nebohým správcom pastoračného centra, neskôr generálnym vikárom Lackom Stromčekom, ktorý mi pomohol rozlúsknuť oriešok môjho povolania. Rovnako som sa radil so spovedníkom.“

Definitívne rozhodnutie slúžiť Bohu a ľuďom prišlo v dvadsiatich rokoch a po zrelej úvahe. Nasledovalo štúdium a formácia v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule a v roku 2007 kňazská vysviacka.

NEMÁ KEDY STARNÚŤ

Ján Bystriansky rád spomína na všetky svoje „kaplánske“ pôsobiská. Spišské Vlachy, Námestovo, Kežmarok, Spišské Podhradie či Dolný Kubín, pomedzi to ho biskup vyslal na dvojročné štúdium do Ríma. Momentálne medzi študentmi v Ružomberku pôsobí tri roky.

„Teší ma, že môžem sprevádzať mladých ľudí na križovatke, keď riešia otázky viery či povolania. To sú veci, ktoré ovplyvnia celý ďalší život. Zároveň si uvedomujem, že je to aj veľmi zodpovedná služba. Na druhej strane, medzi mladými sa cítim dobre a nemám medzi nimi kedy starnúť.“

S vážnosťou dodáva, že nešiel za kňaza preto, lebo sa mu to páči. „Beriem to jednoducho ako povolanie a poslanie, nech som kdekoľvek. Všetko beriem ako miesto, kam ma posiela Boh a kde chce, aby som bol. Pre toto miesto mi aj dáva silu, milosti a schopnosti, aby som to vedel zvládnuť.“    

LÁSKA K HORÁM

V prirodzenej povahe otca Jána bola podľa jeho slov rovnako ako láska k Bohu aj láska k prírode, k horám. „Ako dieťa som bol veľmi neposedný, mama ma musela neustále naháňať. Vždy som bol niekde, len nie tam, kde by ma chcela mať,“ hovorí s úsmevom rodák z Vyšného Kubína.

Rád chodieval do lesa so starým otcom a s rovesníkmi v dedine hrával futbal či basketbal, „pričuchol“ aj k tenisu, ale žiadnemu športu sa nevenoval súťažne. Potom, už ako bohoslovec kňazského seminára na Spiši, začal aktívne chodiť do hôr a venovať sa horolezectvu.

VYŠŠIE JE BLIŽŠIE K BOHU

Ján Bystriansky hovorí, že hory sú pre neho miesto, kde je bližšie k Bohu. V každom ročnom období ho udivujú svojou krásou, veľkoleposťou, jedinečnosťou. Cíti v nich veľkú slobodu, Božiu prítomnosť a dobrotu. Ale aj pokoru pred ich majestátnosťou.

Do prírody sa dostane najmä v čase dovolenky, cez skúškové obdobie či cez prázdniny, keď študenti odídu domov a má aspoň trochu voľného času. Občas ide sám, ale na túrach má rád spoločnosť. „Nie som registrovaný v žiadnom turistickom klube. Snažím sa udržiavať si kondíciu, fyzickú zdatnosť a skúšať, kam až môžem zájsť. V takej zdravej miere.“

Teší ho, keď môže niekomu urobiť radosť a zobrať ho na výlet. Nielen deti či študentov. Na výstup na Kráľovú hoľu zobral dokonca kostolníčku, ktorá tam po rokoch túžila vyjsť. „Organizoval som výstup, volal som miništrantov, ale nikomu sa nechcelo. Neprišiel nikto, iba ona. Mala už šesťdesiat rokov, ale vyšla v poriadku a bola šťastná.“

NA SKOK NA KONČIARE

Ján Bystriansky obľubuje najmä túry a hrebeňovky v slovenských horách. Jeho obľúbeným vrcholom je Choč. Ako dieťa ho mal každý deň na dohľad, aj z Ružomberka má naň „na skok“. Vo Vysokých Tatrách stál takmer na všetkých končiaroch.

Svoju zdatnosť a húževnatosť si vyskúšal aj v Gruzínsku a v Alpách. Zdolané má tiež štvortisícovky - Matterhorn, Mont Blanc, Weisshorn, Monte Rosu i vrchol Grandes Jorasses.

VÝZVA OSEMTISÍCOVKY

Nedávno sa vrátil z kňazskej výpravy v Himalájach. So spolubratmi Jánom Dubeckým, Liborom Marekom a Petrom Dubovským sa podujali vystúpiť na jednu z osemtisícoviek. Manaslu, ôsmy najvyšší vrch sveta (8163 metrov nad morom), bol pre nich veľkou výzvou.

„Bol to zážitok na celý život. Túžil som zažiť, aké to je v takzvanej zóne smrti, v ktorej sa ťažko dýcha. Mne a Jankovi Dubeckému sa to podarilo. Dvaja spolubratia pre zdravotné problémy až na vrchol nevyšli,“ spomína usmievavý priateľ hôr.

Prípravu na Himaláje mu dalo čiastočne aj samotné úpecéčko. „Pre mnoho práce som veľakrát málo spal, musel som byť trpezlivý, často som sa musel premôcť a ísť ďalej, čo mi neskôr v ťažkom horskom teréne pomohlo,“ konštatuje.

Pri výstupe bolo podľa neho najťažšie zladiť viac ľudí, získať psychickú odolnosť a veriť, že všetko vyjde, ako má. Vyjsť na osemtisícovku nie je jednoduché. Okrem fyzickej kondície je dôležité mať dobré oblečenie, obuv a výstroj. Bez výbavy sa v náročných podmienkach prežíva ťažko.

No hoci sa jednému spolubratovi stratila batožina a chýbali mu dôležité veci, nakoniec všetko dobre dopadlo. Pre otca Janka osobne bol zostup z vrcholu ťažší ako samotný výstup - podlamovali sa mu nohy a bol vyčerpaný.

BIELE PLÁNE SÚ POKOJ

„Najradšej na horách mám zimu. Mám rád biele pláne, keď si môžem vychutnať krásu prírody na skialpinistických lyžiach. Nie nadarmo, veď som narodený 30. decembra,“ hovorí s úsmevom.

V tichu zimnej prírody nadobudne pokoj, nadhľad nad problémami. A tiež silu na ďalšiu zodpovednú kňazskú službu.