Ako vyzerajú sviatky v domove dôchodcov

Bol síce iba začiatok novembra, no starkí sa už svedomito pripravovali na Vianoce. Mali napečené oblátky, vyrábali vianočné ozdoby, nacvičovali koledy. Prečo s takým predstihom? „Pripravujeme sa dopredu, aby klienti mohli v pokoji duchovne prežívať Advent,“ približuje sociálna pracovníčka Jana Tráčová.

Neznamená to však, že by dôchodcovia počas Adventu nič nerobili. „Na svätého Mikuláša spolu s nami ozdobujú vianočný stromček. Máme tradíciu, že ho vždy rozsvieti najstarší klient. Takisto sa naši klienti tešia na vystúpenie vo vianočnom mestečku v centre Nitry. Spievajú tam v rámci podujatia Slovensko spieva koledy. Vždy si s nimi pripravíme jednu koledu, zababušíme sa do zimy a ideme spievať, nech sa deje, čo sa deje,“ hovorí Jana Tráčová s úsmevom.

Okrem toho si klienti v priebehu Adventu zdobia izby a chodby. „Každý, kto sem prichádza na Vianoce, povie, že je to tu nádherné. Výzdoba nie je prečačkaná, ale ľudová, aby to klienti mali také ako doma,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka.

Minulý rok mali vo vestibule zapožičaný i veľký vyrezávaný betlehem. Starkým sa zapáčil natoľko, že dobrovoľníci zohnali drevo a v súčasnosti sa už pracuje na betleheme, ktorý bude patriť zariadeniu sociálnych služieb a na tieto Vianoce v zariadení dotvorí tú správnu vianočnú atmosféru.
 

Duchovná starostlivosť

V zariadení, ktoré sa nachádza uprostred panelákov na rozmedzí nitrianskych sídlisk Klokočina a Diely, je ubytovaných 180 klientov. Dve tretiny z nich sú imobilní. Priemerný vek klientov je 86 rokov, pričom najstarší je 96-ročný pán, najmladšia 46-ročná pani. O všetkých sa stará 133-členný multidisciplinárny tím, ktorý poskytuje sociálne služby pri stupni odkázanosti 5 a 6, čo sú najťažšie stupne odkázanosti.

Ako pripomína Jana Tráčová, úlohou pracovníkov zariadenia nie je iba poskytovanie starostlivosti a sociálnej služby, ale tiež zabezpečenie kultúrnych či spirituálnych potrieb. Medzi klientmi sú totiž aj katolíci a evanjelici.

V domove sa nachádza kaplnka, kde sa v nedeľu pravidelne slávia bohoslužby. Vo štvrtok pred prvým piatkom v mesiaci býva svätá spoveď. O túto službu sa starajú kňazi z farnosti Klokočina, ktorí prichádzajú aj v priebehu Adventu, aby umožnili klientom zariadenia duchovnú prípravu na Vianoce.

Ich starostlivosť si pochvaľuje aj jedna z klientok, ktorá je zároveň kostolníčkou v kaplnke: „Dôstojní páni pred sviatkami navštevujú všetkých. I tých na izbách, ktorým vysluhujú sviatosť zmierenia, alebo, keď už to nie je možné, tak ich aspoň požehnajú. Počas sviatkov sú pre veriacich zabezpečené sväté omše, takže je možné prežívať Vianoce v plnom duchu.“

Na sviatky nechcú ísť domov

Ako však starkí znášajú, že Vianoce prežívajú v domove dôchodcov? „Mysleli by ste si, že ťažko. Oni však hovoria: ,Tu je môj domov; kam by som chodil a otravoval niekoho. Som tu celý rok a zostanem tu aj počas sviatkov,‘“ približuje Jana Tráčová časté reakcie starkých.

Dodáva, že mnohokrát prichádzajú príbuzní klientov s tým, že ich otec alebo mama nechce ísť domov, pretože v zariadení má všetko, čo potrebuje. Je to tam bezbariérové; nemusia chodiť inde do kostola, pretože kňaz príde za nimi; nemusia si obliekať ťažký kabát, pretože kaplnka je v areáli zariadenia.

