Atribúty srdečnosti vychádzajú z Ježišovho Srdca

Do mesta s obuvníckou tradíciou prichádzame ráno, a čo nás ihneď prekvapí, je čulý stavebný ruch v blízkosti mestského úradu. Ako sa dozvedáme, búrajú vysokopodlažný obytný dom, stojaci takmer uprostred námestia.

Zvláštny moment, keď si uvedomíme konotáciu zámeru bývalých straníckych štruktúr. Mal zakryť výhľad na Kostol Božského Srdca Ježišovho. Boží stánok však zostáva a stále je miestom na načerpanie najväčšej lásky.

Duch srdečnosti
 

Kráčame po námestí, pripomínajúcom širokú veľkomestskú triedu so stromoradím – bulvár. So záujmom si obzeráme vonkajší profil kostola, ktorý bol vybudovaný v rokoch 1943 až 1949 vo funkcionalistickom štýle pod dohľadom zlínskeho architekta Vladimíra Karfíka.

To však nás už z dvora farského úradu vyzerá duchovný otec farnosti Vladimír Farkaš. V milom privítaní a tiež pri rozhovore s farníkmi cítime, že srdečnosť je atribútom, ktorý pramení vnútri tejto farskej komunity. Spiritualitu Božského Srdca si domáci osvojili. 

„Naša farnosť a celé mesto Partizánske vznikli takpovediac na zelenej lúke. Zrod mesta súvisel so zámerom podnikateľa  Jána Antonína Baťu. V roku 1938 firma, patriaca pod obuvnícky koncern jeho nevlastného brata Tomáša Baťu, odkúpila pozemky od veľkostatkára Eugena Salzbergera a rozhodla sa vybudovať továreň na výrobu bicyklov a obuvníckych strojov s priľahlou infraštruktúrou.

Začiatok výkopových prác 8. augusta 1938 sa považuje za dátum vzniku Baťovian. S tým súvisí aj výstavba nášho kostola a budovanie samostatnej farnosti. Z urbanistického hľadiska bolo námestie naprojektované funkcionalisticky. Stavba betónovej ubytovne tak nezodpovedne preťala kultúrno-environmentálny celok námestia. To však nie je dielo Baťovcov,“ objasňuje farár farnosti. 

Paradox výberu patrocínia
 

Nielen zmena názvu mesta na Partizánske, ale aj výber patrocínia kostola ovplyvnili vtedajší predstavitelia moci. Nebolo im po chuti zasvätenie sv. Tomášovi, apoštolovi, keďže to mohlo evokovať analógiu s Tomášom Baťom.

Farár Vladimír Farkaš vysvetľuje: „Samozrejme, že z pohľadu nás veriacich je rozmer Božského Srdca veľkou duchovnou dimenziou a sme za ňu vďační, ale celé pozadie profilácie patrocínia - možno s úsmevom povedať, že sa pravdepodobne nepáčilo ani Pánu Bohu. Nie je bohumilá vec zmeniť už vybratého patróna.

A v tomto prípade sa to tak trochu potvrdilo s konsekráciou. Hoci chrám bol dostavaný v roku 1948, oficiálne konsekrovaný bol až 2. septembra v roku 1989 banskobystrickým biskupom Jozefom Ferancom, teda približne dva mesiace pred pádom režimu.

Posviacka sa dlhé roky nemohla dotiahnuť do konca. V júni 1949 už pripravenú slávnosť prekazil komunistický režim, a tak sa nakoniec neoficiálna konsekrácia konala v tichosti.“ 

 

Božské Srdce vždy urobí krok k nám 
 

Dominantou interiéru kostola je socha Božského Srdca Ježišovho na hlavnom oltári. Správca farnosti nám vysvetľuje jej duchovný akcent: „Je výnimočná svojou krásou. Excelentne to zvládol akademický sochár, národný umelec Tibor Bártfay, hoci sa pri jej tvorbe blížil ešte len k tridsiatke. Nie je to klasické zobrazenie Ježiša so žiariacim Srdcom.

Je evidentné, že umelec sa skutočne s tým v hĺbke duše zapodieval a vystihol podstatu jedného zo zjavení sv. Márii Margite Alacoque. To ukazuje na Ježiša s vystretými rukami a nohou naznačujúcou krok vpred – k nám ľuďom.“

Akademický sochár má na „svedomí“ aj ďalšie prvky výzdoby interiéru kostola. Či už ide o menšie plastiky dvanástich apoštolov na hlavnom oltári alebo viacrozmerné zastavenia krížovej cesty či reliéfy Svätej rodiny, snímania z kríža, Krista v hrobe.

Nad vchodom do kostola nájdeme od neho znaky štyroch evanjelistov, ale aj sochu Panny Márie v lurdskej kaplnke. Je potrebné dodať, že kostol zostal jediný na Slovensku, čo sa týka štýlu vyhraneného funkcionalizmu.

