Aj v Alpách stretnete pútnikov

Nedajte sa zmiasť prvým dojmom – teda skupinami mototuristov, ktorí sa po mesiacoch práce či nútenej izolácie nahrnuli do Talianska a Francúzska ako do výbehu.

Nemožno sa im však príliš čudovať. Ani ich túžbe po letmých zážitkoch. Akurát že je tu i čosi hlbšie; niečo, čo si vyžaduje vnútorné naladenie, úsilie i čas. Lebo rýchlosť sa s hĺbkou poznania takmer vždy vylučujú.

Cez vysoké sedlá

Diaľnice a regionálne cesty sú úplne rozdielne svety. Až môže pocestnému napadnúť, že stará pravda „pomaly ďalej zájdeš“ nie je len o bezpečnosti, ale má i svoj ďalší, filozofický kontext.

Túlame sa preto celkom pomaly, či už cez vysoké horské priesmyky pod takmer štvortisícovým štítom Ortler, alebo v tichu lesov nad sedlom Col de Manse pri juhofrancúzskom meste Gap.

Obdivujeme odľahlé tiché miesta neporušenej Božej prírody či staré kanály na vodu, ktoré trpezlivo budovali naši európski predkovia v snahe priviesť k obydliam cennú tekutinu na pitie i zavlažovanie políčok.

Notre-Dame du Roc

Nemenej namáhavou musela byť výstavba Notre-Dame du Roc - malej kaplnky zasvätenej Panne Márii, ktorá je symbolom dvojtisícového provensalského mestečka Castellane. Historici datujú vznik stavby, ležiacej na vysokej skale nad mestom, už do deviateho storočia.

Podľa dostupných zdrojov slávili bohoslužby na tomto mieste mnísi z opátstva Saint-Victor v Marseille. Niekoľkokrát poškodená a opäť obnovená kaplnka sa v druhej polovici sedemnásteho storočia stala domovom kláštora otcov La Merci. Najnovšou časťou chrámu je zvonica, ktorej dominuje socha Panny Márie s Dieťaťom Ježišom.

Polhodinová prechádzka nahor k „Panne Márii zo Skaly“ - ako by sa dal názov kaplnky preložiť - je vari tým najkrajším, čo môže deň v Castellane ponúknuť.

„Kráčať tam hore, pomodliť sa a napokon i potešiť pohľadom na mestečko i celú dolinu Verdonu zhora je veľmi pekným zážitkom,“ dozvedáme sa od rodiny domácich Francúzov, ktorí sa tam vybrali pri poznávaní svojej vlasti v roku, počas ktorého mnohí vymenili vzdialené kraje za potulky domovinou - a nezostali sklamaní.

Verdon: od Colmarsu po Verdonský kaňon

Len necelých 170 kilometrov dlhá rieka Verdon, ktorá pramení vo výške 2 800 metrov a vlieva sa do mohutnejšieho toku Durance, preteká vari najmalebnejšími kútmi juhovýchodného Francúzska. Popri jej toku nájdu priam ideálne miesta milovníci histórie, prírody, vodných plôch, ale i rybári a horolezci.

Opevnené mestečko Colmars, dýchajúce históriou, nájdeme na sútoku riečky La Lance s Verdonom. V súčasnosti má len päť stoviek stálych obyvateľov, no najmä počas letnej sezóny tam panuje rušný život.

Inšpiratívnou môže byť návšteva bohato zdobenej Kaplnky svätého Jozefa v blízkosti severnej mestskej brány. Aj v nej nájdete na laviciach inštrukcie o bezpečnej vzdialenosti medzi veriacimi a odporúčaní nosenia rúška, nič to však nemení na popularite miesta medzi návštevníkmi Colmarsu. Napriek tomu, že mestečko je poloprázdne, v tichu kaplnky rozjíma hneď niekoľko turistov.

Máte radi úplne tradičný francúzsky vidiek? Stačí zájsť do dedinky Thorame-Haute, vzdialenej len trinásť kilometrov dole prúdom Verdonu. Niet tu jediného turistu, no miestny katolícky Kostol svätého Juliána, mučeníka, určite stojí za návštevu. Zasvätený je francúzskemu svätcovi Juliánovi z Brioude, ktorý žil vo štvrtom storočí.

