Ako Božia sila pôsobí v praxi

Útočisko pre ľudí v krajnej núdzi a bez domova. To je charakteristika zariadenia neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach kúsok od Košíc, za ktorou už roky stojí kňaz Peter Gombita. Poskytuje strechu nad hlavou tým najbiednejším, ktorí z rôznych dôvodov padli na úplné dno.

DOSTAL SA AŽ DO ŠTRASBURGU

„U mňa sa problémy začali, keď mi manželka odišla na Moravu. Dosť ma to zobralo a dostal som sa do nedobrej spoločnosti, bola to moja chyba. Tu som už desiaty rok,“ vykresľuje jeden z klientov Štefan Mydlár. Jeho príbeh ukazuje, že bez domova sa môže ľahko ocitnúť aj vysokoškolsky vzdelaný človek.

„Študoval som telesnú výchovu, som učiteľ. Tu som však najprv tri roky robil v kravíne, ale nehanbil som sa za to.“ Aj teraz pomôže, s čím treba, dokonca má ponuku vrátiť sa k učiteľstvu.

„Mám už 73 rokov, ale cítim sa mladší. Venujem sa behu, trénujem a  každý týždeň máme nejaké preteky,“ naznačuje, že s riaditeľom útulku Petrom Gombitom ho spája vášeň k behu.

V septembri bol súčasťou komunity, ktorá absolvovala 1 291 kilometrov dlhý štafetový charitatívny beh z Košíc do Štrasburgu. Do sídla Európskeho parlamentu priniesli posolstvo o potrebe pomoci ľuďom v núdzi.

„Bol to zážitok, takto vidieť kus sveta,“ zažiaria mu oči. So Štefanom Mydlárom sedíme v  skromnej izbe ozdobenej bežeckými medailami v hlavnej budove útulku. V ňom treba dodržiavať pravidlá.

„Zo začiatku som sa cítil ako v materskej škole, ale zvykol som si. Alkohol je tu zakázaný, každý deň sa fúka a je potrebné odrobiť aspoň štyri hodiny denne.“ Na duchovného otca Gombitu má len dobré slová. „Neskutočne mi pomohol, takého človeka som predtým v  živote nestretol. Vie poradiť, povzbudiť a aj odpustiť.“

Kňaz Peter Gombita sa v pomoci núdznym našiel. Snímka: Marián Špacai

NA ULICI V TRESKÚCEJ ZIME

Bývalý učiteľ a atlét sa vzápätí stáva naším sprievodcom po rozľahlom areáli. Ukazuje nám maštaľ s kravami aj skleníky, kde pestujú plodiny i ruže. Prechádzame okolo šesťmetrového kríža a ocitáme sa v zadnej časti, kde sa v skladovej budove nachádza veľká nízkoprahová nocľaháreň – hangár.

Vidíme tu aj ľudí na vozíčku, bez končatiny, ležiacich. Niektorých priniesli doslova z ulice – nikto ich nechce a v zime by im hrozilo, že v Košiciach pod holým nebom neprežijú. Z hangáru sa časom dá prepracovať do budovy útulku, kde sa už nebýva pokope, ale v menších počtoch na izbách.

Sociálny pracovník, ktorého tu stretávame, spomína bývalého klienta, ktorý sa dokonca dostal k bývaniu vo svojom dome. Neraz však víťazí alkohol. „Mne tento zákaz problémy nerobí, lebo ja nepijem. Môj alkohol je len káva a malinovka,“ smeje sa Marika Kalejová, ktorá v hangári prebýva šesť rokov.

