Aj Rómovia sú hladní po Bohu

Odbočku v Kežmarku nesmieme minúť, aby sme včas prišli na miesto. Podarilo sa. Navigácia nesklamala a Rakúsy nás privítali ožiarené poludňajším slnkom. Kde-tu sa na okne odhrnie záclona a zopár zvedavcov je už vonku a zobďaleč pozerá, čo sa bude diať. Zamávame im. Usmejú sa. Je to milé privítanie.

Farár Marcel Heldák (51) v Rakúsoch pôsobí piaty rok. Prezrádza, že obec má približne 900 obyvateľov, z čoho 40 percent tvoria Rómovia. K farnosti patrí tiež filiálka Mlynčeky, ktorá má 700 obyvateľov. V nej Rómovia nežijú.

Nezabúda dodať, že k obci Rakúsy patrí ešte osada s 2 800 Rómami, ktorá je vzdialená asi dva kilometre.

Rómov zapájajú do života Cirkvi

Nedostavané ošarpané domy. Z komínov sa valí dym. Zvláštna atmosféra. Prostredie na prvý pohľad odpudzujúce. Nič pre človeka 21. storočia, ktorý si už privykol na istý životný štandard. Avšak aj v takýchto podmienkach žijú ľudia so srdcom otvoreným pre dobro a pre Boha. Takto vníma Rómov farár Marcel Heldák.

Ako teda vyzerá každodenná pastorácia v rómskej komunite? „Aktivity musíme rozdeliť na tie, ktoré sa môžu konať aj teraz, a na tie, ktoré sme organizovali pred pandémiou,“ začína rozprávať miestny farár. „Tie sa špecializovali najmä na vysluhovanie sviatostí.“

V posledných rokoch totiž ako veľký problém vnímali skutočnosť, že Rómovia chápali duchovný život len ako krst a pohreb. Nič iné pre nich neexistovalo.

„Preto sme sa zamerali predovšetkým na prehĺbenie zmyslu a dôležitosti nedeľnej svätej omše, prijatia sviatosti pokánia, svätého prijímania a modlitby ako takej. V drvivej väčšine rodín totiž žili ako druh a družka, a pritom mali 5 – 6 detí.

Manželstvo uzatvárajú výlučne na matrike alebo, ak majú dovolenie rodičov, čo je pre Rómov typické, žijú ako druh a družka, pričom často ide o čerstvých tínedžerov,“ vysvetľuje farár.

V snahe pomôcť Rómom zriadili v obci rómsky parlament, čo je akýsi ekvivalent farskej pastoračnej rady, a každý z členov má svoje povinnosti, za ktoré je zodpovedný. Takto ich zároveň učia aktívne sa zapájať do cirkevného života a priložiť ruku k dielu, pretože potom si všetko viac vážia.

Na základe ich vlastnej aktivity vznikol v osade rómsky spevácky zbor, ktorý spieva počas bohoslužieb. Vychovali si dokonca kantora, ktorý nielen hrá a spieva, ale dokonca skladá bohoslužobné piesne.

„Keď k nám niekto zavíta na svätú omšu, zostane veľmi milo prekvapený, s akým radostným duchom a euforickým spevom dokážu Rómovia prežiť liturgiu,“ pridáva sa do debaty kaplán Karol Križian (35).

Dokonca príprava slávnosti prvého svätého prijímania je výlučne v réžii „rómskeho parlamentu“. Kaplán Križian hovorí, že by sme žasli nad tým, ako zodpovedne si takúto slávnosť vedia pripraviť.

„V rámci veľkonočných slávností ich napríklad pán farár naučil pašiové spevy,“ dodáva s konštatovaním, že im je ľúto, ako pandémia koronavírusu všetky tieto aktivity zastavila.

Rómska duchovnosť je ovplyvnená poverami

Farár Marcel Heldák hovorí, že práca na vyčistení a vypestovaní rýdzej viery u Rómov je ako nekonečný príbeh, pretože je všeobecne známe, že ich duchovnosť je poprepletaná mnohými poverami.

„Pre mnohých je ešte aj dnes kňaz ,šamanom‘, ktorého sa boja, lebo ich môže začarovať. Sviatosti vnímajú len ako prostriedky mágie, no modlitbu pokladajú za dôležitú,“ ozrejmuje s vysvetlením, že keby sme navštívili ktorýkoľvek dom či chatrč v osade, všade by sme našli na stene svätý obrázok.

