Arcach je pre Arménov domovom i zmyslom života

Arcach je miesto, kde máte pocit že domáci obyvatelia sú radi už len preto, že ich kút sveta prídete navštíviť. Pohostinní, vždy usmiati a štedrí na príbehy. Od pohraničnej kontroly na hranici s Arménskom až po trhy v centre Stepanakertu či mužov z kláštora Amaras.

Bolo by veľmi príjemné spomínať len obrazy zo života ľudí a krásy krajiny. V prípade Karabachu to však nie je možné – klamali by sme samých seba. Dejiny tohto kúska doslova rajskej záhrady majú, žiaľ, až príliš často farbu krvi.

Bez prieniku i bez dohody
„Tu, kde stojíme, boli domy Azerbajdžancov. Museli odísť, tak ako sme my museli odísť zo Šahumjanu. Za socializmu sme vedeli spolu vyjsť, dnes sme každý z opačnej strany barikády,“ vraví pastier Sejran, žijúci v oblasti Karvačaru na severozápade medzinárodne neuznanej horskej republiky Arcach.

Sejran neidealizuje časy minulé, len konštatuje. Ľudia vtedy mali istoty, potýčky na národnostnom či náboženskom základe boli nemysliteľné a žilo sa v relatívnej prosperite. Je však nutné podotknúť, že obdobie jestvovania Sovietskeho zväzu bolo len epizódou v arménsko-azerbajdžanských vzťahoch, možno nie úplne spravodlivou, ale každopádne mierovou.

Hornaté územie Arcachu s rozlohou necelej štvrtiny Slovenska a len 150-tisíc obyvateľmi susedí s Arménskom, Iránom a Azerbajdžanom. Už v druhom storočí pred Kristom bolo jednou z pätnástich provincií vtedajšieho Arménskeho kráľovstva.

Hoci ho počas celej histórie obývala arménska väčšina, nezriedka sa dostávalo pod kontrolu iných mocností: seldžuckých i osmanských Turkov, Iránu či cárskeho Ruska.

Oblasť južného Kaukazu, kde sa o územia dlhodobo prú národnosti, úplne rozdielne etnicky i nábožensky, sa nedočkala rovnováhy ani po prvej svetovej vojne – v otázke Karabachu ťahali Arméni častejšie za kratší povraz z viacerých dôvodov: i keď boľševici spočiatku podporovali viac práve arménsku stranu v boji proti panturkickým silám, postupne sa situácia menila.

„Zásluhu“ na tom mala vo veľkej miere aj britská misia, ktorej velenie jednoznačne v otázke kontroly nad Arcachom favorizovalo Azerbajdžan a Chosrovbeja Sultanova.

„Ako to už u Britov býva, nešlo o bezdôvodnú náklonnosť. V hre boli dobré vzťahy s Baku kvôli britskej kontrole ťažby azerbajdžanskej ropy,“ dozvedáme sa od domácich. Hneď ako sa Briti z oblasti stiahli, mali Sultanovovi ľudia voľnú ruku, čoho výsledkom bolo hneď niekoľko pogromov na arménske obyvateľstvo Karabachu a napokon i vojna o Arcach v roku 1920.

O rok neskôr sa oblasť južného Kaukazu dostala pod kontrolu sovietskych boľševikov a Karabach sa mal stať súčasťou Arménskej SSR (sovietskej socialistickej republiky). Na osobný príkaz Stalina sa však udial opak – oblasť sa dostala pod kontrolu Azerbajdžanskej SSR.

Hoci za čias jestvovania Sovietskeho zväzu v Arcachu panoval pokoj a bol priestor i na rozvoj regiónu, karabašskí Arméni boli neraz terčom reštrikcií a z azerbajdžanskej strany silnel tlak na zmenu tamojšej demografie. Logickým vyústením situácie vo vákuu počas jestvovania Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a najmä po jeho rozpade bola opätovná vojna o územie.

Konflikt z rokov 1988 – 1994 bol podľa viacerých historikov posledným klincom do rakvy ZSSR. V Arménoch dodnes rezonujú násilné deportácie vyše desaťtisíc obyvateľov regiónu Šahumjan, ktoré vykonávala sovietska armáda spolu s azerbajdžanskými silami počas vlády u nás takého idealizovaného Gorbačova.

