Ako som na vlastnej koži prežil cestu hrdinov

Lúka nad malou dedinkou v Údolí smrti bola úplne premočená, tak som si stan postavil až hore na kopci, kde bolo vody najmenej. V údolí podo mnou sa na konci druhej svetovej vojny odohrala obrovská bitka, čo dodnes pripomínajú mnohé pamätníky vo forme víťazných sovietskych tankov, diel či lietadla.

Červená turistická trasa Dukla – Devín v dĺžke 779 kilometrov je súčasťou medzinárodnej európskej diaľkovej trasy E8 a na Slovensku sa volá cesta hrdinov SNP. Prechádza hrebeňmi mnohých slovenských pohorí, kde sa odohrali najintenzívnejšie boje povstania.

V roku 2020 sa táto najvýznamnejšia turistická magistrála stala vďaka epidemiologickej kríze veľmi populárnou. Ľudia na turistických chatách a v dedinkách na trase vraveli, že ešte žiadny rok nechodilo toľko esenpečkárov. Aj ja som ich takmer každý deň stretol niekoľko, najmä tých, čo išli opačným smerom.

Nižná Pisaná

Prvé ráno v stane bolo nedeľné. Slniečko ma síce zobudilo už viackrát, ale akosi sa mi nechcelo vstať a vyraziť. Až zvuk zvonov ma postavil na nohy. Večer som si všimol, že kostol na cintoríne pri dvoch tankoch je gréckokatolícky. Ten bol však zavretý, zvonili pravoslávni.

V chráme veľkosti rodinného domu bolo približne desať veriacich. Bol som zvedavý, ako bude prebiehať prijímanie, či bude pod obojakým spôsobom a akým štýlom. No prijímanie nebolo. Posvätený chlebík počas liturgie nakrájal na kocky kostolník a po obradoch si ho ľudia rozobrali. Oni pekne do servítok, ja rovno do vrecka.

Pred kostolíkom sa ma tetky pýtali čo a ako a „odpadávali“, keď som im povedal, že idem až do ďalekej Bratislavy. Počas rozhovoru som jedol posvätený chlebík z vrecka, a keď tety pochopili, že sú to moje raňajky, tak mi všetky dali svoje chlebíky v servítkach.

Ľudia na východe boli štedrí a často ma počas cesty obdarovali rôznymi spôsobmi. Dozvedel som sa, že pravoslávni môžu ísť na sväté prijímanie len tesne po spovedi, kým ešte nie sú zaťažení hriechom, teda len zo dva razy v roku.

Odo mňa sa tety zas dozvedeli, že idem sám, že som ženatý a mám dve deti, že ísť na túto túru bol môj niekoľkoročný sen a že mením prácu, a teda mám momentálne dosť času.

Tiež som im povedal, že byť zavretý pár mesiacov v malom byte nebolo ľahké a že potrebujem urobiť akýsi pomyselný predel v živote. Niečo sa skončilo a začína sa nové obdobie, na ktoré sa chcem zodpovedne pripraviť.

Jedna jakubka

Najťažšia etapa pre mňa bola dostať sa z Kysaku do Košíc a potom na chatu Jahodná. Bol to siedmy deň, mal som všetko už také prepotené, že som utekal sám pred sebou. Deň predtým bol rovinatý a podarilo sa mi prejsť 50 kilometrov. Na ďalší deň som však dosť nevládal a vôbec sa mi nechcelo.

Vliekol som sa z kroka na krok, dokonca som si na obed na jednom kopci nad metropolou východu musel aj trochu pospať. Posledné kilometre boli už úplné utrpenie. Myslel som, že na chatu azda ani neprídem, hoci motivácia bola veľká: konečne sa po týždni vyspať v posteli a oprať si veci.

Predošlé dni som chodil okolo záhrad, kde práve dozrievali prvé jablká – svetlozelené jakubky (bol koniec júla a sviatok svätého Jakuba). Už tri dni som mal na ne ohromnú chuť, ale všetky stromy boli, žiaľ, priďaleko za plotom.

Asi pol hodiny pred cieľom bola pri chodníku besiedka. A tam na stole, presne v strede, bolo položené jedno bledozelené jabĺčko. S takou chuťou som ho zjedol, dokonca aj ohryzok, čo nikdy nerobím, aj stopku som vysal od všetkej šťavy.

Pľuzgiere len na rukách

Každý deň bol v znamení nejakej inej nepohody. Raz bolel chrbát, potom nohy. Inokedy som nemal vodu, a slnko neúprosne smažilo. Jeden deň večer útočili ovady, niekedy komáre, potom malé mušky alebo lietajúce mravce.

Jeden kňaz – kamarát, ktorý prešiel SNP-éčku 20 rokov predo mnou - mi rozprával, ako si postavili stan pri priehrade v Tepliciach a po zotmení im začali všade behať potkany. Tak rýchlo potme pratali stany aj seba.

Tiež ma varoval, aby som nechodil dlho v mokrých topánkach, lebo on mal také pľuzgiere, že Nízke Tatry musel vynechať a prešiel ich až o rok. Počúvol som jeho rady a topánky som sušil vždy, keď vykuklo slnko. Jediný pľuzgier sa mi urobil až tesne pred príchodom do Bratislavy.

Na rukách som mal zato pľuzgierov šesť. V Telgárte som si dal totiž u kamaráta deň pauzu. Práve prerábal dvor, tak som sa mu ponúkol, že mu rád pomôžem, ak nebudem musieť nič robiť nohami.