Už s vážnou tvárou spomína: „Bola som v detskom domove, odkiaľ ma zobrali do pestúnskej starostlivosti do rodiny, kde mali aj dve vlastné dcéry. S jednou z nich som nevychádzala, nadávala mi, takže keď som dovŕšila pätnásť, odišla som a pretĺkala som sa na ulici.“

Na nej znášala aj tie najtuhšie zimné mrazy. „To bolo veľmi ťažké. Nemala som sa kde schovať, niekedy som celú noc chodila hore-dole po meste, aby som nezamrzla. Tu v oáze si nemôžem sťažovať, mám si kde uvariť, osprchovať sa. Treba tu odrobiť svoje a je pokoj.“

PRÁCA LIEČI AJ SEBAVEDOMIE

Zamestnankyňou organizácie Oáza – nádej pre nový život, ktorá má na starosti pracovnú terapiu klientov, je Marta Tóthová. „Liečim ľudí fyzickou prácou. Stretávame sa v skleníkoch, ktoré sme vyklčovali a zúrodnili. Pestujeme v nich rôzne druhy zeleniny. Ako si ich doma gazdinky chystajú v nedeľu na slávnostnú polievku, aj my tu žijeme ako veľká rodina,“ opisuje.

Pôvodne začínala ako dobrovoľníčka. Prišla s tým, že tu pobudne päť dní, ale je tu už dvanásty rok. Hneď od začiatku je jasné, že ide o pozitívne naladenú osobu.

„Všetkých klientov beriem ako vlastné deti, uvedomujem si svoju zodpovednosť. Pomáhajú nám aj ľudia, ktorí sa sem prídu pozrieť. Zväčša ich to osloví a hneď premýšľajú, ako otvoriť svoje srdce a urobiť dobrý skutok.“

Teraz v  zime by peniaze od dobrodincov použili aj na nákup posteľnej bielizne, lebo majú veľa ležiacich pacientov a tým ju treba vymieňať častejšie.

„Pomoc veľmi potrebujeme, aby sme im vedeli vytvoriť pohodu, keďže sem každý príde vnútorne zranený. Mali sme tu napríklad otca, ktorý nezvládol situáciu po smrti manželky. Prišiel sem aj s dvoma synmi, zapojili sa do pracovného procesu, a keď za sebou videli výsledky, dvihlo im to sebavedomie a vrátili sa do života.“

Pochopiteľne, nie so všetkými to ide jednoducho. „Najmä mladá generácia má z fyzickej práce strach, lebo je zvyknutá sedieť za stolom, za počítačom. Starším problém nerobí, ale tých už často limitujú zdravotné problémy. Našou misiou však nie je dať ľuďom prácu tu v našom zariadení, ale pomôcť im odraziť sa späť do života. Úlohou je naučiť ich reagovať aj na ťažké situácie, aby si s nimi vedeli poradiť.“

Zanedbané skleníky sa podarilo zúrodniť na pestovanie zeleniny. Snímka: Marián Špacai

BEZ PRÍJMU A ZÁZEMIA

Marta Tóthová vzápätí stočí reč na duchovného správcu. „Je to dobráčisko, pochodujúci zázrak, celý by sa rozdal. Odpustiť vie nie sedemdesiatsedemkrát, ale tisíckrát. Keď vidí oči prosiaceho človeka, ktorý zlyhal, neodmietne mu dať novú príležitosť. Ale už končím, pán farár už ide,“ uzavrie svoj monológ.

To už k nám naozaj prichádza Peter Gombita. Pýta sa klientov, kto by sa ešte s čitateľmi Katolíckych novín podelil o svoj príbeh. „Ja nie, ja som bol už v Markíze,“ krúti hlavou jeden z nich. O čosi zhovorčivejšia je Andrea Podobjaková.

„Zažila som deprimujúce veci, k pádu na dno mi dopomohli aj iní. Keď som prišla o byt, bola som najprv v krízovom centre pre mamičky s deťmi. Tie však šli mimo Slovenska a už som tam nemohla ostať. Som rada, že mám kde skloniť hlavu, nebyť tohto zariadenia, neviem, kde by som bola. Bez príjmu a zázemia je veľmi ťažké sa z takej situácie vyhrabať,“ hovorí so smútkom v hlase.