Tieto slová potvrdili aj samotní klienti, ktorí boli už niekoľko týždňov pred sviatkami pripravení na to, že Vianoce budú tráviť v domove. Jedna pani sa pri mojej návšteve dokonca zverila, že odmietla ísť na sviatky k obom svojim synom, pretože chce prvýkrát osláviť sviatky medzi ostatnými klientmi.

Časť dôchodcov odchádza na Štedrý večer k svojim blízkym, no po večeri sa vrátia. Niektorí chodia domov i na celé sviatky. Je ich však málo. Dôvodom nie je nezáujem príbuzných, ale diagnózy starkých. V domove sú preto, lebo ich blízki sa už o nich nedokážu postarať.

Štedrá večera podľa zvykov klientov

Tí, ktorí ostávajú počas Vianoc v zariadení, na spoločných stretnutiach spomínajú, ako sviatočné dni vyzerali u nich. Ich zvyky sa pracovníci zariadenia potom snažia zachovať i pri slávení Vianoc v domove dôchodcov. Výnimkou nie je ani jedálniček, ktorý si celý rok sami určujú na stravovacích schôdzach.

Na štedrom stole tak majú všetko, čo si želajú. Nechýbajú na ňom oblátky, ryba, šalát, zákusky, koláčiky ani ovocie. „Vždy to musí všetko byť, veľmi si na tom zakladajú,“ konštatuje sociálna pracovníčka Jana Tráčová.

Atmosféra počas večere je podľa jej slov úžasná a zážitok z nej majú aj zamestnanci. „Všade je zhasnuté, svieti iba stromček a svetielka na stoloch. Do jedálne vstúpi pani riaditeľka a zamestnanci, ktorí môžu prísť. Za dverami zazvonia zvončekom, aby sa zachovali všetky tradície. Je to zážitok i pre nás. Účasť na večeri nie je pre zamestnancov povinná. Doma si však naplánujeme veci tak, aby sme mohli prísť aj medzi klientov. I oni sú naša rodina a ten pocit rodiny im chceme dopriať aj počas Štedrého večera.“

Klienti sú za takéto slávenie vďační, pani kostolníčka hodnotí štedrú večeru veľmi pozitívne. „Pred večerou sa pomodlíme a zaspievame si Tichú noc. Potom je večera a posledným aktom, kým odídeme do izieb, je, že zo stola hojnosti, ako ho voláme, pozbierame sladkosti, aby sa nemuselo nič vyhadzovať. Skutočne, Štedrý deň je na vysokej úrovni.“

Pri príprave Štedrého večera pracovníkom zariadenia veľmi pomáhajú aj dobrovoľníci, ktorí prinášajú na stôl hojnosti jedlo či darčeky. „Pýtajú sa nás, koľko toho majú doniesť. Vždy im hovoríme 180 – aby aj ten, kto možno už nerozumie, čo sa v tej chvíli deje, vedel, že je to darček pre neho. Môže mu to spraviť radosť,“ hovorí Jana Tráčová.

Štedrú večeru slávia v jedálni tí, ktorým to ich diagnóza umožňuje. Ktorým nie, večerajú na poschodiach v spoločenských miestnostiach. A kto už pre svoj zdravotný stav nemôže prísť ani tam, slávi Štedrý večer na svojej izbe.

Niekedy prichádzajú do jedálne aj klienti s horším zdravotným stavom, ktorých sprevádzajú ich príbuzní. Tí im chcú možno naposledy dopriať atmosféru spoločného slávenia sviatkov, a tak ich v spolupráci so zamestnancami zariadenia pripravia na Štedrú večeru s ostatnými klientmi.

Každý má individuálny prístup

Práve spolupráca s príbuznými klientov je pre tím pracovníkov veľkou pomocou už od nástupu klienta do zariadenia. „Pýtame sa ich, aké mal ich blízky zvyky. Snažíme sa prispôsobiť jeho predošlej domácnosti. Aby to nebolo o tom, že my si ako inštitúcia budeme robiť všetko podľa seba.

