Aby naši klienti cítili lásku

Naša návšteva sa začína srdečným zvítaním s riaditeľkou Monikou Ondrišovou. „V  domove máme v súčasnosti 57 prijímateľov sociálnych služieb a v zariadení podporovaného bývania 35 klientov,“ informuje nás na úvod stretnutia.

V domove poskytujú služby na základe individuálnych potrieb a záujmov klientov tak, aby sa ich život čo najviac priblížil bežnému životu. Hlavné poslanie zariadenia spočíva v každodennej starostlivosti o tých, ktorí nemajú nikoho alebo sa o nich nevládzu postarať ich príbuzní.

„Konáme tak v súlade s kresťanskými princípmi lásky k blížnemu.“ Všímame si nápis na vstupných dverách: ... tak sa tu staráme o samého Ježiša. „Svätý Ján z Boha sa staral o tých najbiednejších a staral sa o nich ako o samého Ježiša,“ osvetľuje myšlienku riaditeľka.

„My sa snažíme pracovať tak, aby sme sa k tomu čo najviac priblížili. To má vyjadrovať aj nápis na týchto dverách.“

NAPLNENÝ DEŇ

Prechádzame do ďalších priestorov zariadenia. Zaujíma nás, čím si klienti domova a podporovaného bývania vypĺňajú bežný deň. Niektorí z podporovaného bývania chodia do Praktickej školy v Spišských Vlachoch, iní do zamestnania, ďalší majú pracovnú terapiu.

„V rámci nej funguje u nás v domove nielen pomoc v  kuchyni, práčovni či pri upratovaní, ale aj stolárska a  textilná dielňa,“ približuje riaditeľka. „Tí, čo ostávajú v zariadení podporovaného bývania, sa venujú upratovaniu svojich domčekov, starostlivosti o  exteriér, nákupom.“

Monika Ondrišová dodáva, že pri jednom z domov chovajú dokonca kone. Majú aj skleníky, v ktorých pestujú zeleninu, bylinky. A ako trávia čas klienti domova, v ktorom sa práve nachádzame?

„Po raňajkách odchádzajú buď do pracovných terapií, alebo do spoločenských miestností, kde sa venujú kreatívnym činnostiam. Kreslia, maľujú, čítajú si, hrajú spoločenské hry, venujú sa rozvoju kognitívnych schopností, chodia na vychádzky. Predpoludním majú fyzioterapie a popoludní pestrú mozaiku ďalších aktivít.“

Radi absolvujú napríklad hipoterapiu a venujú sa aj prácam v textilnej dielni. V domove však poskytujú okrem iného napríklad aj možnosť zvýšenia počítačovej a čitateľskej gramotnosti. A my len potvrdzujeme, že tu aj počas našej návštevy vládne tvorivá atmosféra a čulý pracovný ruch.

Riaditeľka Monika Ondrišová poukazuje na nápis pri vstupe do ich domova. Snažia sa pracovať tak, aby sa čo najviac priblížili myšlienke z tohto nápisu. Snímka: Pavol Kall

UČIA SA SAMOSTATNOSTI

V rozhovore s riaditeľkou sa ešte nachvíľu vraciame k zariadeniam podporovaného bývania a k tomu, ako v nich klienti fungujú.

„Žijú tu samostatne, starajú sa o  celý dom ako o  svoju vlastnú domácnosť. V jednom dome sú dve bytové jednotky, v každej z nich bývajú šiesti klienti – taká malá rodinka. Máme takto tri domy. Väčšina tých, ktorí tam bývajú, prešli z domova sociálnych služieb a bolo to pre nich zo začiatku veľmi ťažké. Zrazu sa museli naučiť existovať v domácnosti, kým predtým mali všetky služby zabezpečené.“

No teraz, po dvoch rokoch, už vidieť prvé výsledky, konštatuje riaditeľka. „Zvládli to veľmi dobre a dnes už oceňujú fakt, že sme ich do toho motivovali.“

DUCHOVNÝ ROZMER

Medzi klientmi je veľký záujem aj o duchovné služby. Dokazuje to ich hojná účasť napríklad na pravidelných svätých omšiach v kláštornom Kostole sv. Jána z Boha, ktorý sme neobišli ani my.

„Každoročne 8. marca, keď je sviatok sv. Jána z Boha, sa tu koná odpustová svätá omša. Prichádzajú na ňu milosrdní bratia z Bratislavy, Brna, niekedy aj z Rakúska, tiež obyvatelia Spišského Podhradia a širšieho okolia. Na túto slávnosť sa pripravujeme veľmi dlho,“ hovorí riaditeľka.