NIEKEDY TRVÁ, KÝM POCHOPIA

Kňaz Peter Gombita začal dielo v Bernátovciach budovať v roku 2006. V  susedstve spaľovne, na opustenom a zarastenom mieste, kde ľudia z celých Košíc zvykli nosiť kopy smetia a odpadu.

„Aj na smetisku môžete byť šťastný a spokojný,“ hovorí o sebe po tom, čo sa pričinil o veľkú premenu kedysi zanedbaného priestranstva. Teraz tu v zimných mesiacoch nachádza strechu nad hlavou aj vyše 300 ľudí. Dohnali ich sem rozvody, exekúcie, strata zamestnania...

„Vlastnými silami to nevedeli riešiť. Upadli do alkoholu, ktorý brali ako pomoc, lebo neviem, či sa takéto situácie pri triezvom rozume bez liekov dajú vôbec prežiť. Zo závislosti sa im však potom dostáva ťažko, môžete im vysvetľovať, koľko chcete. Niekedy trvá aj rok-dva, kým sa zorientujú, začnú chápať.“

V zariadení je alkohol zakázaný, ale kto zlyhá, stále má možnosť dostať ďalšiu šancu. „Vedia, že sa môžu vrátiť, ale musia dodržiavať pravidlá. Máme aj sväté omše, modlitby, svedectvá. Vysvetľujem im, nech sa obrátia na Boha, keď im nikto iný nevie pomôcť, veď on má inú moc, ako je tá ľudská.“

Bez pomoci konkrétnych ľudí by však ľudia z ulice cestu späť nenašli. „Aj keď som ešte pôsobil vo farnosti, vždy som vnímal, že ľudí treba nielen učiť o Bohu, ale aj o tom, ako jeho sila pôsobí v praxi. Stále som prosil, aby sme pomáhali chudobným, a videl som, ako sa tým farnosť mení.“

Človek, ktorý pomáha, je podľa Petra Gombitu radostný. „Všetci potrebujeme robiť dobro, aj my kňazi. Takto meníme nielen život tých chudobných, ale aj svoj. Do duše nám prichádza Božie požehnanie. Keď žijem medzi najbiednejšími, vidím, že bez neho, iba ľudskými silami by nebolo možné zachovať si silu a nádej.“

Nízkoprahová nocľaháreň – hangár. Postupne sa aj tu snažia zlepšovať podmienky, najmä ľuďom so zdravotným postihnutím. Snímka: Marián Špacai

OBERÁME SA O RADOSŤ

O chudobných Peter Gombita hovorí, že sú pokladom Cirkvi a jednou z jej úloh je starať sa o nich. „Skrze nich dostávame milosti a Božie požehnanie. Vo svojom prostredí pre nich môže každý, veriaci i neveriaci, niečo urobiť. V malom vo svojej dedine, na sídlisku. Viera bez skutkov je totiž mŕtva, môžem sa hrať na hocičo,“ prízvukuje.

Z vlastných skúseností vníma, ako si v minulosti ľudia pomáhali viac, hoci žili v skromnejších podmienkach. Boli i zvady, ale na dedine sa vedeli zomknúť, keď bolo treba.

„Teraz žijeme vo svete, kde máme dostatok všetkého, no my strácame radosť. Prečo? Bohatstvo nás pohltilo. Mysleli sme si, že materiálne veci nás urobia šťastnejšími. Na chvíľu, ako detská hračka a potom nič.“

Vraví, že bohatstvo a radosť treba hľadať kdesi inde. V dobroprajnosti, ale aj v slušnom a čestnom živote. „Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania. My sa často navzájom klameme aj v každodennom živote, pekár dá menej múky do chleba, kuchár menej bryndze do halušiek a takto oberáme jeden druhého o radosť. Domov síce prinesieme chlieb, klobásu, ale nie pokoj a  Božie požehnanie. Dobre sa najeme, ale namiesto radosti nasledujú slzy, hádky, nepokoje.“