Takisto sa v pastorácii ešte nestretli s pohrebom, kde by zosnulý nemal pri sebe predmety a obrázky zobrazujúce Pannu Máriu a svätých. Tiež je v domoch na čestnom mieste viditeľne položené Sväté písmo alebo aspoň modlitebná knižka. Veľkú obľubu si v rodinách našla aj modlitba posvätného ruženca.

„Problémom je, že Rómovia sú málo vytrvalí,“ upozorňuje kaplán Križian, „odráža sa to v ich prelietavosti do mnohých siekt, ktoré prichádzajú do osady. Chytajú ich najmä na hlučné piesne a mámivé reči. Rómovia majú veľký problém rozlíšiť, čo je pravé a čisté.“

Podľa slov kaplána Karola Križiana majú ako kňazi skúsenosť, že ak takéto spoločenstvá nevysluhujú sviatosť krstu deťom alebo neuznávajú pohreby, tak Rómovia sa vrátia späť.

„Často tam krstia len dospelých. No Rómovia pokladajú krst dieťaťa za dôležitý. Viete, aby neplakalo, aby bolo zdravé a aby ho nestrašili duchovia,“ konštatuje kaplán.

„Tiež ak mŕtveho nepochová kňaz, majú strach, že ich bude chodiť strašiť. Z toho vidieť, že Rómovia sú veľmi otvorení pre duchovnosť a sú hladní po Bohu, len ich treba naučiť, že Pán Boh nie je automat, do ktorého vhodíte mincu a vypadne zázrak.

Aj my máme niekedy pocit, že ich výchova je ako vyschnutá studňa, do ktorej nalievate vodu. Preto treba mať obrovskú trpezlivosť. Dopredu sa posúvate len po centimetroch,“ dopĺňa farár Marcel Heldák.

Majú svoje vlastné pastoračné centrum

Keďže Rómov v obci pribúdalo a potreba venovať sa im bola čoraz naliehavejšia, vzbudilo to túžbu po vlastnom pastoračnom centre. Táto myšlienka sa stala skutočnosťou a od roku 2007 majú v osade centrum voľného času, v ktorom sa môžu Rómovia rozvíjať nielen po náboženskej stránke, ale najmä po tej ľudskej.

„Učila som siedmy rok v základnej škole a zároveň som vyštudovala pedagogickú fakultu so zameraním na rómske spoločenstvo. Urobila som si prvú kvalifikačnú skúšku, aby som sa mohla uchádzať o post riaditeľky tohto nového centra,“ prezrádza Monika Jurašková (53), ktorá vyrastala v katolíckej a muzikantskej rodine.

Už v štrnástich rokoch začala hrať v kostole na organe a ako gymnazistka sa okrem kantorovania vo svojom voľnom čase venovala deťom.

Odovzdávala im to, čo mala – vzťah k spevu, k divadlu, spolu organizovali rôzne súťaže či výstavy. V tých rokoch v základnej škole ostali už len rómske deti, a tak pracovala s nimi.

„Prácu v centre som vykonávala denne do šiestej večer, okrem toho som mala aj rodinu,“ spomína Monika Jurašková na svoje začiatky.

„Silné základy v rodine a v kostole formovali môj charakter a udávali smer mojej práci. V škole sme mávali hudobno-dramatické krúžky, pripravovali sme tradičné programy, s deťmi z osady sme nacvičovali piesne na prvé sväté prijímanie.

Pokúšala som sa integrovať rómsku kultúru do tej našej, lebo to doteraz pokladám za jednu z najschodnejších cestičiek na ceste k vzájomnej tolerancii,“ vysvetľuje.

Zažívajú radosť zo spoločne strávených chvíľ

Monika Jurašková hovorí, že už spomínaný rok 2007 bol bohatý na zážitky a vniesol Rómom do života radosť a pocit, že to, čo robia, môže byť krásne a mať zmysel. S deťmi sa zúčastnili na festivale rómskej gospelovej hudby Festrom 2007 v Starej Ľubovni.