„Klienti nacvičujú program, ktorý prezentujú po ukončení svätej omše, tiež sa zapájajú do prosieb veriacich. Po svätej omši nasleduje slávnostný obed. Celý deň sa takto nesie v duchu spomienky na sv. Jána z Boha, ale tiež na bratov, ktorí v tomto kláštore počas uplynulých období pôsobili a  sú pochovaní v krypte pod kostolom a na mestskom cintoríne.“

Riaditeľka nám počas krátkeho pobytu v kláštornom kostole zacitovala zo slov milosrdných bratov, ktorí zvyknú prichádzať na spomínaný odpust: „Hoci my tu nie sme, vy naši spolupracovníci vykonávate prácu v duchu charizmy milosrdných bratov a vidieť to vo vašej každodennej práci a v úsmeve každého vášho klienta.“

PODOBY ADVENTU

Zaujíma nás, ako v domove vnímajú Advent. „Ide o duchovnú prípravu pred Vianocami. Každú nedeľu si klienti spoločne zapália sviečku na adventnom venci a spoločne sa pomodlia. Prostredie si spríjemňujú vianočnou výzdobou, na ktorej výrobe sa podieľajú. No a  tešia a pripravujú sa aj na sv. Mikuláša a sladkosti. Niektorí sa učia kratšie básne, piesne, tance, aby mu predviedli svoj talent a šikovnosť.“

Adventný čas je aj dobou bilancovania pre tých, ktorí sú zapojení do pracovnej terapie. „Na predvianočných posedeniach každému individuálne poďakujeme za jeho prácu a pomoc. Odovzdávame aj ďakovné listy a drobné darčeky, ktoré slúžia aj ako motivácia do ďalšieho roka.“

Nápomocní sa však snažia byť aj tí, ktorí nemôžu byť zaradení do pracovnej terapie pre svoj nepriaznivý zdravotný stav. Umývajú stoly v jedálni, nosia bielizne do práčovne, ustielajú postele.

„V Adventnom období im tiež pripravíme posedenie s poďakovaním a odmeňovaním. Posedíme si s nimi pri koledách, kávičke a chutnom občerstvení,“ dopĺňa naša hostiteľka.

V čase Adventu pripravujú pre klientov domova žiaci miestnej ZUŠ-ky vianočný koncert, ktorý atmosféru blížiacich sa sviatkov ešte znásobí.

Postupne tak napĺňa nielen domov sociálnych služieb, ale aj zariadenia podporovaného bývania. Ich obyvatelia sa na nadchádzajúce vianočné sviatky pripravujú pečením medovníkov a koláčov.

Opatrovateľka Eva Šiškovičová hovorí, že ich práca síce nie je ľahká, no prichádzajú pri nej aj drobné prejavy lásky. Snímka: Pavol Kall

BOH ICH POSIELA

Počas spoznávania činností a zamerania domova v Spišskom Podhradí stretávame aj zamestnancov. Na chodbe sa na nás milo usmieva opatrovateľka Eva Šiškovičová. Jej práca nie je vôbec ľahká, no prichádzajú momenty, na ktoré sa nedá len tak zabudnúť.

„Sú to väčšinou nenápadné, drobné prejavy lásky, ako rozjasnenie tváre, prekonanie zatrpknutosti, úprimný smiech. Klienti, ktorí nerozprávajú, zrazu povedia moje meno, potešia sa z mojej prítomnosti. Mnohé momenty sú aj humorné, veselé. Iné zasa hlboké, ako keď niekoho odprevádzame z tohto sveta.“

A čo vo svojom povolaní považuje za najdôležitejšie? „Pamätať na to, že klienti nie sú len biologické a sociálne osoby, ale aj duchovné – s citlivou dušou. Uvedomovať si, že nám ich Boh posiela, aby bol svet krajší a bohatší o súcit, jemnosť, láskavosť, trpezlivosť,“ zamýšľa sa Eva za skupinu opatrovateliek, ktoré sú spolu so zdravotnými sestrami najbližšie ku klientom.

CÍTIŤ SA AKO ČLOVEK

O svoju skúsenosť s podporovaným bývaním sa s nami podelila Silvia a Marek. „Čo mi to dáva? Cítim sa ako človek. Táto forma bývania mi nahrádza rodinu, priateľov, umožňuje mi žiť duchovným životom, rozvíjať vzťahy, zdokonaľovať sa vo všetkých oblastiach. Som za to neskutočne vďačná,“ hodnotí Silvia.

Nedávno pracovala cez projekt Chyť sa svojej šance ako opatrovateľka na oddelení pre imobilných prijímateľov v domove, keďže je detská sestra a v minulosti pôsobila na oddelení ARO a na onkológii. Marek vyrastal v detskom domove.

„Prešiel som už viacerými zariadeniami, mám s čím porovnávať a podporované bývanie vnímam v tomto smere pozitívne. Môžem sa naučiť nové veci a začleniť sa do bežného života.“

PROSBA NA ZÁVER

Na konci nášho inšpiratívneho pobytu v Domove sociálnych služieb sv. Jána z  Boha sme si vypočuli a odovzdávame ďalej prosbu, vlastne modlitbu riaditeľky Moniky Ondrišovej: „Aby naši klienti i naďalej cítili lásku a pochopenie ako v rodine, aby mali pocit istoty, že dostanú pomoc v každej situácii a že nám môžu dôverovať.“