Ako sa vychovávajú kresťanskí remeselníci

Autoopravári, stolári, murári – aj to sú absolventi SOŠ sv. Jozefa Robotníka, jedinej cirkevnej školy pre budúcich remeselníkov na Slovensku. „Je pre nás dôležitá oblasť vzdelávania, ale na tej istej úrovni aj oblasť výchovy. Nestačí nám, aby bol žiak dobrý odborník - ale aby bol aj dobrý človek,“ tvrdí jej riaditeľ.
Mária Bilá 28.11.2019
Ako sa vychovávajú kresťanskí remeselníci

Mladíkov škola očividne baví. "Chceme v študentoch vyburcovať hrdosť na ich remeslo," tvrdí Igor Pecha. Snímka: Ľubomír Bechný

Hoci je len čosi po pol ôsmej ráno, v dielňach to žije.

Chalani sa s vervou točia okolo áut, ďalší s podobným elánom krešú drevo, mladí murári zas pomáhajú zveľaďovať budúcu učebňu.

Usilovnú prácu sprevádzajú veselé úsmevy a nemenej veselé reči.

Na rozdiel napríklad od gymnázií, kde študenti často počúvajú len na pol ucha a počas hodiny robia všetko možné i nemožné, mladí muži na tejto škole sa (aspoň čo sa praktickej časti výučby týka) zo svojich povinností očividne tešia.

Nevšedná všednosť života takmer 350 študentov je už na prvý pohľad nákazlivo inšpirujúca.

POZRITE SI FOTOGALÉRIU Z NAŠEJ NÁVŠTEVY V ŽILINE.

Charakterní odborníci
Na školu prichádzajú chlapci z rôznych pomerov, z rôznych kútov Slovenska a z rôznych dôvodov – väčšinu duch školy (vytváraný a garantovaný saleziánskou spiritualitou) chytí a o pár rokov do sveta odchádzajú nielen s výučným listom, ale aj s výbavou nadobudnutých čností a so zoceleným charakterom.

Aj preto sú vo firmách či ako živnostníci vyhľadávaní.

„Týždenne mám asi dva-tri telefonáty, že či nemáme voľného mechanika, či nemáme známeho elektrikára, murára alebo stolára,“  tvrdí Igor Pecha, riaditeľ SOŠ sv. Jozefa Robotníka, na ktorej pôsobí približne dvadsať rokov, v riadicej pozícii od roku 2016.

„Keď komunikujeme s firmami, hovoria nám: ‚Prosím vás, pošlite nám dobrého človeka, my si z neho odborníka urobíme.' Dnešná doba je hladná práve po tomto - odborníkov možno máme, ale dôležité je, aby to boli aj charakterní ľudia.“

Aj preto sa na škole kladie dôraz i na formáciu.

„Okrem vzdelania mi škola dala dobrú kresťanskú výchovu a mnoho ľudí, ktorých si vážim,“ tvrdí bývalý absolvent školy Patrik Krajňák (31), ktorý sa do nej neskôr vrátil už ako majster odborného výcviku.

Na starosti má prvákov autoopravárov; a každého z nich by chcel popri remesle naučiť „byť serióznym človekom, dobrým kresťanom, mať zodpovednosť k zvereným úlohám, budovať spoločenstvo“.

O formáciu mladých sa tam však svojím spôsobom stará každý. „U nás na škole sú všetci pedagogickí zamestnanci – aj pani upratovačka, tajomníčka, ekonómka, vrátnik... S nimi predsa žiaci všetko vybavujú; s nimi sa učia, ako sa správať. Takto všetci vstupujú do výchovného procesu,“ pointuje Igor Pecha.

V pohode ľudia
„Autá sú život,“ vraví Patrik (16) s oduševnením. Práve pre svoju záľubu v nich sa rozhodol študovať za autoopravára; a keďže od kamaráta počul, že sú na SOŠ sv. Jozefa Robotníka milší pedagógovia ako inde, rozhodol sa ísť práve tam.

Aj jeho spolužiak Filip (17) sa o škole dozvedel od kamarátov. „Dosť si to tu chválili. Že sa tu dá dobre naučiť, že sú tu v pohode majstri, ľudia.“ Mladí muži sa zhodujú, že každý deň na škole zažijú niečo nové, zaujímavé. 

