Ako sa z informatika stal kňaz

O tom, že vypočuť hlas, ktorý volá vzdať sa svojich plánov a oddať sa Kristovi v službe, nie je jednoduché, svedčí aj vnútorný boj, ktorým brat Tomáš prechádzal pred rozhodnutím vstúpiť do rehole.

„Moje plány boli jednoduché: chcel som vyštudovať informatiku, k tomu som mal vždy blízko. Mať ženu, deti, dobrú prácu. Vzdať sa tejto predstavy bolo pre mňa veľmi náročné,“ priznal v rozhovore, ktorý sa konal deň po úspešných štátniciach a týždeň pred vysviackou.

Duchovné povolanie v ňom klíčilo už nejakú dobu, ako však uviedol, dlho pred ním utekal. „Nechcel som byť kňazom. No zároveň som cítil, že tento postoj mi bráni rozvíjať vzťah s Bohom, pretože to bola taká trinásta komnata, do ktorej som ho nechcel pustiť.

Po birmovke nastala zmena. Môj vzťah s Bohom sa začal prehlbovať. Vnímal som, že to nie je v poriadku, keď je medzi nami takáto bariéra. Pomaly som ju začal odstraňovať, ale bol to dlhý boj.“

Namiesto seminára štúdium informatiky
Prvé stretnutie s tým, čo znamená slúžiť Bohu, prišlo v kostole na Teplickej ulici v Bratislave, kam Tomáš chodieval s rodinou na sväté omše. „Raz som sa nechal nahovoriť, že budem niesť obetné dary.

Svätú omšu mal Jozef Luscoň, ale nemal žiadnych miništrantov. Keď som mu odovzdal to, čo som niesol v rukách, zavolal ma k oltáru. Vôbec som nevedel, čo mám robiť, ale stál som tam až do konca.

Zapáčilo sa mi to a na druhý deň som zavolal spolužiaka, o ktorom som vedel, že tam miništruje, nech ide so mnou. Potom som sa osmelil a začal chodiť miništrovať sám takmer každý deň. To ma priblížilo k Bohu a Cirkvi, pretože predtým som nezvykol chodiť do kostola každý deň,“ poznamenal brat Tomáš.

Začal rozmýšľať i nad vstupom do diecézneho seminára. „Keď som maturoval, bol som ešte dosť nezrelý a pýtal som sa kňazov, čo mám robiť. Rozmýšľal som, či ísť do seminára, keď cítim, že to Pán Boh odo mňa chce.

No tiež som chcel študovať informatiku. Našťastie mi nikto nepovedal, čo mám urobiť. Nechali to na mňa. Keďže som ešte nevedel urobiť také veľké rozhodnutie, nasledoval som svoju túžbu študovať informatiku. Počas nasledujúcich troch rokov štúdia som dozrel.“

Minoritská stopa
Okrem miništrovania Tomáš svoj duchovný život rozvíjal aj v spoločenstve Misia Máriina, do ktorého ho priviedli rodičia. Tam stretol pátra Luciána Boguckého, ktorý pripravoval duchovné aktivity pre mládež. Mladého Tomáša to oslovilo a v spoločenstve sa začal viac angažovať.

„Páter organizoval cyklopúte, duchovné obnovy, chodili sme do rôznych kláštorov. V rámci Misie Máriinej sme mali mládežnícke stretká aj s pátrom Tomášom Lesňákom, ktorý mi pomohol dozrieť ľudsky i vo vzťahu k Bohu.

Pochopil som, že keď mi Boh dáva povolanie, nie je to tak, že ho musím prijať, lebo keď odmietnem, pôjdem do pekla. Spoznal som, že mám slobodu. Boh ma pozýva, ale bude ma mať rovnako rád, aj keď povolanie neprijmem.

Vďaka pochopeniu tejto slobody som dokázal prijať Božiu ponuku,“ priblížil brat Tomáš. Keďže chcel žiť v spoločenstve, namiesto diecézneho seminára sa rozhodol pre vstup do rehole. Minoritov poznal najlepšie, takže voľba spoločenstva bola jednoduchá.

K rozhodnutiu mu pomohlo Písmo
V rozoznaní povolania mu tiež veľmi pomohlo Sväté písmo. „Na začiatku stretka sme vždy náhodne otvorili evanjelium a zamýšľali sme sa nad tým, čo nám Boh cez text hovorí.

Mne sa táto metóda zapáčila. Keď som cítil vnútorný nepokoj, že Boh ma volá a ja ho nechcem vypočuť, povedal som si, že Boh mi možno viac povie cez Písmo. Takto som bol v Kostole sv. Ladislava na adorácii, otvoril som Bibliu a tam sa písalo o povolaní Petra.

Vystrašil som sa, ale po čase som si povedal, že to mohla byť náhoda a tak som žil ďalej podľa svojho plánu. K definitívnemu rozhodnutiu mi pomohla jedna duchovná obnova, počas ktorej ma opäť vyrušila myšlienka na kňazstvo.

