Boh dáva druhú šancu aj väzňom

S poločenstvo Dismas vzniklo v máji 2015 v leopoldovskej väznici. Jeho zakladateľom je Michal Libant (44), ktorý v neslávne známom nápravnom zariadení pôsobil ako pedagóg a akolyta. Vzniku spoločenstva predchádzal záujem kresťanskej kapely Lámačské chvály o koncert vo väzení.

Líder skupiny chcel mať na koncerte aj neprispôsobivých väzňov. „To sú ľudia, ktorých by ste nechceli stretnúť vonku na ulici,“ hovorí väzenský pedagóg. V tomto bol však problém. Na koncerty môžu v base chodiť iba tí, ktorí poslúchajú, pracujú na sebe a majú to za odmenu.

Ostatní neboli na žiadnej kultúrnej či osvetovej činnosti aj pätnásť rokov. „Išiel som za vedením a navrhol som, či by sme motivačne neskúsili spraviť koncert aj týmto neprispôsobivým väzňom. Vedenie to povolilo.“

KONCERT MEDZI VRAHMI

Prišlo približne päťdesiat mužov. Asi osemdesiat percent z nich sedelo za vraždu, zvyšní za vydieranie, lúpeže, prepadnutia či znásilnenia. Viacerí väzni nevnímali, že je to kresťanský koncert.

Prišli, pretože pätnásť rokov nepočuli hudbu. Ako však kapela hrala a odzneli svedectvá o Božej milosti, väzni jeden po druhom dvíhali hlavu. „Všimol som si, že chcú plakať, ale nechceli sa pred druhými zosmiešniť. Jeden z nich však držal hlavu medzi kolenami a  plakal. Naklonil som sa k nemu a spoznal som ho.

Išlo o človeka, ktorý strieľal ľudí. Keby za ním vtedy niekto prišiel a zaživa mu hoci odrezal nohu, nevyronil by ani slzu. Ale na tom koncerte plakal,“ spomína Michal Libant.

On sám v tej chvíli prežíval radosť, pretože na väzňovi bolo vidieť pôsobenie Ducha Svätého. „Prišiel do jeho života a ukázal mu veci, ktoré neboli správne.“

ZROD SPOLOČENSTVA

Michal Libant vtedy ako pedagóg viedol vo väzení výtvarný a chovateľský krúžok. „Neviem však kresliť ani chovať. Čo viem, je to, že každý deň chodím do kostola, čítam Božie slovo a snažím sa privádzať ľudí ku Kristovi.“

Po spomínanom koncerte sa rozhodol ísť za nadriadenými a požiadať ich, aby mu dali krúžok, ktorému rozumie a bude schopný ho aj vykonávať. Dali mu biblickú školu. Krúžok mal byť pôvodne pre tridsať ľudí, no nadriadení Michalovi Libantovi zverili celý ústav. To znamená 1 250 ľudí.

„Najskôr som bol Bohu vďačný, že som dostal na starosť toľko väzňov. Hneď však nasledovalo vytriezvenie. Kto sa už len pôjde s pedagógom modliť a čítať Sväté písmo?“ Začínali vo dvojici. Jeden hral na gitare, druhý čítal Písmo, spolu sa pomodlili ruženec. Skupinka sa však rýchlo rozrástla.

„Za dva mesiace nás bolo dvadsať. Dvadsať chlapov sa vo väzení učilo hrať piesne, ktoré znejú na svätých omšiach.“ Názov Dismas si zvolili podľa kajúceho zločinca, ktorý bol spolu s Kristom ukrižovaný na Kalvárii.

MODLITBU IM NEZOBERÚ

Členom Dismasu je každý odsúdený alebo obvinený, ktorý sa pravidelne modlí so spoločenstvom na jeho úmysly. Mimo väzníc sa človek stáva členom vtedy, ak pravidelne pomáha modlitbami a pôstom, prípadne sa hmotne podieľa na budovaní spoločenstva.

Členovia sú zo Slovenska, z Česka, ale i z Nemecka a Anglicka. Prevažujú muži, no jeho súčasťou je i niekoľko žien vo výkone trestu. Jednou z hlavných aktivít Dismasu je navštevovať odsúdených vo väzniciach. „Prichádzame im povedať, že aj oni majú nárok na druhú šancu od Boha,“ hovorí Michal Libant.

Spoločenstvo tiež posiela každé tri týždne osobný list vyše 330 ľuďom za mrežami. Odpovedí prichádza približne 150. K listom pripájajú aj časopis Newsletter, ktorý informuje o dianí v spoločenstve. Súčasťou každého vydania je výzva modliť sa na nejaký úmysel.

Práve modlitba je ústredným poslaním spoločenstva. „Je to niečo, čo väzni môžu robiť a čo im nezoberú ani vo väznici,“ poznamenáva pedagóg v leopoldovskej väznici. Členovia spoločenstva sa už sedem rokov spájajú o ôsmej večer v spoločnej modlitbe nezávisle od toho, či je niekto v cele, alebo vonku.

Viacerí väzni prišli s tým, že si chcú na modlitbu vyhradiť ešte viac času. Vymysleli preto každotýždennú 24-hodinovú modlitbovú reťaz z piatka na sobotu. Na začiatku sa do nej zapájalo tridsať ľudí, teraz je ich už skoro tisíc. Dĺžku modlitby preto upravili a dnes sa modlia až 40-hodinovú reťaz.

SVEDECTVÁ BOŽEJ MILOSTI

Michal Libant spomína situáciu, keď sa modlili v leopoldovskej väzenskej kaplnke.