Dal mi do ruky krompáč a kázal vykopať niekoľkometrovú ryhu. Nevyzeralo to náročne, lenže tá telgártska zem bola samá skala. Nechcel by som tam veru robiť hrobára.

Fatra do Veľkej Fatry

Na Donovaloch som si kúpil dve fľaše Fatry - že keď v ten deň pôjdem cez Veľkú Fatru, patrilo by sa. V malom sedielku kdesi pod kopcom Krížna som si dal obednú prestávku.

Oslavoval som, keďže to bola približne polovica cesty, a dal som si dve surové klobásky, veľa strúčikov cesnaku a otvoril si fľašu Fatry. V tom sa pristavili dvaja mladíci s veľkými plecniakmi.

„Dukla?“ pýtam sa ich. „Dukla,“ odpovedali. „Koľký deň?“ „Pätnásty,“ spresnili.

Patrik s Kamilom sú učitelia telocviku a výtvarnej výchovy, spolužiaci z vysokej školy. Na cestu hrdinov SNP sa vybrali preto, aby Slovensko nepoznali len z diaľnice, a tiež boli zvedaví, či to dokážu. Patrik bol tichší, Kamil sa ma hneď opýtal, či tá Fatra je naozajstná.

Keď som videl, ako mu zažiarili oči pri tom slove, dal som im napiť. A skamarátili sme sa. Tri dni sme potom kráčali spolu, väčšinou v tichu, občas sme sa aj porozprávali. Keď sa pýtali, aký som mal doteraz najkrajší zážitok, porozprával som im o bledozelenej jakubke.

Patrik s Kamilom sa na seba pozreli, nechceli veriť vlastným ušiam. V spomínaný deň totiž aj oni išli okolo Košíc a jeden pán im daroval igelitku plnú voňavých jabĺk. Pri besiedke pod chatou Jahodná sa zastavili na obed a jedno jabĺčko nechali na stole. Že azda niekoho poteší.

„Interhotel“ u kapucínov

Pri kláštore v Kremnických Baniach majú starý kostol obohnaný múrom. Nad bráničkou v múre bola nevyužitá strieška, ktorú brat Milan, zručný tesár, využil. Sám prešiel veľa kilometrov s batohom a vedel, čo pútnik najviac potrebuje.

Pod strieškou urobil podlahu, na ňu dal 5 karimatiek z hrubej šedej peny. Steny obil fóliou, aby dnu nefučalo. V priečelí vyrezal okienko, aby sa dalo vyvetrať. Hore do útulne sa vystupovalo po úzkom rebríku.

Keď ľudia prichádzali do kostola, hneď vedeli, že kapucíni majú „hostí“. Pred dvierkami do útulnej útulne boli natiahnuté šnúry na sušenie mokrého oblečenia a bolo tam aj miesto na sušenie topánok.

Bratia kapucíni nás s Kamilom a Patrikom pozvali do návštevnej miestnosti v kláštore, kde bola k dispozícii sprcha, rýchlovarná kanvica, čaj, káva, mlieko, med a pohodlné gauče. Po dvoch týždňoch v lese to boli všetko neuveriteľne vzácne veci.

Mlieka sme im vypili niekoľko krabíc, med sme jedli len tou najväčšou lyžicou a čaj si zaliali niekoľkokrát. Navyše nám kapucíni dali ešte jeden ohromný bonus. Možnosť vyspovedať sa a ráno prejsť len desať metrov, aby sme mohli byť na nedeľnej svätej omši.  

Slizniaky všetkých farieb

Na túre človek kráča sklonený pod ťarchou batoha a pozerá sa pod nohy, aby nezakopol o kameň, aby sa nešmykol na blate, aby nestúpil na vretenicu, nečľupol do mláky skrytej v tráve.

Za tých 25 dní putovania som mal množstvo času premýšľať o tom, čo vidím na chodníku: chrobáky čierne a metalizované modré, rýchle bystrušky a pomalé lajniaky; mravce malé aj veľké, čierne aj červené, dokonca celé mravčie diaľnice.

Udivovali ma predovšetkým slizniaky takých pestrých farieb, aké som v živote nevidel: žlté, červené, klasické hnedé a čierne, no najkrajšie boli belasé. Niektoré chrobáky boli, žiaľ, rozšliapnuté esenpečkármi predo mnou a určite som mnohé pristúpil aj ja bez toho, aby som si to vôbec všimol.

Pri pozorovaní mikroživota na chodníku som si uvedomoval, akí malí sme my ľudia vo vesmíre. Keď mravca ledva vidím z výšky necelých dvoch metrov, aký malý som ja pri pohľade už len z vyššieho kopca.

Preberal som si život odpredu dozadu, trápil som sa neistou budúcnosťou. Pripadal som si ako chrobák, ktorý sa tmolí po chodníku vo svojom malom svete a myslí si, aký je dôležitý, ako má svoj život pod kontrolou, ako všetko dokáže, aký je rýchly a dokonalý. A pritom stačí, aby sa po chodníku prehnal „závratnou“ rýchlosťou štyri kilometre za hodinu jeden turista s veľkými topánkami a je koniec.

„Aj mňa môže stihnúť podobný osud,“ napadlo mi často.

„Nepristúpi ma síce obor, ale môžem nabúrať, môžem ochorieť. Nad svojím životom nemám žiadnu moc. Všetko je v Božích rukách. Ak on bude chcieť, budem sa tu tmoliť ďalej. Všetko čo mám, mám od neho, a za všetko mu musím ustavične ďakovať. Chcem sa stále odovzdávať do jeho svätej vôle. Chcem sa spoliehať na neho a nechcem sa viac trápiť tým, čo bude zajtra.“