Preto okrem veriacich sem radi prichádzajú súčasní, ale aj nádejní architekti. Pôvodne projekt o 10 metrov dlhšieho chrámu sa mal realizovať v moravských Otrokoviciach. Dnes však stojí v Partizánskom. Kostol v roku 1995 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.
 

Pestré farské spoločenstvo
 

Pán farár sa však už ponáhľa streamovať svätú omšu: „Ľudia si to žiadali. Chcú počuť, vidieť a cítiť sa v svojom chráme, že sa modlíme za ich úmysly.

Dokonca Slováci za hranicami sa s farnosťou takto spájajú. Lekárka žijúca v Nemecku sa pýtala na zvyklosti, ktoré zažila ako dieťa v tomto kostole. Iná veriaca spoza oceánu vstáva o tretej ráno, aby mohla byť účastná na tejto bohoslužbe.“ 

Rehoľná sestra Anzelma Trokanová (45) z Kongregácie Božského Vykupiteľa nám objasňuje, prečo je vo farnosti: „Naše sestry sem prišli v roku 2014. Predtým tu pôsobili až do internácie v roku 1950. Slúžili ako zdravotné sestry. Svojím spôsobom sme nadviazali na tradíciu.

Je zaujímavé  si všimnúť Boží manažment, keď práve naša rehoľa, ktorá bola založená aj k úcte k Božskému Srdcu, má možnosť pôsobiť v tejto farnosti.“

Aktuálne v komunite žijú štyri rehoľníčky. Pokračuje: „Ja som jediná v aktívnom pracovnom veku. Pomáham na školách s vyučovaním náboženstva, vo farskej katechéze a spolusestry zase chodia k chorým a opusteným. Ide o pastoračnú službu pri zariadení pre seniorov.

Nájsť si čas pre každého, kto prejaví záujem, je našou odpoveďou na núdzu doby, nielen v hmatateľnom zmysle. Byť najmä nablízku človeku, ktorý nemá nikoho iného.“ Ďalej sa vyznáva: „Farníkov vnímam ako priateľov. Keď som to potrebovala, cítila som veľkú podporu, hoci som ju mala asi skôr dávať ja.

Potvrdilo sa mi, že sme spojené nádoby a farnosť je živé spoločenstvo - organizmus. Keď každý správne žije úlohu, ktorá mu bola zverená, vzájomne sme si posilou.“ 

Na margo komplikovanej doby naznačuje: „V súčasnej situácii vnímam, že u ľudí sa viera aj pod vplyvom prežívaných okolností prehlbuje a očisťuje. Môže to byť veľkým požehnaním. Samozrejme, s úctou a bázňou hľadíme na obete pandémie i na ekonomické dopady.

Chudobných budeme mať vždy a je naším poslaním na tomto svete im pomáhať. Je to príležitosť prehodnotiť pohľad na seba, na život v rodine či v spoločenstve. Mysleli sme si, že rýchlosť doby už neunesieme. Napriek tomu dokážeme oveľa viac.“ 

Občianske združenie i cirkevná škola

 
Práca vo farnosti je výzvou na spoluprácu. Potvrdzuje nám to aj Monika Martinkovičová (50), predsedníčka občianskeho združenia Lavína. Vysvetľuje: „V skrátenej verzii názvu ide o lásku, vieru i nádej. Primárnou úlohou je pomoc vo farnosti. V lete organizujeme tábory, podporujeme predovšetkým detské aktivity, spevokol Pramienok či výchovu nových organistov.

V kresťanskom duchu nezabúdame ani na seniorov napríklad pri organizovaní športových pretekov. Občianske združenie v mestskej športovej hale usporiadalo v roku 2015 koncert projektu Zbory, na ktorom sa zúčastnilo viacero kresťansky naladených spevákov a spevokolov.“  

V príjemnom rozhovore nám riaditeľka Cirkevnej základnej školy Jána Krstiteľa Daniela Gubková (44) objasňuje: „Existujeme od septembra 2015. Začínali sme s 11 deťmi. Dnes ich máme 132. Od septembra rátame približne s ďalšími 30 deťmi.

Veľmi si vážime prvých rodičov, keďže práve oni vstupovali akoby na vodu. Tak ako sv. Peter, keď po Ježišovej výzve mal vystúpiť z loďky za ním. Aj oni išli akoby do neistoty. Hneď po roku sme videli, že to bolo dobré rozhodnutie. Máme aj cirkevnú materskú školu.“

Filozofiu školy majú postavenú na troch pilieroch: rodina, hodnoty a inovatívnosť. Pokračuje Daniela Gubková: „Na začiatku dňa máme formačný ,opening̒ s triednym učiteľom. Pred rozšírením pandémie sme sa každý deň spolu s deťmi venovali jednej cnosti.