Tam som sa pomodlil a opäť som náhodne otvoril Písmo. Čítal som pasáž z Evanjelia podľa Jána. Ježiš v nej hovorí farizejom, ktorí chceli od neho znamenie, že hocikomu sú hocičo schopní uveriť, ale keď sám Boží Syn príde za nimi, tomu neveria.

A navyše ešte skúmajú Písma... To ma presvedčilo, že ak chcem byť úprimný sám voči sebe, už to povolanie nemôžem viac spochybňovať. Vtedy som sa rozhodol.“

Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Tomášovi sa po ňom ťažko zaspávalo, keďže videl, čoho všetkého sa musí vzdať. „Páčilo sa mi jedno dievča, mal som rozbehnutú školu, dobrú brigádu. Taký život podľa mojich predstáv.

Po čase som však našiel vnútorný pokoj. To bol znak toho, že je to tá správna cesta. Bol som druhák na vysokej škole, tak som ešte doštudoval tretí ročník informatiky s tým, že rozhodnutie overím. Ak v priebehu roka vydrží, štúdium informatiky ukončím a vstúpim do rehole. Vydržalo.“

Vysviacka
Na vysviacku Tomáš prišiel v sprievode spolubratov minoritov, na chrbte niesol plecniak, v rukách mal plné tašky. Pred seminárom susediacim s katedrálou sa zvítal s rodinou. Pár minút pred slávnosťou ešte pomáhal s prípravou agapé a následne si šiel obliecť rúcho. V zaplnenej katedrále o niekoľko chvíľ prijal vkladaním rúk bratislavského arcibiskupa kňazskú vysviacku.

Prítomných, na ktorých bolo po dvojhodinovej bohoslužbe badať už známky únavy, rozveselil ďakovnou rečou arcibiskupovi Zvolenskému. „Uvedomil som si, že som svojím spôsobom zberateľ – nezbieram vaše kázne alebo plagáty, zbieram od vás sviatosti.

Najprv ste mi udelili sviatosť birmovania, potom sviatosť posvätného stavu v stupni diakonátu a dnes sviatosť posvätného stavu v stupni presbyterátu. Chcem tým povedať dve veci: v prvom rade – v mojom mene i v mene diakonov vám z celého srdca ďakujeme. Druhá vec – do tretice všetko dobré, tak dúfam, že pochovávať ma už nebudete vy.“

Hoci pri týchto slovách stál v presbytériu, bezprostrednosť brata Tomáša približovala k veriacim. A to je práve to, na čo chce zamerať svoj apoštolát: chce byť blízko ľudí a vytvárať spoločenstvo. Darilo sa mu to od prvej chvíle v kňazskom ornáte a budeme jemu i ostatným novokňazom priať, aby v tejto misii úspešne obstáli.

Zveril sa poľským mučeníkom
Termín kňazskej vysviacky vyšiel bratovi Tomášovi týždeň po štátniciach, takže starostí mal neúrekom. Zvládať prípravy na slávnosť a k tomu učenie sa na skúšky – to je kombinácia, ktorá dá zabrať.

Všetko však zveril na príhovor blahoslavených poľských mučeníkov Michala Tomaszeka a Zbigneva Strzałkowského. „Boli to misionári, ktorých zabili v peruánskom Pariacoto.

Keďže moje štátnice pripadli akurát na deň ich spomienky, vybral som si ich za svojich patrónov. Dobre to dopadlo. Vložil som všetko do ich rúk a nesklamali ma. Oficiálne sú obrancami pred terorizmom, no pomáhajú aj na štátniciach,“ poznamenal s úsmevom.

Aj formulár primičnej svätej omše, ktorú brat Tomáš deň po vysviacke slávil v Kostole Kráľovnej rodiny na Teplickej ulici, bol zo spomienky na blahoslavených Michala a Zbigneva. Veriacim, ktorí prišli z viacerých kútov Bratislavy i Slovenska, keďže korene rodiny Vlčekovcov sú v obci Čavoj, sa v homílii prihovoril páter Lucián, spolužiak zavraždených poľských misionárov.

Spolu so spoločenstvom Misia Máriina podaroval Tomášovi bicykel, keďže mladý rehoľník na spoločných cyklopúťach jazdil na starom Favorite. „Bicykel musí mať dve kolesá. Tomáš, aj v tvojom živote musia byť aspoň dve kolesá.

Ako kňaz nemôžeš kráčať životom sám. Si povolaný do života v spoločenstve. Aby človek mohol napredovať, musí mať dve funkčné kolesá,“ vysvetlil páter Lucián. Svetlá na bicykli majú zasa symbolizovať Pannu Máriu, ktorú si Tomáš na začiatku rehoľného života zvolil za výnimočnú patrónku. „Bude ťa chrániť, aby do teba nikto nenarazil.“

Na konci svätej omše venoval brat Tomáš farníkom relikvie poľských mučeníkov, aby aj naďalej všetkým vyprosovali hojnosť milostí a odmenili všetku námahu vynaloženú pri príprave primičnej slávnosti.