Aj budúceho autoopravára - elektrikára Václava (17) veľmi baví práca s autami. Keďže doma bol vedený k náboženskej výchove, rodičia mu odporúčali, že by mohol ísť práve na túto školu. Cestuje do nej každý deň z obce Pružina pri Považskej Bystrici a v svojom vzťahu k forme výučby má jasno: „Teória je dobrá, ale prax je lepšia.“

V stolárskej dielni oproti je omnoho väčší hluk ako pri autách. Podpísať sa pod to môžu motorové píly a šikovní mladí muži, ktorí ich používajú.

„Baví ma práca s drevom. Rád vyrábam skrine, ale napríklad aj hudobné nástroje, ktoré by som chcel robiť i v budúcnosti,“ hovorí nám Matúš (16).

Podobne ako takmer sto ďalších študentov, aj on patrí k tým, ktorí žijú na internáte.

„Pomerný luxus. Je prerobený; máme nové skrine, nové podlahy,“ hodnotí mladý muž, ktorý má dvoch spolubývajúcich a ďalších troch v rámci bunky. Za plus internátu považuje to, že „každý deň sa môže hrať futbal, hokejbal, dá sa ísť do herne. A že je tam hudobná miestnosť“.

Internátny život okúša aj Patrik (18) z Prešova. Nedávno začal chodiť na volejbal, hrá na organe; a hlavne sa teší z ciest domov a naspäť.

„Cestovanie je dobrodružstvo. Postretávam nových ľudí, sem-tam sa niečo niektorých opýtam.“ Budúci murár svoje remeslo takpovediac zdedil po otcovi, ktorému občas pomáhal.

„Murár robí všetky veci; aj ako maliar, aj ako obkladač, aj ako kamenár. Je to fajn,“ tvrdí s rozžiareným pohľadom. 

Aj pár princezien
Posledné roky pribudol odbor grafik digitálnych médií. 

Okrem mladých mužov v pracovnom oblečení tak môžeme vidieť aj bežne odetú mládež za počítačmi. 

„Od malička som bol veľmi kreatívny, chodieval som na umelecké školy. Bavilo ma kresliť, maľovať, tak som si povedal, že grafika môže byť niečo pre mňa. Saleziáni mi boli najbližšie, lokálne aj duchovne, lebo som s nimi vyrastal,“ rozpráva Ján (19).

Súčasný maturant medzičasom nabral veľa skúseností i kontaktov (napríklad v TV LUX či RTVS) a pochvaľuje si tiež duchovný rozmer štúdia: „Máme tu skvelé prednášky, najmä na konci roka. Napríklad o vzťahoch, čo sa mi raz ako manželovi určite zíde.“

Nový odbor daroval škole okrem možnosti vychovávať budúcich pracovníkov reklamných agentúr či médií ešte niečo – dievčatá. Zatiaľ čo na ostatné odbory sa hlásia naozaj len výnimočne (riaditeľ sa smeje, že také sa potom nosia ako princezničky), na grafike bežne dorovnávajú počty chlapcov.

„Baví ma umelecká oblasť; fotenie, kreslenie. Prišla som sem, aby som sa v tom mohla rozvíjať,“ tvrdí Gabika (16). Aj jej spolužiačka Mirka (16) mala pri výbere školy cieľ zlepšovať sa v daných činnostiach.

Zvýšenú prítomnosť chlapcov všade okolo komentujú lakonicky: „Dá sa to. Ani si to neuvedomujeme.“  

Rozvíjajú sa všestranne
Počas veľkej prestávky sa pár študentov rozhodne stráviť svoj čas nie so spolužiakmi, ale – s Ježišom.

V školskej kaplnke sa v tom čase slúži svätá omša každý deň.

Igor Pecha prekvapuje informáciou, že si to vyžiadali takpovediac sami chlapci. Niektorí sa v čase prestávky modlievali spolu modlitbu posvätného ruženca, a tak sa zrodil nápad dopriať im rovno svätú omšu.

Okrem tejto nepovinnej sa každý piatok ráno koná aj jedna pre všetkých študentov a zamestnancov školy. Tí majú tiež pravidelné triedne či školské duchovné obnovy. 

Škola ponúka aj bohaté spektrum voľnočasových aktivít. Medzi žiakmi sa obľube tešia športové, ale aj hudobné.