Vždy nás zaujíma, aký bol človek doma; akej práci sa venoval; čo ho zaujíma; aké má koníčky; čo ľúbi jesť; či číta knihy, sleduje televízor alebo sú nejaké témy pre neho tabu. Či nemal v posledných rokoch traumatické zážitky. Každý klient musí mať individuálny prístup,“ podotýka Jana Tráčová.

Pripomína, že ľudia prichádzajúci do zariadenia majú také diagnózy, ktoré im už neumožňujú život bez pomoci druhých. Pred nástupom do domova ich zdravotný stav posúdi lekár špecialista. Ak vydá lekársky posudok, v ktorom skonštatuje, že človek už nemôže ostať v svojom prirodzenom prostredí, je nevyhnutná inštitucionálna starostlivosť. Tú mu blízki nedokážu zabezpečiť, starkí tak prichádzajú do zariadenia sociálnych služieb.

A ako klienti vnímajú situáciu, keď nastupujú do domova? „Je to pre nich niečo nové. Mnohí si však ani neuvedomujú, že sú na inom mieste. Väčšinou sú vďační. Nemávame klientov, ktorí by boli extrémne znechutení či plačliví. Nikto tu nie je nasilu, že by musel zanechať dom či byt a ísť do zariadenia. Niekedy to tak možno bolo, dnes nie,“ odpovedá Jana Tráčová.

Spoločne prežívajú radosť i smútok

Zriaďovateľom Zariadenia sociálnych služieb Viničky v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj. Klientelu tvoria ľudia najmä zo spádovej oblasti Nitry, ale v malom množstve i z iných krajov. Buď sú zo samotného mesta pod Zoborom, alebo z okolitých obcí. „Stáva sa, že sa u nás stretnú dve susedky z jednej obce alebo bývalí kolegovia z práce,“ hovorí sociálna pracovníčka.

Pre klientov je obohacujúce i spoločenstvo, ktoré medzi sebou vytvárajú. Pravidelne sa stretávajú v skupinkách, kde pracujú na svojich fyzických i mentálnych zručnostiach. Popritom vzchádzajú nové priateľstvá.

Keďže majú svoj vek a diagnózy, nevyhnú sa situáciám, keď niekto z ich skupiny zomrie. Ako prežívajú odchod ich kamaráta? „Pokiaľ je to človek, ktorý bol celé roky v komunite, znášajú to ťažko. Oni už často vedia, že sa niekomu z ich partie blíži koniec. Keď sa zhorší stav člena ich úzkeho kruhu, chodia ho pravidelne navštevovať a vždy sa za neho modlia. Keď zomrie, spomínajú na neho pri svätej omši, vyberú sa aj na pohreb.

Veľmi pekným zvykom je, že rodina zosnulého príde a s tými, s ktorými sa ich blízky najviac kamarátil, si pripravia spomienku – taký malý kar, pomodlia sa a spoločne si pospomínajú,“ približuje Jana Tráčová a dodáva: „Nemožno povedať, že by dlho trúchlili, idú ďalej. Smrť berú ako neoddeliteľnú súčasť ľudského bytia.“

Jedna veľká rodina

K priateľskému putu medzi klientmi Jana Tráčová pridáva aj zaujímavú príhodu z tohtoročného leta. „Mali sme situáciu, keď sa pani, ktorá chodila do skupinky stretávajúcej sa vonku pod pergolou, zverila, že ide na vážnu onkologickú operáciu. V tom čase sa tiež zhoršil stav pánovi, ktorý takisto chodil do tej partie. Vtedy sme sa spoločne za nich modlili. Je to zaujímavé, pretože v tej skupinke sedávajú veriaci i neveriaci, myšlienke spoločnej modlitby, ktorú sami iniciovali, však boli naklonení všetci.“

Takéto situácie svedčia o tom, že klienti i zamestnanci sú si vzájomnou oporou. I pri mojej návšteve bolo na reakciách starkých, sociálnych pracovníkov i ostatných zamestnancov vidieť, že svoje spoločenstvo vnímajú ako jednu veľkú rodinu. „Nech by boli v akýchkoľvek stavoch, stále sme tu pre nich ako rodina. Samozrejme, ich vlastnú im nenahradíme. Dávame im však možnosť vnímať nás ako svoju rodinu v tejto etape života,“ uzatvára Jana Tráčová.