Súčasťou je aj sebahodnotenie žiakov na konci týždňa. Najmä preto, aby sa pozreli, ako sa im darilo v konfrontácii s pravidlami.“ Učitelia sa ich usilujú viesť k uvedomeniu si potreby obojstranného rešpektu. Byť pre druhého príjemným spoločníkom, ale tiež prijať, ako to vidia iní.

Okrem vzdelávania je dôležitý otvorený dialóg. „Podľa odozvy prostredie školy deťom chýba. Aj introvertnejší žiaci mi napísali, že sa tešia už aj na matematiku. Tiež mi je smutno za nimi. Niekedy aj kresťanského rodiča, žiaľ, zväzuje predsudok, že sa v našej škole budú ich ratolesti len modliť.

Zdôrazňujem, že vo výchovno-vzdelávacích prístupoch neustále inovujeme. Bonus navyše je, že sme typom komunitnej školy 21. storočia, kde rodičia sú priamo zapojení do jej života. Chceme, aby žiaci objavili živý vzťah s Bohom.

Je zaujímavé, ako je formovaná ľudská duša. Stáva sa, že vrúcnejšie sa modlia deti z nepraktizujúcich rodín. Máme konkrétny príklad, keď dieťa, ktoré ide na prvé sväté prijímanie, pritiahlo otca k viere a on prijme krst.“ 
 

Mať ľudí okolo seba
 

K rozhovoru sa opäť pridáva farár farnosti Vladimír Farkaš: „Ak ľudia nežijú len pre seba a idú do dialógu, povzbudzuje to kultúrny, ale aj duchovný život. Všimnime si solitér. Osamotený strom či kvet oveľa skôr vädne. Hoci s tým, čo prežívame, sa každý borí sám, neuzavrime sa do trápenia.

Je to výzva. Boh nás teraz chce tu, aby nezmizla chuť kresťanstva - a je na nás, ako sa z toho dostaneme. Naši otcovia, ktorí kvôli viere vydržali v base, naznačili, čo je princíp života: Vydržať a bojovať s nepriazňou. Pán Boh navštívil svoj ľud, je to čas Božej milosti.“  

Pán farár nám ešte predstavuje Annu Chudú (67), ktorá ako kostolníčka slúži 19. rok: „Táto služba ma napĺňa a dáva mi veľmi veľa. Nechodím sem z povinnosti a nikdy som to nepociťovala ako záťaž.“

Pripomína, že majú aj klub kresťanských seniorov. Za normálnej situácie sa stretávajú približne raz do týždňa. Združovanie ich napĺňa, pomodlia sa a porozprávajú, idú na spoločný výlet či púť. Prispieva to k ich spokojnosti.

Do farského spoločenstva patria aj manželia Eva (63) a Jozef (66) Piterkovci. Obaja zdôrazňujú: „Bez zveličovania ho vnímame ako rodinu. Človek sa naň vždy mohol obrátiť, keď to potreboval.“ Jozef pridáva: „Za posledné roky sa uskutočnila generálna oprava farskej budovy. Tiež rekonštrukcia domu, v ktorom žije komunita sestier.

Pán dekan mal myšlienku postaviť na sídlisku Šípok pastoračné centrum a kostol. Hovoril: ,Keď im tam postavíme kostol, možno to bude užitočné na ich spásu.' Videl potenciál mladých, ktorí k nám nechodili - a skutočne nová farnosť sa ich – pod vedením saleziánov – ujala.“

Cirkev tu mala pred rokom 1989 veľmi náročnú pozíciu. Ľuďom sa nábožensky ťažšie dýchalo. Eva Piterková naznačuje: „Kontrola z každej strany. Vnímala som to o niečo intenzívnejšie, keďže som pracovala v školstve.

Veriacich, ktorí by sa verejne prejavili účasťou na bohoslužbách, bolo podstatne menej. Niektorí chodili do iných farností, aby nemali problémy.“ Systém bol dokonale zažratý do spoločenského života. Okrem Cirkvi chceli odstrániť aj spomienku na Baťu. Komunistickí funkcionári mienili ľudí prichádzajúcich za prácou vymodelovať pre svoje potreby.  

„S vierou mladých je to zložitejšie. Aj ich máme, aj nie. Spevácky zbor Pramienok má 15 - 20 ľudí, stretávajú sa dvakrát do týždňa, spevokol dospelých - ten má o niečo menej členov. Prostredie farnosti nie je jednoliate, monolitné, sme však vďační za každého, pretože ideme spoločnou cestou.

Keď treba pomôcť, nie je problém nájsť ochotných ľudí. Nezažil som obdobie, že by som zostal ako sám vojak v poli,“ prízvukuje otec farnosti. Na dôvažok pridáva: „Aj tí, ktorí nechodia k nám do kostola, dôverujú napríklad našej cirkevnej škole a dávajú tam deti. A tak dúfame, že do budúcnosti bude aj viac mladých.“