K menu svätca sa viaže viacero zázrakov. Prvý sa spája so starcami, ktorí po mučeníckej smrti jeho telo pochovali v Brioude. Napriek pokročilému veku sa muži začali cítiť mladí a plní energie. Zázračné uzdravenia a pomoc v rôznych utrpeniach stáli za zrodom Juliánovho uctievania, ktoré sa časom rozšírilo do všetkých regiónov krajiny.

Pod už spomínaným mestečkom Castellane nájdeme to najzaujímavejšie, čo Verdon ponúka na poli prírodných krás: rovnomenný kaňon. Tiahne sa od Castellane až k priehrade Lac de Sainte-Croix. Výška jeho vápencových stien dosahuje až 700 metrov, pričom v najužších miestach má len šesťmetrovú šírku.

Malý vrch s veľkým výhľadom

O necelé dve stovky kilometrov severnejšie, v malebnom národnom parku Des Écrins, nájdeme obec Orciéres. Hoci jedna z jej častí patrí rovnomennému lyžiarskemu stredisku, svahy nad severozápadnou časťou dedinky sú celkom iné. Prejsť sa nimi znamená ocitnúť sa v kraji pastvísk a prekrásnych vrcholov s minimom návštevníkov.

Naše kroky smerujú na 2 407 metrov vysoký vrch Roc d´Alibrandes. Pestrá kvetena, pohľady do dolín Le Drac a Le Drac Blanc a na severný masív Aiguille de Cédéra sú len niekoľkými prednosťami príjemnej túry.

Priamo na vrchole nájdeme asi dvojmetrový kríž. Symbol viery, ktorý tam niekto z domácich vyniesol na vlastných pleciach. Viac informácií o jeho histórii sa nám zistiť nepodarilo, no význam má pre mnohých z nás jasný i bez poznania detailov príbehu.

Náboženstvo v čase

Hoci čísla štatistík nevravia nič o osobnom príbehu toho-ktorého človeka, dávajú nám prehľad o vývoji náboženského cítenia v čase.

Vo Francúzsku, kde dnes až 40 percent ľudí udáva, že je bez vyznania viery, sú rímskokatolíci so 41-percentným zastúpením stále najpočetnejšou náboženskou skupinou. Ak sa však prizrieme bližšie, zistíme, že len 5 percent z nich sa zúčastňuje na nedeľných bohoslužbách.

O príčinách takéhoto stavu, ktorý nepozorujeme len vo Francúzsku, by sa dalo polemizovať dlho. Možno za nimi tkvie pohodlný a individualistický život, u niekoho môže zavážiť modernizmus a veda. Stretneme aj ľudí, ktorí vidia príčiny i v samotnej Cirkvi a jej pomalšej adaptácii na súčasné prostredie.

Mierny optimizmus prináša štúdia agentúry Opinion Way, vykonaná na tisícčlennej vzorke mladých Francúzov v roku 2018. Až 52 percent z nich odpovedalo, že Boh jestvuje určite, alebo pravdepodobne - čo je o čosi viac než u iných štúdií, ktoré sa robili medzi dospelými respondentmi.

Z ostatných kresťanských náboženstiev sa v krajine zhodne po dve percentá hlásia k pravosláviu, protestantizmu a ďalším konfesiám. Budhistov a židov je vo Francúzsku po jednom percente, päť percent je moslimov. Posledná z menovaných skupín ako jediná zaznamenáva prírastok, najmä z dôvodu migrácie.

Ešte väčší percentuálny prírastok vidieť u skupiny Francúzov bez vyznania. Tých bolo v roku 1986 len pätnásť percent - oproti už spomínaným súčasným štyridsiatim percentám.

Ako je to v Taliansku

Taliansko možno považovať za tradičnú baštu katolíckej viery, no i tam sa náboženská skladba postupne mení. V súčasnosti je katolíkmi 67 percent Talianov, 3 percentá sú pravoslávnych kresťanov a čosi vyše percenta tvoria protestanti.

Takmer štyri percentá predstavujú moslimovia, najmä z radov prisťahovalcov, spolu približne percento tvoria budhisti, hinduisti, sikhovia a židia. Bez vyznania viery je v súčasnosti takmer štvrtina talianskej populácie.