„Bol to pre nás všetkých neuveriteľný zážitok, ktorý dal nový impulz mojej práci s rómskym etnikom. Tak ma to naštartovalo, že som pravidelne začala chodiť do osady a spievali sme tie najkrajšie a najsilnejšie rómske gospely v starej drevenej budove prežratej od potkanov. Deti, ktoré sa nezmestili dnu, spievali pod oknom. Bolo to bezstarostné a spontánne,“ spomína Monika Jurašková.

V pozícii riaditeľky však bolo jej prioritou mať v osade budovu, ktorá by sa stala centrom kultúrneho a spoločenského života Rómov. Sen dostával jasné kontúry a v roku 2012 začali stavať budovu, viac-menej svojpomocne. Kto mohol, priložil ruku k dielu.

V tom čase biskup Štefan Sečka poslal do Rakús kňaza, ktorý začal veľkú misiu v osade. „Ľudia boli nadšení, mnohým sa splnil sen, veď rašaj (kňaz) prišiel medzi nich a oni mali možnosť chodiť na sväté omše a pristupovať k sviatostiam,“ hovorí Monika Jurašková s radosťou v očiach.

Pán požehnáva ich dielo dodnes, a tak sa v centre sväté omše prepájajú s hudbou, tancom, kreslením, prírodou a športom. Centrum voľného času si miestni nevedia vynachváliť. „Je to veľmi dobrá vec pre deti,“ prezrádza Helena Mareková (27), ktorá je aktivačnou asistentkou.

Sama vyrástla v centre a to, čo tam kedysi dostala, chce teraz odovzdávať ďalej. „Mladí majú kde tráviť voľný čas, doučia sa, čo v škole nestihli. Okrem aktivačného príspevku mi to dáva možnosť byť so svojimi deťmi takmer celý deň. Radi sem s manželom chodíme. Môžeme sa tu uplatniť a nezabíjame čas doma,“ tvrdí Helena Mareková.

Prioritou je vychovať dobrých ľudí

Monika Jurašková nikdy nemala predsudky. Práca s Rómami jej dáva pocit uspokojenia a poznanie, že kde je vôľa, je aj cesta. Hovorí, že je šťastným človekom, chodí do práce rada a teší sa na každý deň.

„V Rómoch je niečo, čím si podmania vaše srdce. Ale nesmú vás stiahnuť na svoju jednoduchšiu cestu, ktorú si väčšina z nich vyberá,“ pripomína.

„Ich smerovanie závisí od toho, kto ich vedie. Ak človek chce s nimi pracovať, musí ich mať rád a viesť ich ako svoje deti v duchu hesla ,pomôž mi, aby som to dokázal sám‘. Preto hovorím, že naši Rómovia sú dobrí, je v nich veľký potenciál, ktorý treba využiť,“ vyjadruje na margo tých, ktorým zasvätila väčšinu svojho života.

Váži si Rómov, ktorí si vedia zachovať svoje dobré rómske srdce aj napriek chudobe a niekedy, paradoxne, aj bohatstvu. Prioritou duchovných v Rakúsoch je vychovávať dobrých ľudí. Všetkými aktivitami v centre sa usilujú odpútavať ich pozornosť od záhaľčivého spôsobu života a učia ich pravidlám a zodpovednosti.

Dospelých začleňujú do práce s deťmi ako asistentov a ženy ako upratovačky. Dôležité je, že žijú ako jedna veľká rodina. „Mojou víziou je zlepšiť život tých, ktorí o to budú stáť. Podľa pravidiel a vlastným pričinením. Bez opory a spolupráce s prirodzenými autoritami v tejto komunite to nejde,“ hovorí na záver farár Marcel Heldák.

Zároveň zdôrazní, že autority musia mať v sebe Boží zákon, pokoru aj hrdosť a nesmú si prispôsobovať náboženstvo tak, ako im to práve vyhovuje.

Pri odchode z Rakús trošku ľutujeme, že sme prišli v čase pandémie a nemohli sme sa osobne stretnúť s miestnymi. O to viac sa tešíme, keď sa situácia zlepší a budeme tam môcť zavítať znova, aby sme spolu s Rómami slávili svätú omšu plnú ich radostných spevov a nevyčerpateľnej energie, a tak sa vzájomne obohacovali.

Veď všetci ľudia na svete, aj tí, ktorí sú spoločnosťou odsunutí na okraj, majú čo ponúknuť druhým.