Vojna o Karabach dopadla pre mnohých prekvapivo - hoci mal Azerbajdžan vyše trojnásobnú vojenskú prevahu, na jeho strane bojovali dokonca Afganci či Čečenci (podľa regionálnych zdrojov sa známy terorista Basajev z konfliktu stiahol, keď zistil, že ide viac o nacionalizmus než o náboženstvo) a zbraňami ho zásobovali i zahraničné štáty, napríklad Ukrajina a Izrael; výsledkom šesťročného konfliktu bolo arménske víťazstvo a vznik republiky Arcach.

Tá okrem územia niekdajšieho autonómneho Náhorného Karabachu zahŕňa i strategický Lačinský koridor; Azerbajdžan zasa vybojoval provinciu Šahumjan, ktorú od zvyšku Karabachu oddeľuje vyše trojtisícový hrebeň pohoria Murovdag – Mrav. Ako každý konflikt, i tento mal za následok mnoho utečencov a osobných tragédií na oboch stranách. Zostáva len dúfať, že boli na dlhé obdobie poslednými.

Kvitnúca metropola
Centrum Arcachu a jeho najväčšie mesto Stepanakert dnes sotva spoznávame. Pri poslednej návšteve pred trinástimi rokmi bola ako-tak živou len jeho hlavná ulica a pre odstávky tiekla voda nanajvýš hodinu denne, niekedy však len raz za týždeň.

Súčasný Stepanakert je farebný, plný nových chrámov, vzorne upravených trávnikov a poctený poliklinikou, ktorá vyzerá lepšie než zdravotnícke zariadenia našich krajských miest.

„Nejde o zázrak, ani sa nám tak ekonomicky nedarí. Ale Arcach je pre Arménov vecou prestíže a srdca. Prispieť na jeho obnovu Arménov teší! Na nemocnicu sa vyzbierali ľudia z početnej diaspóry, podobne je to s cestami. Preto vyzerajú mnohé kúty Karabachu lepšie než regióny Arménska,“ dozvedáme sa od domácich - a majú pravdu.

Z Arménov, ktorí sa preslávili vo svete, poznáme len niekoľko. No miestnych i tak poteší, keď si spomenieme aspoň na skladateľa Arama Chačaturjana, speváka Charlesa Aznavoura, či najslávnejšieho maliara morí Ivana Ajvazovského. Tisíce bezmenných, im podobných ľudí, pomohli vyskladať mozaiku Arcachu do dnešného stavu.

Od Šuši po Gandzasar
Keď z návršia v centre mestečka Šuši hľadíme na zrenovovanú Katedrálu Krista Spasiteľa - po arménsky Surp Amenaprkič Gazančecoc, cítime, ako sa i tam – do sídla Arcachskej diecézy – vrátil život. Pre väčšinu Arménov je viera integrovanou súčasťou života, je s ním úzko previazaná a nie odsúvaná na okraj ako nejaký zvyk z povinnosti.

Presviedčame sa o tom vari na každom mieste v Arcachu: v Stepanakerte, Šuši i kláštore Gandzasar z počiatku trinásteho storočia. Počas bohoslužieb i vo všedné dni tam smerujú celé rodiny z rôznych kútov Arcachu, Arménska i zo zahraničia.

Každé zo spomínaných miest má i svoj malý zázrak zo súčasnosti. V Gandzasare, ktorého názov v preklade znamená Hora pokladov, je to nevybuchnutá strela z čias občianskej vojny priamo v stene chrámu; v katedrále v Šuši zasa fakt, že sa tam v októbri 2008 naraz zosobášilo až päťsto párov a v apríli 2017 tam zaspieval liturgickú modlitbu Ter voghormia Serž Tankian, spevák metalovej skupiny System of a Down. Prekvapení?

Predsudky  niekedy nie sú namieste ani pri výbere hudobného žánru.

Kláštor Amaras
„Poď, práve sme dooberali moruše, a tak oslavujeme! Je to pre nás dôležitý zdroj príjmu a úrode sa veľmi tešíme,“ pozývajú náhodného hosťa sympatickí mladíci, sediaci pod stromami pri kláštore Amaras v južnej časti Karabachu.

Amaras je pre Arménov veľmi dôležitým miestom. V piatom storočí práve tam Mesrop Maštoc, teológ a autor arménskej abecedy, otvoril prvú školu používajúcu ním vytvorené písmo. V trinástom storočí Amaras vyplienili hordy Timura Chromého, v devätnástom storočí slúžil ako pohraničná pevnosť ruských cárskych jednotiek. Neskôr tamojší chrám, ktorý je zároveň hrobkou svätého Grigorisa, obnovili za peniaze zo zbierky Arménov zo Šuši a dodnes je obľúbeným pútnickým miestom.