„Chlapi hovorili, že sami seba nenávidia. Väčšinou sa od nich totiž všetci odvrátili – rodina, príbuzní, priatelia. Ich manželky s deťmi živoria. Vtedy som im povedal, keď sa budete nabudúce modliť, napíšte alebo zavolajte domov a poproste mamu, otca, deti alebo manželku, aby sa modlili s vami. Vy sa budete modliť v cele a oni sa budú s vami modliť doma.“

Pri ďalšom stretnutí za ním prišiel väzeň a povedal, že zavolal svojej mame a poprosil ju, aby sa s ním pomodlila. Ona sa rozplakala: „Synček, celý život som prosila Boha, aby si mi toto zavolal. Aby si sa vrátil na správnu cestu. Samozrejme, budem sa modliť. Ale idem do nemocnice.“

O dva týždne Michal Libant otvoril list od sestry tohto väzňa. Mama zomrela.

„Mojou povinnosťou bolo mu to oznámiť. Začal veľmi plakať. Potom sa však upokojil a povedal: Som šťastný človek, lebo to, o čo moja mama prosila Boha, jej dal. Ja sa teraz môžem modliť nielen za mamu, ale aj za moje deti, ženu a ľudí, ktorým som ublížil.“

LISTY MAFIÁNSKEMU BOSOVI

Ďalší príbeh je z oddelenia doživotných trestov. Väzenský pedagóg povzbudil do svedectva väzňa, ktorý sedel už dlhé roky. Ten spustil: „Písal som svojej svokre, aby mi odpustila, lebo som jej zabil dcéru a tri vnúčatá. Odpísala mi, že mi odpúšťa a modlí sa za mňa.“

Takto dokáže obmäkčiť srdce iba Boh. Michal Libant spomína aj mafiánskeho bosa, ktorému dva roky písali listy, no bez odpovede. Až v decembri 2020 odpísal: „Michal, braček, ďakujem Bohu, že ti dal vytrvalosť a že si neprestal písať.“

Ten muž o pol roka zomrel. Išlo o bývalého košického bosa Dušana Borženského.

STRETNUTIE S DCÉROU

Od väzňov prichádzajú Michalovi Libantovi na listy desiatky odpovedí. Jedna z nich obsahovala skoro dvadsať strán. Napísal ju Róbert, ktorý sedel za vraždu kamaráta, no pustili ho na slobodu. Našiel si družku, ktorá mala dcéru.

Pri jednej naháňačke si malú zobral na plecia, no nešťastne sa pošmykol a dieťa padlo na zem. V nemocnici na následky zranení zomrelo. Jeho znova zavreli, v  tom čase však už s družkou čakal vlastnú dcéru.

V liste napísal: „Dnes je to dvadsaťpäť rokov, čo o svojej dcére nič neviem. Neviem, kde je, ako vyzerá, čo robí. Skúšal som to zistiť cez sociálne úrady a inštitúcie. Spravil som všetko, čo sa dalo. Chcem poprosiť spoločenstvo Dismas, aby to dalo do svojich úmyslov. Aby to Boh rozuzlil, lebo ja už nevládzem.“

O pár mesiacov pozvali Michala Libanta do Trenčína na laické ľudové misie Žatva.

„Prišla za mnou dievčina a spýtala sa ma, či som kapitán Libant z leopoldovskej väznice. Áno, odpovedal som. Myslel som, že je to nejaká usporiadateľka, ale ona povedala, že je dcéra odsúdeného na doživotný trest v Leopoldove. Spýtal som sa, vy ste Robova dcéra? Odpovedala, áno, som.“

Od úžasu nevedel, čo má robiť. Zavolal chlapcom zo spoločenstva, aby sa za toto dievča modlili. V polovici decembra toho istého roka mu opäť prišiel list od Róberta. „Keď píšem tento list, stále plačem. Lebo moja stratená dcéra ma bola pred dvoma týždňami prvýkrát navštíviť. Zistil som, že mám vnuka.“

POMOC S INTEGRÁCIOU

Spoločenstvo má aj ďalšie projekty, ktorými sa snaží pomáhať väzňom a ich rodinám. Napríklad aktivitu Anjelský darček – na požiadanie posielajú členom Dismasu vianočné balíky pre ich deti. Prepusteným zasa podávajú pomocnú ruku pri znovuzaradení do spoločnosti.

„Pomáhame im s hľadaním práce. Komunikujem tiež s Mariánom Kuffom či Petrom Gombitom, ktorí im v rámci svojich projektov pomáhajú s integráciou. Robia im aj duchovnú obnovu, každý deň majú svätú omšu.“

OVOCIE SPOLOČENSTVA

Michal Libant hovorí, že 260 ľudí, ktorí sa do spoločenstva zapojili, je už vonku z basy. Vie iba o troch, ktorí sa za mreže dostali znova.

Štatistika na Slovensku pritom hovorí o 70-percentnej návratnosti väzňov do basy. „Keby tých našich členov, čo sa vrátilo do väzenia, bolo aj dvadsaťšesť, stále je to iba desať percent,“ konštatuje.

Spočiatku sa však aktivity spoločenstva nestretli s pochopením odborníkov.

„Pred piatimi rokmi som ťažko argumentoval, že spoločenstvo má nejaký zmysel. Ľudia tomu zo svetského hľadiska nerozumeli. Pýtali sa ma, aká modlitba? Nevideli v tom žiadnu metódu, žiadny odborný postup. Teraz sa na to už nik nepýta,“ dodáva zakladateľ spoločenstva Dismas.