„Hru na klavíri som študoval približne sedem rokov, z toho tri roky som sa venoval organu. Minulý rok bol otvorený organový krúžok aj u nás na škole, tak som sa teda pridal,“ objasňuje Šimon (16), ktorý nám zahral i pár skladieb.

Výkon budúceho stolára naznačuje, že by zvládol aj konzervatórium; ako však mladý muž priznal, pri výbere školy rozhodovali najmä rodičia a pragmatické hľadisko.

„Uplatnenie ako organista by bolo nereálne. Remeslo má predsa len zlaté dno. V čase, keď som sa rozhodoval o strednej škole, som si začal budovať vzťah k stolárčine, k drevu. Veľa som vtedy pomáhal ocinovi, ktorý je domáci kutil.“

Hre na organe sa však chce Šimon venovať aj ďalej a pri práci na strojoch si dáva pozor, aby si nepoškodil ruky a nemusel prestať hrať.  

Povzbudiť, dodať elán
Zaujímavosťou je počet ocenení, ktoré žiaci na škole a pre školu získavajú. „Do opravárskych súťaží sa zapájame viac než 15 rokov. A vždy sme v prvej trojke,“ uvádza Igor Pecha. 

S otcovským úsmevom tiež spomína na konkrétnych absolentov, v saleziánskom prostredí nazývaných exallievi.

Napríklad na šesť bratov Kramárovcov, ktorí študovali či študujú na ich škole. Jeden z nich, Jozef, si na Orave zriadil vlastný autoservis; a dokonca aj manželku, s ktorou sú dnes už hrdí rodičia, si našiel práve vďaka škole a oratóriu. 

Samozrejme, nie vždy je vzdelávanie a výchova mladých mužov ľahká. „Každodennosť je možno náročná a všedná. Chlapci sú občas nestáli – a keď im dochádza chuť, musíme ich vedieť povzbudiť, dodať im elánu. Aby život chceli prežívať zodpovedne.“

A aj keď prídu ešte vážnejšie problémy, snažia sa ich riešiť individuálne a citlivo. „Mám výhodu, že som nebol lepší ako naši chlapci. Kým som sa dostal k saleziánom, prežil som si búrlivú mladosť,“ priznáva Igor Pecha. 

Hrdosť na remeslo
SOŠ sv. Jozefa Robotníka je u nás jediná svojho druhu; riaditeľ sa nazdáva, že dôvodom môže byť aj financovanie – zriadiť gymnázium je nepochybne jednoduchšie ako školu, ku ktorej patrí niekoľko dielní s patričným (a navyše moderným) vybavením.

Vyzerá to však tak, že Boh SOŠ sv. Jozefa Robotníka požehnáva. Napríklad aj cez uplatniteľnosť žiakov a dobrú povesť, ktorú škole robia.

„Vo firmách majú bežne z desiatich ľudí jedného špecialistu. Keď do takého prostredia naši chlapci prídu, rýchlo sa vedia uplatniť. Ak k tomu majú navyše slušné správanie a primerané obliekanie, pomerne rýchlo sa z nich stáva stredný manažment.“

Hoci sa dnes o ľuďoch s výučným listom zvykne v niektorých kruhoch hovoriť či aspoň uvažovať dehonestujúco, Igor Pecha upozorňuje na to, že to nie je fér.

„Roky skúsenosti mi ukázali, že títo chlapci majú praktickú inteligenciu. Videl som človeka s niekoľkými titulmi, ktorý nedokázal pokosiť trávnik. Hociktorý náš žiak by ho v praktických veciach tromfol.“

Súčasný školský systém na základných školách však podľa neho práve takýto typ „praktickej inteligencie“ ani nerozvíja, ani neoceňuje. Manuálne nadaní žiaci sa tak môžu cítiť menejcenne.

A pritom – aký by náš život bez nich bol? 

„Nájsť dobrého murára, stolára, automechanika – aj od toho často závisí pohodlie nášho života. Či mi vyhovuje dom, ktorý som si dal postaviť; či sa dobre vyspím na svojej posteli; či mi naštartuje auto,“ tvrdí Igor Pecha.

A dodáva: „K tomuto pohodliu prispievajú svojou prácou práve naši chlapci. Chceme, aby si toho boli vedomí – chceme v nich vyburcovať hrdosť na ich remeslo.“