„Súčasnosť je taká, že jeden duchovný má na starosti omše hneď v niekoľkých dedinských kostoloch. Napríklad náš farár ich striedavo slúži v štyroch chrámoch,“ dozvedáme sa od obyvateľky malej dedinky Toara, ležiacej neďaleko Vicenzy.

V prípade Talianska tam žije stále relatívne vysoký podiel praktizujúcich kresťanov, približne tretina z celkového počtu, pričom najviac ich je na chudobnejšom a rodinnejšie založenom juhu. V takomto svetle má úvaha o pohodlnom živote a individualizme ohľadom ich vplyvu na vieru možno naozaj čosi do seba.

Malá dedinka, veľkí ľudia

V spomínanej Toare, obci iba so stoštyridsiatimi obyvateľmi, sa radi zastavíme. Predstavia nám ju naši miestni známi, ktorí nestoja o publicitu, no ich životné príbehy sú rovnako pútavé ako pomoc pri nazretí hlbšie pod zásterku všedného života malej obce.

Obce, ktorá sa oddávna spája s pestovaním viniča a grófskym rodom Piovene Porto Godi. Stretnúť sa s jeho členmi je príjemné: nemajú snobské maniere, odetí sú nanajvýš skromne a zamestnanci vyzdvihujú ich ľudský prístup. Čosi, čo dnes, žiaľ, už dávno nie je samozrejmosťou. 

V jednom z krásne minimalistických domčekov sa stretávame a zhovárame so skromnou Mariou Luisou, ktorá neskôr prijala rehoľné meno Cristiana.

Napriek tomu, že postupne zistila, že život za múrmi v spoločnosti Chudobných sestier svätej Kláry z Assisi nie je presne to, čo ju napĺňa, a napokon požiadala o prepustenie z kláštora, iným pomáha dodnes. Chorým v nemocniciach či ľuďom v neľahkých životných situáciách. „A domáci ju preto majú veľmi radi. Neúčtujeme jej ani nájomné,“ dozvedáme sa.

Toarania sú hrdí nielen na svoj krásne obyčajný život a poctivý farmársky chlebík, ale i na duchovnú časť tamojšieho života.

„Najväčšou slávnosťou v Toare je Vianočné obdobie, keď tu máme krásny živý betlehem v jaskyniach nad dedinkou. Veľké skalné okná v pohorí Colli Berici sú v tom čase domovom dobovo odetých remeselníkov, trhovcov a, samozrejme, Svätej rodiny s Jezuliatkom. Na slávnosti participujú všetci Toarania a sme na to patrične hrdí!“ vysvetľuje nám Claudio, jeden z miestnych obyvateľov, pričom ukazuje filmový materiál z poslednej zimy.

„Sme vtedy šťastní, cítime, že robíme niečo zmysluplné. A je to vari jediný raz v roku, keď má Toara viac obyvateľov než počas všedných dní!“ dodáva Claudio. Toarania si takéto uznanie od návštevníkov zaslúžia. Za ťažkú každodennú prácu i za ich živú vieru.

Rezbár a jeho talent

Domáci rezbár a sochár Luciano de Marchi, pochádzajúci zo šiestich súrodencov a žijúci v neďalekom mestečku Campiglia Dei Berici, je neobyčajne talentovaný človek. Za stretnutie s ním sme našej „toarskej spojke“ obzvlášť vďační.

Všestranne zdatný umelec vytvoril i množstvo sakrálnych diel, najčastejšie z cédrového dreva. Jeho rukopis je neopozeraný, svojsky neopakovateľný a bohatý vo výrazových prostriedkoch až do tej miery, že nám v mnohom pripomína diela Albína Brunovského, a to napriek tomu, že forma ich tvorby sa značne líši.

Hory a ľudia

Je v podstate jedno, ako sme putovali. Stretli sme ľudí s veľkým Ľ; ľudí, pre ktorých je stále samozrejmosťou byť otvorenými a pomáhať druhým. Možno je to tým, že hore na vrchoch je človek čistejší a má tam akosi bližšie k Bohu.

A možno je to preto, že títo ľudia prešli už veľkú časť svojej osobnej púte. A dobré od zlého i vieru od pustoty odlišujú v tej najčistejšej forme vnútorne a celkom podvedome. Ďakujeme, že sme sa mohli stretnúť.