Grigor, Karlen i ostatní sa tešia z rozhovoru, hostia nás a nalievajú. Delia sa o radosť a dostávajú radosť späť. Majú v sebe hlboko zakorenené čosi triviálne a prirodzene ľudské, čo u nás pod tlakom konzumu pomaly doznieva. No nemuselo by to tak byť.

To najlepšie zo záhrad a lúk
Ochutnať ovocie, zeleninu či jedlá z Karabachu je pohladením pre telo i dušu. Pestované i pripravované sú s láskou a bez chémie. Zastavujeme sa pri sympatickej pani Rebeke na trhu v Stepanakerte. Pred sebou má nakladanú zeleninu, orechový džem, čerstvé paradajky, syr i moruše.

Zo všetkého nám dá ochutnať, i keby sme práve nenakupovali. „Sú to dobré veci a výber je čisto na vás!“ vraví s úsmevom. Jej pochúťkam sa odolať nedá, rovnako ako ďalšiemu zdravému jedlu z Arcachu nazývanému žingalov hac.

Je to placka plnená sedemnástimi druhmi byliniek a korenín, pripravovaná na rozhorúčenej vypuklej kovovej platni, umiestnenej najčastejšie nad ohňom z drevených uhlíkov. Poľahky by sme ju mohli nazvať pôstnou, no je taká skvelá, že sa k nej slovo pôst akosi nehodí.

Čo, ak
Prechádzame sa uličkami Karabachu, zhovárame sa s ľuďmi. Jeden z nich menom Hakop nás zoznámi so svojím kamarátom, ktorý ako chlapec prišiel do Arcachu z relatívne vzdialeného arménskeho Dilidžanu.

„Sám od seba, nezištne. Prišiel brániť náš kus zeme. Bol ranený a dnes je na invalidnom dôchodku. Ale nič neľutuje,“ predstavuje nám svojho na prvý pohľad nenápadného priateľa. Spomienkou na ťažké časy nechtiac otvorí cestu ďalšej debate a úvahám.

„Žiaľ, bojím sa, že budúcnosť môže priniesť opäť eskaláciu konfliktu. Azerbajdžan čoraz viac zbrojí, má finančné zdroje z predaja ropy a možno jedného dňa povie svojej počtom ustavične rastúcej populácii vyškolenej propagandou: „Choďte a vybojujte si zem, bude vaša!“ Neželám si to, ale môže sa to stať,“ vraví náš český známy žijúci v regióne, ktorého meno radšej nebudeme zverejňovať.

Z arménskeho uhla pohľadu by v takom prípade zostalo dúfať, že Azerbajdžanci opäť nič nezískajú napriek mnohonásobnej prevahe mužstva a zbraní, lebo jednoducho „nevedia bojovať“, ako sa medzi domácimi tvrdí.

Možno byť v práve?
Na otázku Karabachu možno nazerať z rôznych pohľadov - ako na konflikt etnický či náboženský; konflikt o územie, aký vždy zanechá obete a ľudí vysídlených z domovov.

Konflikt, ktorý zašiel tak ďaleko, že „obojstranne výhodné“ dohody sú nemožné a najrozumnejšie by bolo akceptovať súčasný stav a hranicu a neplytvať ďalšími ľudskými životmi (na línii prímeria sa dodnes ozývajú výstrely).

Kto pozná situáciu a vzťahy v regióne, vie, že je to málo pravdepodobné. Obzvlášť po tom, čo si prečíta trebárs oficiálne stanoviská na stránkeministerstva zahraničných vecí Azerbajdžanu z pera historikov z inštitútu Abbasgula Bakichanova.

Výlevy o trikoch, aké vraj používajú Rusi a Arméni naprieč celou históriou voči Azerbajdžanu a Turecku, i konšpirácie o Moskve ako „treťom Ríme“ vyvolávajú trpký úsmev a čitateľ by ich zrejme očakával na webe podstatne nižšej vážnosti.

Skúsenosti z ciest vravia, že je nemožné sedieť na dvoch stoličkách a tváriť sa nestranne. Pri Karabachu mnohí z nás, čo mali možnosť navštíviť obe zo znepriatelených krajín, držíme stranu tým, ktorí sú v Arcachu zainteresovaní nie ziskom, ale srdcom.

Ako hovoria veľavravné slová nositeľa Nobelovej ceny za mier Andreja Sacharova: „Pre Azerbajdžancov je Karabach vecou ambícií, pre Arménov je však otázkou života alebo smrti.“